Janka Sovičová (rod. Köbölová) pochádza z Rimavskej Soboty. V Bratislave vyštudovala bábkoherectvo, jej divadelné začiatky sú spojené s tunajšími divadlami Pictus a Divosud. Dlhé roky pôsobila v Bratislavskom bábkovom divadle, kde stihla stretnúť skvelých kolegov a režisérov. Získala dve ocenenia za najlepší ženský herecký výkon.
Má tiež na konte niekoľko filmových skúseností, naposledy sme ju mohli vidieť v Šulíkovom Mužovi so zajačími ušami, objaví sa v pripravovanej Hřebejkovej minisérii. V klaunskom tíme Červený nos Clowndoctors už vyše 15 rokov primáša radosť a smiech, tým, ktorí ich potrebujú. Korona jej priniesla do rodiny hlavne nový prírastok, krásneho synčeka Filipka. „Ja som optimista a verím, že každá situácia, s ktorou sa v živote stretneme, nás vie zmeniť, prinútiť k zamysleniu a niečo si z nej pozitívne vieme zobrať,“ prezradila v rozhovore pre vobraze.sk Janka Sovičová.
Vyštudovali ste bábkoherectvo. Mali ste k divadlu blízko odmalička?
K „umeleckým veciam“ áno (ZUŠka, umelecký prednes, DFS Oriašok), no k divadlu som sa dostala až na strednej škole, keď som na okresnom kole Hviezdoslavovho Kubína uvidela predstavenie divadla Pictus, nabrala odvahu a s malou dušičkou som sa Maňa Lacka spýtala, či by som sa k nim nemohla pridať. Postupne pribudol aj Divosud Ľuba Šárika, ktorý ma neskôr pripravil na prijímačky na VŠMU, takže týmto dvom divadelným „bardom“ ďakujem za základy, od ktorých som sa odrazila.
Kde momentálne pôsobíte?
Pätnásť sezón som mala angažmán v Bratislavskom bábkovom divadle, kde som si zahrala množstvo krásnych postáv a učila sa od skvelých kolegov a režisérov – stihla som úžasného Josefa Kroftu a jeho Začarované gajdy i Jožka Bednárika, ktorý u nás bol ako doma.
Momentálne som na voľnej nohe. Stále dohrávam inscenácie, popritom hosťujem v Tichu a spol., je to síce ťažšie a náročnejšie kvôli momentálnej situácii s obmedzeniami, ale o to väčšia radosť nás hercov i publika, keď sa hrá. Som vďačná i za filmové príležitosti, naposledy v Šulíkovom Mužovi so zajačími ušami, či pripravovanej Hřebejkovej minisérii.
Čo musí ovládať herec pracujúci s bábkami?
O bábkohercoch sa hovorí ako o komplexných umelcoch – sú zdatní pohybovo, hudobne, spevácky, herecky, majú cit pre prácu s materiálom, fantáziu, že aj obyčajná šálka na čaj v ich rukách vie byť postavou, alebo úplne niečim iným ako len šálkou. Bábkarina je aj o práci s kolegami, o oveľa väčšom vnímaní jeden druhého, o improvizácii, a o množstve nápadov, o výtvarnom videní… Je toho neskutočne veľa, keď sa snažím takto nás definovať.
Čo máte na divadle najradšej?
Mám rada prácu na inscenácii, nápady, pokusy a omyly, hľadanie. Potom trému pred premiérou, keď sa bojím, či sa niečo nepokazí. Mám rada radosť z hry, tie chvíle, keď vypadne text alebo akcia a vy sa „zapnete“ do módu improvizácie, to mám veľmi rada. Plnú sálu divákov a výmenu energie, ktorá ide z javiska do hľadiska a naopak. Učenie sa nových vecí, či už je to práca s novým režisérom, práca na sebe, nový hudobný nástroj, nové postupy, nové pohľady na starú vec. Ale hlavne, milujem tú radosť a živosť, ktorá z divadla sála.
Vaše publikum tvoria predovšetkým deti. Majú ešte vôbec záujem o divadlo?
Tak tu sa dá už trochu polemizovať, lebo bábkové divadlo sa za posledných 20 rokov odklonilo svojmu tradičnému zobrazeniu a čoraz viac sa zameriava na dospelého diváka. V zahraničí sú už dávno bežné bábkové predstavenia pre dospelých, u nás už tiež – bábkové divadlo je oveľa syntetickejšie, využíva výtvarné a hudobné videnie, spracúva čoraz častejšie ťažké témy, i formou site-specific, divadla objektov, prepája činohru s bábkou a pod.
Ale čo sa týka detí, nemyslím si, že sa to niekedy zmení, že nebudú mať záujem o divadlo. Ešte vždy chodia na predstavenia, smejú sa, zachraňujú tých dobrých, reagujú úprimne a hneď. Ak ich to nudí, vidíte to na nich, a ak ich to zaujme, tiež.
Pracujete ako zdravotný klaun. Čo vás priviedlo k tejto práci?
Opäť asi túžba učiť sa niečo nové. Takže keď asi v roku 2005 rozširovali klaunský tím v Červený nos Clowndoctors, ktorý vtedy fungoval na Slovensku necelý rok, prijali ma a už som z neho neodišla. Ako dieťa zdravotníčky som nemala strach z nemocničného prostredia a ako herečka som bola dosť odhodlaná skúsiť niečo nové, a keď sa na to pozriem teraz, získala som v našom združení novú rodinu a ako profesionálny zdravotný klaun ďalší rozmer mojej práce. Baví ma neustále sa vzdelávať a zdokonaľovať, čo je súčasťou práce v tomto občianskom združení. A mám veľmi dobrý pocit z toho, že dnes je nás už vyše 60 a pravidelne navštevujeme takmer všetky nemocnice s detskými oddeleniami a 31 seniorských zariadení po celom Slovensku.
Čo je poslaním zdravotných klaunov?
Našim poslaním je prostredníctvom klaunského umenia prinášať radosť a smiech tým, ktorí to potrebujú. Či už je to u hospitalizovaných detí, kde je našim cieľom podporiť ich psychickú pohodu, odbúrať strach z neznámeho miesta, liečebných úkonov, podporiť ich fantáziu alebo u seniorov, kde sa snažíme rozhýbať pamäť, podporiť komunikáciu a radosť zo života.
Postupne ako naše o.z. rástlo, pribúdali i programy, takže teraz okrem zdravotných klauniád v nemocničných izbách klaunujeme i ambulantné klauniády pred ambulanciami, v rámci NOS-u odprevádzame deti a ich rodičov na operačné sály, s „Prezuvky máme“ chodíme priamo domov k deťom s ťažkou diagnózou, v rámci Cirkusu Paciento učíme celý týždeň deti v liečebných ústavoch a na detskej onkológii a psychiatrii cirkusovým zručnostiam a pre deti so stredným a ťažkým hendikepom máme špeciálne predstavenie Fidlikára. K seniorom chodíme v rámci programu Smiech nepozná vek a veľmi sa tešia, ak u nich robíme Varieté, v ktorom nakoniec i sami účinkujú. Neobchádzame ani zdravotný personál, pretože práve oni sú tí, ktorí tam ostávajú, aj keď my z oddelenia odchádzame a prednáškami sa im snažíme priblížiť význam humoru a ako im môže uľahčiť komunikáciu či už medzi sebou alebo s pacientmi. Humor proste berieme vážne!
Ako sa vás dotkla korona po profesionálnej, ale aj osobnej stránke?
Nám korona priniesla do života hlavne nový prírastok, ktorý určoval chod celej rodiny i práce, takže stredobod pozornosti bol jasne určený. Práca na chvíľu išla bokom, ale čím je Filip samostatnejší, tým viac času je už opäť na prácu, aj keď zďaleka nie som ešte v pracovnom kolotoči ako predtým. Počas obdobia, keď boli nemocnice i pre nás – profesionálnych zdravotných klaunov zavreté, som ako kouč pomáhala aspoň s online vzdelávaním našich klaunov, dalo sa na chvíľu odbehnúť do „inej izby v byte“ a pracovať. Ja som optimista a verím, že každá situácia, s ktorou sa v živote stretneme, nás vie zmeniť, prinútiť k zamysleniu a niečo si z nej pozitívne vieme zobrať. Len musíme chcieť.
Pochádzate z Rimavskej Soboty. Čo pre vás znamená? Máte tu ešte rodinu, priateľov?
Ja som Soboťanka telom i dušou. Korona mi trošku dala stopku v jej návšteve, ale pomaly sa to opäť vracia. Tak raz za 3 mesiace vybehneme s rodinkou pozrieť mojich rodičov, sesternicu s krstňaťom, občas vtedy dáme stretávku so spolužiakmi z obchodnej akadémie v Dekáči, prejdeme sa s deťmi na Kurinec a vždy sa pohojdáme na oboch hojdacích mostoch. Stále je to môj domov, mesto kam sa rada vraciam. Ešte tú vynovenú železničnú stanicu si musím ísť obzrieť, to som nevidela…
Prezradíte nám vaše plány v tomto roku? Kde vás môžeme vidieť?
Nestresovať sa, tešiť sa aj zo všedných vecí a mať zdravie v rodine – to sú moje plány. A ak by ste boli v Bratislave, odporúčam vidieť Pána Q v Tichu a spol. s vynikajúcim Ivanom Martinkom, aj s bábkou v životnej veľkosti, aj so živou hudbou a mnou. Želám krásny nový rok všetkým čitateľom vobraze! Plňte si svoje sny.
Zdroj: vobraze.sk, foto: album J. Sovičovej
