Od paragrafov k pomoci pacientom na urológii, tak by sa dala v skratke nazvať cesta zdravotnej sestry, ktorá si splnila svoj sen. Adriana Minichová z Rimavskej Soboty zbierala prvé skúsenosti s pracovníkmi Slovenského Červeného kríža, prednosť však dostalo štúdium na obchodnej akadémii a neskôr vysokoškolské štúdium finančnej matematiky. Niekoľko rokov potom pracovala na trestnom oddelení okresného súdu. Jej spektrum záujmov je však veľmi široké. Má rada bojové umenia a ako malá hrávala na organe. „Bola som všade, kde sa dalo, hádam na každom krúžku. Mala som vzťah ku všetkému,“ priblížila pre vobraze.sk Adriana Minichová (38).
K naplneniu túžby byť sestričkou sa odhodlala pred asi štyrmi rokmi. „Celý môj život bol vlastne sen a cítila som, že moje poslanie je byť sestričkou, fakt od útleho detstva. Pre túto profesiu som sa narodila,“ hovorí s tým, že popri práci vyštudovala zdravotnú školu a teraz s radosťou vykonáva svoje prvé povolanie v odbore zdravotníctva.
Práca v urologickej ambulancii je podľa jej slov veľmi špecifická. Hoci spočiatku váhala, keď jej táto možnosť bola ponúknutá, už by nemenila. „Najskôr som uvažovala, že sa budem venovať urgentnej starostlivosti a práci záchranárky. Nastúpila som však ako sestrička a túto prácu by som už nemenila za nič na svete,“ priblížila po takmer roku pôsobenia. Ako spomenula, náročnosť práce a množstvo pacientov sa im rapídne znásobila po úmrtí dvoch starších urológov – Rudolfa Slivku z Lučenca a špecialistu Tibora Durdjaka z R. Soboty.
Ambulanciu v Rimavskej Sobote vedie urológ Obaidullah Mir. „V práci mi je veľkou oporou. Je prísny, ale má aj spravodlivý prístup. Som mu vďačná za to, že ma neustále posúva a učí novým veciam v tomto špecifickom odbore,“ hovorí Minichová. Starajú sa tak o pacientov aj z odľahlejších okresov, ako je Revúca či Veľký Krtíš.
Napriek vysokému pracovnému tempu sa snaží k pacientom pristupovať s úsmevom a vľúdnosťou, aj keď nie vždy sa to dá a dochádza k nepríjemnostiam. „Dokonca im občas darujem aj drobné pozornosti ako klobásky, torty či koláčiky. Na deväťdesiat percent vidím, že ma majú radi, dávajú mi to najavo a som im za to veľmi vďačná, pričom ma mrzia nespokojní pacienti, ale, bohužiaľ, nedá sa každému vyhovieť presne tak, ako si to predstavuje, kde potom nastávajú nepríjemne situácie,“ povedala Minichová. Občas slúži aj na pohotovosti a má rada akčnosť. V rodine je prvou zdravotníčkou. Rodičia sa skôr venovali obchodu a mäsiarstvu.
Mimo náročných pracovných dní nachádza táto energická žena potešenie v aktivitách, ktoré by ste u zdravotnej sestry možno nečakali. V mladosti sa venovala rôznym športom, medzi inými aj bojovému umeniu Wing Tsun. „Vždy to bola moja srdcovka. Môj ocko ma tam zobral, keď som mala sedemnásť. Po jednom tréningu som začala chodiť na Wing Tsun pravidelne. Podporoval ma v tom, dlho som bola jediné dievča, ale bavilo ma to. Neskôr som odišla na vysokú školu a do Anglicka. Potom som sa tomu už tak nevenovala,“ spomenula. K tomuto športu sa chcela časom vrátiť, ale stal sa jej úraz kolena a nemôže v tejto záľube pokračovať. Jej záujem o bojové umenia však neustal – s nadšením sleduje prenosy boxu či thajského boxu a dokonca sa ako zdravotníčka dostala do ringu. „Bola som šťastná, že som sa tam dostala ako zdravotník. Takéto ponuky neodmietam. Mali sme možnosť aj zastavovať krvácanie, ošetrovať a potom som asistovala aj pri ošetrovaní primátora Poltára, ktorý sa postavil do ringu,“ doplnila.
Jej široké spektrum záujmov zahŕňa dobré jedlo, miluje pečený bôčik, slaninu aj klobásky. V ďalšom je to hudba a duchovný život. „Vyrastala som v evanjelickom kostole a viera v Boha mi stále ostala. Mamina nás k tomu viedla aj so sestrou, no ja som bola tá, ktorá sa navyše angažovala do činností,“ hovorí Minichová. Do kostola chodila od troch do osemnástich rokov, hrávala na organe a spievala. K hre na organ sa podľa jej slov dostala vďaka učiteľke Marte Šuligovej, ktorá bola organistka v evanjelickom kostole a ujala sa jej. „Začala ma učiť hrať na klavíri a aj na organe. Chodila som s ňou hrávať, aj keď mi moja prvá učiteľka hovorila, že nikdy nebudem mať vzťah ku klavíru, ona mi verila,“ dodala s tým, že vždy sa dejú veci pre niečo a aj keď zažila aj ťažké chvíle, verí na zázraky. S hraním prestala po smrti svojej učiteľky. „Všetko má svoj koniec, všetko bolo pre nejaké obdobie a malo mi to vtedy niečo dať. Dodnes si ale vážim hodnoty, ktoré mi boli vštepené a na sviatky či na Silvestra pravidelne navštevujem kostol, aby som poďakovala za všetko, čo mám, pretože si myslím, že mám naozaj všetko a vždy aj viac,“ zdôraznila Adriana.
V minulosti zbierala skúsenosti aj v zahraničí, v súčasnosti sa sústredí na svoju prácu a rodinu. „Mám dve deti, pričom päťročnú dcéru som už dokonca učila základom kardiopulmonálnej resuscitácie, ktorú by mal každý vedieť. Keď náhodou niekomu zabehne v škôlke, tak bude vedieť, ako má reagovať,“ uzavrela.
Zdroj: vobraze.sk, foto: Adriana Minichová
