Traumatológ Martin Lukáč si nevie predstaviť, že by mal vymeniť skalpel za administratívu. Starý otec z neho chcel huslistu, otec ekonóma, ale Martin Lukáč, rodák z Rimavskej Soboty splnil sen starej mamy, ktorá chcela vnuka lekára. Pôsobí už 12 rokov vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou F. D. Roosevelta a pracuje na Klinike úrazovej chirurgie. Napriek povinnostiam vždy s rodinou rád zavíta k rodičom do Rimavskej Soboty.
Jeho špecializáciou sú najmä ramenný a lakťový kĺb, ale ako tvrdí, na Klinike úrazovej chirurgie musia vedieť „poskladať“ celého človeka. „Gro riešim plánovaných pacientov na ambulancii. To sú týždne, až mesiace vopred plánované zákroky. Na rannom hlásení si ešte rozdelíme operácie. A v rámci celého dňa nám chodia záchranky, vrtuľníky,“ prezradil pre vobraze.sk atestovaný traumatológ Martin Lukáč (39). Pod jeho rukami končia najmä úrazy športovcov, či pracovné úrazy lesných robotníkov a autonehody. Prílet záchranárskeho vrtuľníka tak býva pre traumatológov množstvom náročnej práce.
Základom je vraj stabilizovať pacienta a vyriešiť najviac akútne problémy. Pri polytraumatizovaných pacientoch môže často stráviť pri operácii aj dlhé hodiny. Práve úrazová chirurgia je podľa Lukáča príznačná veľkou mierou spolupráce lekárov rôznych medicínskych špecializácii. „Je to veľmi akčné. Sme ako malá dielňa, máme vŕtačky, pilky, šróby. Každý deň prinesie niečo nové. Navyše, medicína sa vyvíja, treba sa niekam posúvať, hľadať nové techniky, metódy a spôsoby,“ hovorí odborník. V rámci svojej špecializácie sa venuje úrazovým aj degeneratívnym ochoreniam horných končatín. Okrem toho je aj súdnym znalcom vo svojom odbore. A čo na svojej práci oceňuje? „Je to také rýchle a prácu vidno hneď. To pre mňa platí aj inde v rámci iných odvetví života,“ odvetil Lukáč, ktorý napríklad nerád vysáva, lebo výsledok nie je hneď viditeľný, ale radšej umýva okná.
Rodák z Rimavskej Soboty sa po skončení štúdia na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave rozhodoval medzi súdnym lekárstvom a chirurgiou. „Mojim cieľom nebolo byť traumatológ. Zaujímal som sa o chirurgické odbory po skončení štúdia. Ale v roku 2011 som prišiel do nemocnice v Rimavskej Sobote. Primárom bol už vtedy Peter Juhász a ponúkol mi miesto na traumatológii,“ spomína na svoje začiatky Lukáč. Ako s odstupom času poznamenal, je vraj vďačný, že v roku 2011 nemali voľné stavy na súdnom lekárstve. Po necelom roku dostal možnosť pokračovať na úrazovej chirurgii v Banskej Bystrici.
Syn logopedičky a stavbára si povolanie vybral v treťom ročníku na strednej škole. Chcel maturovať z biológie a chémie. Martin splnil sen starej mamy, ktorá dúfala, že bude mať vnuka lekára. „Stará mama mi stále prízvukovala, aby som bol doktor a mohol sa o ňu starať. To sa vlastne aj podarilo. Operoval som jej kolená,“ prezradil šikovný chirurg, ktorý má za sebou osem či deväť operácii aj v úlohe pacienta. Ešte ako dieťa hrával aktívne hokej v Rimavskej Sobote. „Odhliadnuc od úrazov to beriem ako dobrú skúsenosť. Tie víkendové spoločné zájazdy vytvorili komunitu,“ zaspomínal si na časy bývalý hráč Rimavskej Soboty, ktorý má k hokeju naďalej blízko. Pôsobí ako tímový lekár pre hokejistov HC MONACObet Banská Bystrica. V minulosti bol aj zápasový lekár. Ako ale dodal, rád prenechal štafetu mladším kolegom.
Otec dvoch detí, syna Filipa a dcéry Agáty, sa totiž snaží tráviť maximum voľného času s rodinou. Spoločne sa venujú plávaniu, bicyklovaniu, snowboardingu a prepadli vášni pre cestovanie karavanom. Kedysi vášnivý motorkár by mal po motorkách a štvorkolkách tento rok premiérovo vyskúšať prázdniny vo vlastnom karavane. Motozrazy vymenil za turistiku, ktorú podľa vlastných slov prispôsobujú deťom. Spolu s manželkou právničkou, ktorú spoznal v Banskej Bystrici a deťmi prešli takmer všetky rozhľadne v rodnom kraji. Radi si zabicyklujú po cyklotrase z R. Soboty na Poltár a časť prázdnin trávia pravidelne na Kurinci na rodičovskej chate.
„Srdcovkou je pre mňa Zbojská. Tam som chodil so starým otcom, keď tam ešte nič nebolo. Vlakom sme tam šli spolu každý rok,“ prezradil bývalý hokejista. V mladosti sa venoval aj hre na husliach. „Starý otec bol hudobník, on ma k tomu motivoval. Čo by som teraz dal za to, keby som vedel hrať na husliach, ale vtedy som tomu nerozumel,“ ľutuje trochu dnes svoje rozhodnutie prestať na nich hrať. Jeho starý otec pracoval ako podpredseda Mestského národného výboru, sobášil a občas hrával na harmonike. Martin Lukáč si na štyri roky strávené na ZUŠ v Rimavskej Sobote občas zaspomína, keď si v rámci oddychu zahrá na gitare.
Atestovaný traumatológ chcel využil život na periférii Banskej Bystrice a začal sa venovať včeláreniu. „Bolo to spontánne. Nasťahovali sme sa do hôr a chcel som kontakt s prírodou. Absolvoval som ročný kurz. Teraz mám štyri rodinky,“ ozrejmil. Aspoň týmto spôsobom sa snaží pomôcť prírode. Spomenul, že v podvedomí mu vzťah k prírode dalo detstvo v obci Lukovištia.
V budúcnosti má v pláne naďalej sa vzdelávať vo svojej práci a byť čo najlepší vo svojom odbore. „Možno je to klišé, ale úprimná vďaka pacienta je najlepšia odozva pre lekára,“ dodal na záver Martin Lukáč.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Martin Lukáč
