Rodáčka z Rimavskej Soboty Eva Seidlová (73) má na svojom konte viac než úctyhodný počet maratónov. Svoj 476 zabehla nedávno v Košiciach. Patril medzi výnimočné, pred jeho štartom ju uviedli do diamantového klubu Medzinárodného maratónu mieru. Štartovala na ňom totiž už viac ako 25-krát. Zaradili ju tak do prestížneho klubu a patrí medzi elitu. So svojimi zážitkami a skúsenosťami sa s nami podelila v rozhovore. Ako Eva Seidlová, rodená Tóthová, priblížila pre vobraze.sk, behanie pre ňu predstavuje formu životného štýlu. Behá pritom zhruba od 36 rokov. Roky už žije v Tlmačoch. Pobehala ale takmer celú Európu a najviac si cení odbehnutých TOP šesť maratónov na svete.
Kladiete dôraz na to, ako sa umiestnite alebo je pre vás prioritou odbehnúť čo najviac maratónov?
Počas prvých 10, 15 rokov som behávala zväčša kratšie trate – 5, 10, 15, 20 km, kde ma pravdaže viac zaujímalo umiestnenie ako dosiahnutý čas. Aj ceny, aby som bola úprimná. Postupne som si na umiestnení až tak nezakladala, skôr som sa potešila dobrému času.
Postupne, ale to hlavne v posledných 10 rokoch ma oslovilo zbieranie maratónov a komunita takýchto zberačov. Dokonca tak, že som zbierke obetovala aj mojich šesť 100 km behov, 82 km, 67 km a 50 km – vé behy a prekvalifikovala ich so súhlasom bežeckej komunity na maratóny a to 1 :1, to znamená, že jeden 100 km = 1 maratón.
Venovali ste sa súťažne nejakému športu?
Súťažne som sa nevenovala žiadnemu športu. Až prišlo behanie.
Čo bolo podnetom pre vás, že ste začali behať maratóny?
Bolo to také prirodzené smerovanie mojich bežeckých aktivít – veď kto nezabehol v tom čase maratón, nebol ani poriadny 100 – percentný bežec.
Kedy ste začali behať maratóny? V akom veku?
Na rozhraní 36 – 37 rokov, bolo to v roku 1984 a bol to MMM, v tom čase ešte na starej trati z Košíc do Sene a späť.
Aký je váš rekord, za ktorý ste odbehli maratón? Kedy to bolo?
Môj osobný rekord v maratóne je 3:03:24 v r. 1988 – Považskobystrický maratón (už dávno ho neorganizujú) a v r. 1987 MMM v Košiciach (stará trať) 3:07:31.
V ktorých krajinách ste behali na maratóne?
To by trvalo veľmi dlho, vymenovať ich všetky. V podstate Európu takmer celú. Naozaj som mnohé krajiny, respektíve mestá videla len vďaka maratónom. Ale čo si najviac cením, mám odbehnutých TOP 6 na svete (Abbott World Marathon Majors). To sú mestá a ich maratóny : New York, Boston, Chicago, Berlín, Londýn a Tokio – trvalo mi to jedenásť rokov. Keď absolvujete všetkých týchto šesť maratónov, oficiálne vás prijmú do „klubu“, dostanete certifikát a jednu veľkú medailu, zloženú zo šiestich menších originálov. Na Slovensku je nás jedenásť, z toho tri ženy.
Môžete mi potvrdiť, že ťažkosti sa začínajú okolo tridsiateho kilometra, platí to aj u vás?
Maratón som nevzdala ani jeden. A kríza? Zažila som ich dosť a rôzne. Aj žiadne. Ale naposledy v Berlíne pred tromi týždňami 474. maratón som mala nezvyčajnú krízu (ak to môžem tak nazvať) – prvých päť km som nedokázala bežať. Bolo to strašné, hlava chcela, nohy nie. A potom na šiestom kilometri všetko povolilo a ja som v úplnej pohode bežala až do cieľa, tá časová strata sa však už nedala dohnať. Dodnes si to neviem vysvetliť.
Najviac maratónov ste odbehli v Košiciach?
V Košiciach som maratón odbehla 27 – krát. Slávnostne som bola prijatá do Diamantového klubu (prijímajú sa tam maratónci, ktorí tam absolvovali 25 maratónov). Nesmierne si toho vážim, veď keď uvážime, že MMM je najstarším v Európe, že vlastne dlho tam mohli štartovať len vrcholoví športovci, ešte dlhšie trvalo, kým povolili bežať aj ženám. Keď konečne povolili štart kondičným bežcom, tak limit na absolvovanie 42 195 m trate bol 4 hodiny. Žiadne výnimky. Teraz je ten limit 6 hod., čo dáva príležitosť štartovať širšiemu spektru záujemcov.
Ale napríklad, Rajecký maratón som absolvovala ešte viackrát, tam síce nemajú Diamantový klub ale Klub milionárov (odbehnutých milión metrov). V konečnom dôsledku okrem pocty to znamená aj možnosť na oboch týchto maratónov už bez zaplatenia štartovného poplatku.
Udržiavate sa v kondícii aj počas zimy? Prípadne inou formou, bežky a podobe?
Áno, v zime bežky podľa situácie so snehom tu u nás na juhu.
Záľuby okrem behania?
Okrem behania sú to knihy a ešte raz knihy (na čítanie využívam hlavne cestovanie), stolný tenis. Každý deň hodinka u susedov, no a potom povinné záľuby záhrada a vinohrad. Nepovinné a milé záľuby je mojich päť vnučiek, ktoré ma už ako rastú čoraz menej potrebujú.
Ako si spomínate na Rimavskú Sobotu, koľko rokov ste tu prežili?
Rimavská Sobota bola stále a aj je mojim rodným mestom, mám odtiaľ veľa dobrých kamarátov z detstva. Sme v kontakte, i keď ani on už v Rimavskej Sobote nebývajú. Tá spolupatričnosť z jedného mesta vydržala. Prežila som tam devätnásť rokov, v spomienkach mi navždy zostane Rimava a pláž, ale to si už mladší ani nepamätajú.
Vieme, že patríte k otužilcom. Chodievali ste sa aj vy kúpať na Kurinec s maminou? Prejavovali ste už vtedy pozitívny vzťah k studenej vode?
Ej veru, s maminou som nikdy nechodila na Kurinec, samozrejme okrem leta. Vždy som len postávala na brehu. Až keď už nebola medzi nami, tak som odrazu mala pocit, že musím a už to bolo – zo dňa na deň, bez prípravy. Tak ako s maratónmi. Chodievame a stretávame sa dvakrát týždenne celú zimu na jedno jazierko pri Hrone. My si vyrúbeme dieru do ľadu a vedľa chlapci hrajú hokej. Ale v tomto poslednom zlom období som vynechala spoločné aktivity, doma na záhrade mám celoročný bazén a ten je k dispozícii každý deň ráno – tak ho využívam, celkom mi to vyhovuje.
Máte svoju obľúbenú obuv na behanie? Vyžadujete niečo špeciálne, alebo zabehnete v bežných botaskách?
Niekedy – a vlastne všetky moje najlepšie časy som behávala v našich botaskách z Partizánskeho, ktoré boli vyrobené pre chodcov – iné neboli dostupné a tak sa opravovali až do úplného zničenia.
Postupne sa dali už zohnať od výmyslu sveta, dlhé roky som striedala dve značky NB a Mizuno obuv, až som sa za posledné roky upísala Adidasu. Nie kvôli značke, ale mi hlavne veľmi vyhovujú. Kým kedysi som mala jedny tenisky, teraz ich mám ako dôchodkyňa pätoro.
Kedy začať s behaním?
Na toto si vôbec netrúfam odpovedať, nie som kompetentná. Ja som taký samorast. Ale moje vnučky u mňa museli odmalička behať a nič im nebolo a ani nie je, tri z nich sú už pretekárky. Dokonca aj moje vlastné deti začali behať až po štyridsiatke a už majú za sebou aj pár maratónov.
Koľko maratónov ešte?
To je ťažko povedať, rovnako ako si plánovať, koľkých rokov by som sa chcela dožiť. Nuž, teraz ich mám na konte 475, päťstovka by ma potešila. Teraz je situácia s cestovaním menej priaznivá, tak aj maratónov menej pribúda.
Na Kurinci si otužilci pripomenuli plavkyňu Tóthovú. Prišla takmer celá rodina – vobraze.sk
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Eva Seidlová
