Približne mesiac slúžil zamrznutý Kurinec i prírodná ľadová plocha v mestskej záhrade na zimné športy. Viacerí korčuliari to privítali, keďže v priebehu zimy bol pre pandemické opatrenia zavretý zimný štadión. Mohli si tak užiť voľnosť na korčuliach v prírode. Ako tomu ale bolo v histórii Rimavskej Soboty? Tradícia organizovaného korčuľovania siaha do dávnejších čias. „Korčuliarsky spolok založili 15. decembra 1880. Jeho prvým predsedom sa stal podžupan László Bornemisza, ktorý ako prvý vyriešil umiestnenie klziska,“ opisuje prvopočiatky organizovaného korčuľovania v R. Sobote Oľga Bodorová vo svojej knihe Rimavská Sobota na starých pohľadniciach. V súčasnosti je riaditeľkou Gemersko-malohontského múzea. Mesto vtedy vyšlo spolku v ústrety a poskytlo mu polia pod mlynským jarkom v blízkosti rieky Rimava na Športovej ulici.
Murovaná budova klziska s dreveným balkónom a bohato vyrezávaným štítom stojí dodnes medzi radmi garáží. Zvečnená je však aj s korčuľujúcimi sa mešťanmi na viacerých pohľadniciach mesta. O ľadovú prírodnú plochu a jej pravidelnú úpravu sa starali členovia jedného z najstarších spolkov v meste. Ako v spomínanej knihe píše, okrem mešťanov sa členovia spolku snažili pritiahnuť aj chudobnejších študentov a ročne im poskytli desať permanentiek. Spolu s ďalšími tak dostali možnosť absolvovať korčuliarske kurzy i tance na ľade.
„Bola to pekná budova. V 30-tich rokoch tam chodila rimavskosobotská smotánka. Lístky vyberal „Rózsa báči“,“ spomína si fotograf Jozef Tokár, podľa ktorého toto prírodné klzisko slúžilo dlhé roky a chodievalo tam veľa ľudí. Starali sa oň aj hasiči, bratia Ladislav a Zoltán Házikovci. Z neďalekého domu na Kvetnej ulici bola na klzisko bránička v jednom z rodinných domov. Zástavba garáží tam vtedy ešte nebola. „Chodili tam s vozom a cisternou a postrekovali tenkú vrstvu vody na ľad. Prezývali sme to „Lajtoš koči“. Dlho sa tam takto korčuľovalo, vtedy bývali ešte dlhšie zimy a aj mínusové teploty,“ hovorí. Korčuľovať sa tak ľudia chodili od Mikuláša (vtedy Deda Mráza) až do februára, zhruba dva mesiace zvyklo bývať zamrznuté.
História korčuľovania je spojená s viacerými osobnosťami a ľuďmi ochotných pomôcť. Ako Tokár spomenul, dlhé roky aj v spojitosti s korčuľovaním pôsobil Jozef Hámori, ktorý býval neďaleko pri štadióne. „Bol športovec, športový referent a aktivista aj funkcionár v 60-tych rokoch,“ priblížil. Z ďalšej generácie spomenul Zoltána Wirtschaftera st., ktorý bol tiež trénerom ešte aj na klzisku na Rožňavskej, bývalej Pionierskej ulice. „Za činžiakmi smerom ku garážam bolo klzisko. Mantinely tam robili najskôr s vyhrnutým snehom a potom boli aj drevené. Veľa ľudí po večeroch aj tam chodilo korčuľovať,“ dodal Tokár. Korčule si pritom každý nedovolil kvôli ich cene.
V 60-tych rokoch Soboťania chodili korčuľovať aj na mestskú pláž. „Stavali vtedy aj cukrovar, bol tam celý rad topoľov a aj 25-metrový bazén. „Repná kampaň začala v decembri a trvala do začiatku januára a vtedy sa ľudia chodili korčuľovať,“ spomenul Tokár. V 70-tych rokoch bývalo klzisko aj na Šrobárovej ulici v malom dvore maďarskej základnej školy. „Robil ho učiteľ Kocsis Géza a Tibor Tóbisz, strýko terajšieho operného speváka Titusza Tóbisza,“ podotkol.
Neskôr na druhej strane Rimavy začali stavať zimný štadión. Najskôr postavili základ a oplotenie. Pár rokov ho verejnosť využívala ako otvorené klzisko, v 80-tych rokoch bolo opláštené a dostali ho pod strechu. V tých rokoch vynikalo aj krasokorčuľovanie. „Chodievalo tam 20-30 detí. Venovala sa im Ružena Molnárová, ktorá bola trénerkou dievčat a vynikala svojimi schopnosťami,“ podotkol. Jej manžel, Tibor Molnár, bol predseda telovýchovy. Ďalším z trénerov bol aj Peter Augustovič.
Ako vyzeral zimný štadión ešte bez strechy, si môžete pripomenúť aj prostredníctvom záberov fotografa Jozefa Tokára.
Zdroj: vobraze.sk, foto: Jozef Tokár
Korčuliari si to poriadne užili. Pozreli sme sa na Kurinec z výšky + video a foto
