Meno Jana Hrablayová je v Rimavskej Sobote známe mnohým – a to nielen medzi rodičmi. Už 37 rokov sa venuje detskej medicíne a jej rukami prešli tisíce detí. Je rodáčkou z Rimavskej Soboty, bola primárkou na detskom oddelení v rimavskosobotskej nemocnici, v súčasnosti pracuje v ambulantnej sfére.
Po maturite na gymnáziu zamierila do Bratislavy na Lekársku fakultu, kde si vybrala odbor detské lekárstvo. Ako uviedla, rozhodnutie v nej klíčilo už počas stredoškolských rokov. „Mala som rada deti a túžila som pomáhať ľuďom,“ priznala bez váhania Jana Hrablayová. Po štúdiu sa vrátila späť domov do Rimavskej Soboty, odkiaľ má aj manžela.
V nemocnici nastúpila na detské oddelenie a odtiaľ sa začal jej 30-ročný príbeh nemocničnej praxe. Približne 27 rokov pracovala na detskej jednotke intenzívnej starostlivosti (JIS), kde ako tvrdí, to bolo často náročné. „Práca bola krásna, ale aj psychicky vyčerpávajúca. Stretávali sme sa s ťažkými prípadmi, žiaľ aj s úmrtiami detí,“ hovorí. Na oddelení mali podľa nej neraz aj 80 detí, pričom každé si vyžadovalo pozornosť, empatiu a odbornosť. Hrablayová sa vypracovala na primárku detského oddelenia, ktorou bola 14 rokov. Zároveň sa stala okresnou odborníčkou pre pediatriu. Ako doplnila, na oddelení sa u nej striedala radosť z vyliečených prípadov zo smutnejšími osudmi, no aj tak je rada za prácu, ktorú mohla robiť.
Po troch dekádach nemocničného náročného tempa sa rozhodla pre zmenu a uprednostnila pokojnejšie prostredie ambulancie. Už šesť rokov vedie vlastnú prax, kde sa venuje deťom a mladým do 26 rokov. Každý jej deň začína odbermi, nasledujú vyšetrenia a starostlivosť o pacientov. „Väzby s nemocnicou som neprerušila, stále tam slúžim jeden deň v týždni,“ dodáva Hrablayová.
Po rokoch praxe konštatuje, že sa zmenila nielen medicína, ale aj rodičia. „Kedysi napríklad rodičia brali očkovanie ako samozrejmosť. Dnes mamičky viac polemizujú, najmä kvôli internetu. Ich rozhodnutie však vždy rešpektujem. Rodičia sa napokon často vrátia a rozhodnú sa dať dieťa zaočkovať,“ hovorí dlhoročná lekárka. S pokrokom podľa jej slov však prišli aj pozitívne zmeny ako menej invazívna liečba, nové metódy, rýchlejšia diagnostika, či ako povedala, nižší počet hospitalizácií. „No objavujú sa aj staronové výzvy, ako napríklad návrat čierneho kašľa.“ Prezradila tiež, že veľa času oproti minulosti zaberá aj množstvo administratívy.
Dnes pôsobí ako predsedníčka Územnej rady Slovenského červeného kríža (SČK) pre okresy Rimavská Sobota a Revúca. Zároveň školí budúce opatrovateľky. Je dlhoročnou členkou miestneho SČK v Rimavskej Sobote, kam vstúpila hneď po nástupe do nemocnice. „Kedysi bol každý zdravotník zároveň členom tejto organizácie,“ podotkla lekárka, ktorá aj vo voľnom čase teda pomáha iným.
Členskú základňu miestneho Červeného kríža tvorí spolu okolo 850 členov. Mladých ľudí je ale podľa jej slov v organizácii málo a preto ich vyzýva, aby sa pridali k nim. „Radi by sme privítali nových členov, najmä mladšie ganerácie,“ povedala s tým, že pomoc podľa jej slov nemusí byť len o peniazoch. Môže byť materiálna, potravinová či iná. Dôležité je podľa nej rozhodnutie pomáhať. „Tým, ktorí tak už robia a sú našimi členmi, patrí všetka česť,“ úprimne dodáva.
Výber je podľa nej na ľuďoch, Červený kríž pomáha humanitárne ale napríklad aj prostredníctvom darcovstva krvi. To je podľa nej tiež spôsob ako zachrániť ľudský život. „Našťastie, prvodarcov nám pribúda. Každý rok oceňujeme približne stovku viacnásobných darcov krvi – napr.za 10,20,60,80 aj 100 darovaní krvi, sú to medaily prof. MUDr.Jánskeho či prof.Kňazovického,“ opísala hrdo prácu ľudí v spolku.
Má dospelého syna. „Tiež doktora, ale doktora prírodných vied,“ dodáva s úsmevom. S manželom sú spolu už 37 rokov. Vo voľnom čase sa venuje prírode, psom, turistike. V minulosti hrávala volejbal, rekreačne ale aj súťažne. Ako doplnila, pracovné vízie si naplnila. Z osobných by rada ešte cestovala. „Najmä po ostrovoch sveta, keď si nájdem konečne čas,“ smeje sa a zároveň dodáva, že netuší, kedy to bude, vzhľadom k situácii s nedostatkom lekárov na Slovensku.
Verí ale v budúcnosť medicíny. Mladí lekári, ktorí prichádzajú, ako uviedla, sú múdri a vzdelaní. „Preto si prajem iba, aby k tomu pridali empatiu, citlivosť a schopnosť komunikovať. Aby pacientov vnímali ako ľudí, nie iba ako prípady. A naopak, aby si aj pacienti vážili prácu lekárov, pretože v tejto profesii nepoznáme sviatky ani víkendy,“ hovorí.
Pod ambulanciu doktorky Hrablayovej spadá 1800 detí – vrátane detí jej bývalých pacientov. „Z detských pacientiek sú dnes mamičky, z mamičiek babičky. Vzťahy sú už takpovediac rodinné,“ dodáva s úsmevom lekárka, ktorá svoj život zasvätila službe najmenším. Za desaťročia v praxi sa stretla s množstvom dojímavých momentov. „Niekedy mi poďakujú aj po rokoch. Mama dieťaťa ma ukáže – toto je tá pani doktorka, ktorá ti zachránila život ako malému. Také momenty človeka zahrejú pri srdci.“ Ako dodala na záver, potešili ju aj listy, ale najviac ju vždy tešia zachránené ľudské životy.
Zdroj:vobraze.sk, foto: archív Jana Hrablayová
