Pavol Križo z Hrnčiarskych Zalužian je držiteľom medaily Jána Kňazovického za 100 odberov krvi. Získal ju pred dvomi rokmi. Odvtedy mu pribudli ďalšie, v súčasnosti tak má na konte približne 108 odberov. Je stále aktívnym a najmä pravidelným darcom. Spoločnosť mu pri tejto ušľachtilej činnosti robí aj jeho manželka, ktorá je tiež hrdou darkyňou krvi.
K darcovstvu sa Pavol Križo (67) dostal začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia spolu so skupinou kamarátov, ktorí pochádzali podobne ako on z Hrnčiarskych Zalužian. ,,Boli sme veľká partia aj sedem, osem chlapcov,“ spomína Križo. Prvé odbery absolvoval v Hnúšti. Neskôr začal chodiť do Rimavskej Soboty a trvá to doteraz. K tomu, že sa zaradil medzi darcov vzácnej tekutiny, prispel jeho ujo.
„Ujo bol zrakovo postihnutý, angažoval sa v Slovenskom Červenom kríži. Veľakrát sme spolu cestovali autobusom. Hoci nevidel, podľa hlasu ma hneď spoznal a stále sa ma pýtal, či už som bol darovať. Vtedy som bol ešte mladý a nejako ma to nelákalo, ale potom po vojenčine som sa k tomu dostal. Dvakrát som daroval krv aj počas nej, tie nemám zapísané,“ uviedol energický dôchodca.
V istom časovom období obmedzil túto ušľachtilú činnosť a chodil darovať krvi len raz do roka. Od roku 2014 nastúpil na pravidelnú cestu v podobe štyroch odberov za rok. ,,Nakopla ma moja manželka, ktorá začala vtedy chodiť. Teraz to máme tak nastavené, že pred troma rokmi sme boli spolu darovať krv na Valentína a každý rok nám to odvtedy vychádza, že spoločne darujeme krv toho 14. februára,“ hovorí Pavol Križo. Veľakrát im aj zavolajú, keď je krvi málo a oni im vždy veľmi ochotne pomôžu.
Všetky ocenenia za darovanie krvi má zodpovedne odložené. Darcom však podľa jeho vyjadrenia nie je pre zbieranie plakiet či medailí, ale pre dobrý pocit a ochotu pomáhať druhým, pretože nikdy nevie, kedy aj on bude potrebovať túto pomoc. Nemá stanovenú métu, ktorú by chcel dosiahnuť. ,,Pokiaľ mi to dovolia a kým sa budem dobre cítiť, budem chodiť darovať krv,“ avizuje Križo. Pochvaľuje si personál na hematologicko-transfuziologickom oddelení v rimavskosobotskej nemocnici. ,,Veľmi zlatí pracovníci, nemôžem na nich povedať nič zlé, stále sa smejeme, keď tam prídem,“ poznamenal.
Vyše dvadsať rokov si odkrútil v Okresnom stavebnom podniku v Rimavskej Sobote. Ako majster mal v ňom pod sebou okolo dvadsať ľudí. Neskôr prešiel do stavebného podniku v Lučenci a tesne pred dôchodkom začal pracovať v poľnohospodárskej firme, ktorú vlastní so súrodencami. Najmä v lete, keď je sezóna, stále robí na poliach. Okrem toho rád trávi čas vo vlastnej záhrade. Pavol obľubuje plávanie. Spoločne s manželkou najčastejšie zavítajú na Kurinec, kde preferujú viac jazero ako bazény.
Jeho dcéry žijú v zahraničí. „Jedna v Írsku a druhá v Anglicku. Keď chceme byť spolu, tak to striedame, raz prídu oni k nám na Slovensko alebo letíme my za nimi. Tento rok na Vianoce letíme do Írska a tam budeme spoločne oslavovať sviatky aj s vnúčatami,” povedal Pavol Križo.
Zdroj: Dominika Husárová, vobraze.sk
