Všeobecný lekár pre dospelých Ladislav Lebeda patrí k najdlhšie pôsobiacim lekárom v Hnúšti a okolí. Pracuje už 53 rokov a naďalej patrí medzi najaktívnejších lekárov. Pacientov prijíma denne a aj v súčasnosti zastupuje kolegov, keď je potrebné. Slúžiť chodí aj na pohotovosť v Rimavskej Sobote. Svoje povolanie berie ako službu ľuďom.
Jeho životný príbeh sa začal ďaleko od Hnúšte. „Narodil som sa v Budapešti. Dedo pochádzal z Čiech a do Maďarska sa odsťahoval kvôli práci – lepil tapety,“ približuje rodinnú históriu pre vobraze.sk Ladislav Lebeda (79). Dodáva, že otec bol členom Horthyho armády. Po vojne sa rodina vrátila na Slovensko.
„Po prvej svetovej vojne sa v Maďarsku objavili plagáty, ktoré volali Slovákov domov. Kto vedel dokázať, že mal predkov tu, tak mohol prísť. Mal som asi rok, keď sme prišli na Slovensko,“ hovorí. Prvá myšlienka na medicínu sa začala formovať vo Valaskej, kde rodina po repatriácii bývala. „Učil som sa večer dejepis, mama varila večeru a opýtala sa, či by som nechcel byť lekárom. Vtedy som nevedel odpovedať,“ hovorí dnes už dlhoročný doktor. Pri výbere strednej školy sa napokon rozhodol nasledovať kamaráta z lekárskej rodiny. A počas štúdia už vedel, že chce byť práve všeobecným lekárom. „Vždy som chcel byť všeobecný lekár. Už keď som študoval, tak som si predstavoval, ako budem k ľuďom chodiť, pomáhať im, liečiť ich. Tak som si myslel, že najlepšie urobím, ak budem všeobecný lekár, ako náš lekár vo Valaskej,“ vysvetlil rozhodnutie, ktoré ani po vyše pol storočí neoľutoval.
Po ukončení štúdia prišli ponuky na prácu a rozhodnutie, ktoré napokon určilo celý jeho život. „Po štátniciach mi prišiel list z nemocnice v Hnúšti. Aj z Rožňavy mi prišla ponuka, ale mne sa pozdávala Hnúšťa. Ani neviem prečo,“ spomína lekár, ktorý rok po nástupe odslúžil aj rok na základnej vojenskej službe v Čechách. V Hnúšti po návrate prešiel chirurgiou, interným oddelením aj závodnou ambulanciou v Slovenských lučobných závodoch kde mal na starosti okolo 1200 ľudí. „Aj keď si ma chceli nechať na chirurgii, požiadal som primára Lovranta, aby ma preradil na interné, kde som robil do atestácie,“ dodáva. Po šiestich rokoch dostal možnosť prejsť na obvodnú ambulanciu. Zo známych mien si najradšej spomína ešte aj na lekára Majlinga. „Vtedy bola nemocnica v Hnúšti vychválená a na vysokej úrovni,“ podotkol.
Lebedov obvod v Hnúšti zahŕňal aj menšie obce ako Polom a Rovné. Staršie obyvateľstvo a menšie možnosti dopravy ho často privádzali do terénu na sanitke. „Ľudia aj chodili, aj autobus jazdil, ale keďže tam bolo prestarlé obyvateľstvo, tak som dosť často chodil aj na sanitke,“ hovorí lekár, pre ktorého boli návštevy v teréne rovnako prirodzené ako pacienti v ambulancii. Práve toto hodnotí ako veľkú zmenu v porovnaní so súčasnosťou, počty takýchto výjazdov sa podľa neho minimalizovali.
Medicína je jeho celoživotná vášeň. „Ja som ako lekár veľmi spokojný. Mňa medicína baví ešte aj v mojom veku,“ priznáva a dodáva, že si iné povolanie ani nevie predstaviť.
Popri práci našiel priestor aj pre šport. „Dlho som hrával futbal, ako záložník. Ešte ako päťdesiatročný som hrával za Burdu. Dlho som hral za B-mužstvo v Hnúšti. Aj na Píle som asi päť rokov hral,“ hovorí bývalý futbalista. Futbal mu priniesol nielen pohyb, ale aj skúsenosti s úrazmi, hoci zásahy lekára počas zápasov boli podľa neho „len také menšie“. Rekreačný futbal odporúča. „Nie je to náročné, ako profesionálny futbal. Pokiaľ nedôjde k úrazu, je futbal vo veľa ohľadoch prospešný pre zdravie,“ vysvetľuje Lebeda, ktorý ale zároveň prezrádza, že práve roky futbalu sú dôvodom problémov s kolenom, ktoré ho posledný rok trápi.
Ďalšou vášňou, ktorú zdieľa so svojou manželkou je turistika. „Turistiku som pestoval. Len keď som v nedeľu hrával, tak som v sobotu nerád chodil na dlhé túry. To boleli nohy potom veľmi,“ dodáva s úsmevom.
K záujmom hnúšťanského doktora patrí aj história, najmä SNP. „Ja som dlhoročný člen odbojárov, ako sympatizant. Zaujímam sa o povstanie. Istého času som robil aj prednášky na gymnáziu. Doma v knižnici mám dve police plné kníh vydaných o povstaní,“ hovorí s hrdosťou.
Nie je len pasívnym čitateľom. Už nejaký čas sa venuje aj vlastnej tvorbe. Píše poéziu, ktorú uverejňuje na svojom profile na sociálnej sieti. „Úroveň by musel posúdiť niekto iný. Píšem o takých bežných veciach zo života. Aj z môjho vnútorného sveta je tam, aby ma ľudia spoznali aj inak, ako lekára. Ale píšem hlavne pre radosť,“ vysvetlil. Momentálne pripravuje aj väčší projekt, ktorý by mal byť v budúcom roku vydaný knižne.
Dvadsať rokov bol známy lekár poslancom mesta a v tejto úlohe riešil aj osud nemocnice. „Dlh narastal a nebolo iné východisko, ako to predať. Mesto predalo nemocnicu za splatenie dlhov. Ja som veľmi rád, že z toho ostalo aspoň to, čo ostalo,“ hovorí bývalý poslanec, ktorého téma zdravotníctva sprevádzala aj v samospráve. Najviac ho trápi, že z kedysi vychýrenej nemocnice ostalo len torzo. „Skĺbiť prácu poslanca a lekára bolo občas ťažké, ale rád som tam chodil. V meste bolo stále čo riešiť a ja som chcel aj v tomto smere zanechať nejakú stopu,“ priznáva Lebeda, ktorý za svoju činnosť v Hnúšti získal aj ocenenie od mesta.
Vo voľnom čase rád pracuje okolo domu. „Mám záhradku, keď sa dá s nohou, tak som tam. A ešte máme chatku, kde chodíme s manželkou a deťmi na víkendy. Už mám troch vnukov. Bol by som šťastný, keby bol aspoň jeden z nich lekár a venovali sa futbalu. “ hovorí s úsmevom. A o cestovaní má jasno. „Som už v období, keď mi to tu stačí. S manželkou sme aj k moru zašli predtým, aj na lyžovačku. Teraz už sme takí penzisti,“ pobavene dodáva.
Desiatky rokov praxe priniesli množstvo silných príbehov. Niektoré sú zabudnuté, iné ostali vryté do pamäti. Nie všetky prípady sú jasné. „Teraz mám aj pacienta, ktorý prešiel cez štyroch ortopédov a stále hľadáme príčinu problémov. Diagnóza sa hľadá niekedy s ťažkosťami,“ hovorí otvorene. A hoci je podľa neho práca s ľuďmi náročná a je potrebné často si zahryznúť do jazyka, odchod na dôchodok zatiaľ neplánuje. „Pokiaľ mi to zdravie dovolí, ešte by som rád potiahol. Cítim sa dobre, tak ak Boh dá, ešte pár rokov odslúžim.“
Dnes mu chýba skôr mladý nástupca. „Ja by som už aj zaučil nejakého mladého človeka, ale do Hnúšte sa nehrnú. Idú radšej zarábať do zahraničia,“ hovorí. „Môj odkaz budúcim medikom by bol taký, že človek musí mať lásku k práci s človekom. A treba byť na seba tvrdý, obetovať tomu veľa času, aj si to pri knihách vysedieť. Nech ide len taký študovať medicínu, kto je ochotný toho veľa obetovať.“
Zdroj: vobraze.sk, foto: album Ladislava Lebedu
