Má za sebou 130 odberov krvi, no stále o sebe hovorí, že nerobí nič výnimočné. Branislav Bakša z Hrnčiarskych Zalužian pomáha už desaťročia – potichu, bez veľkých slov a bez potreby uznania. Patrí medzi najaktívnejších bezpríspevkových darcov krvi v regióne a verí, že každý odber môže niekomu zachrániť život.
Prvý pokus darovať krv absolvoval ešte počas základnej vojenskej služby, no vtedy ho pre zdravotný stav neprijali. To ho však neodradilo. „Keď som sa vrátil z vojny, začal som chodiť darovať. Najprv len raz za rok, keď mi to vyšlo. Pravidelne som začal chodiť až neskôr, keď som sa oženil. Mal som usporiadanejší život a darovanie sa stalo jeho prirodzenou súčasťou,“ povedal pre vobraze.sk Branislav Bakša (57).
Na svoj úplne prvý odber si už dnes presne nespomína. Jedno si však pamätá veľmi dobre – obavy nemal. „Neboli a veľmi som chcel skúsiť, že čo to je darovať krv,“ spomína. Má za sebou jubilejný 130. odber. Všetky absolvoval na transfúznom oddelení v Rimavskej Sobote. Pri jednom odbere daruje človek približne 450 mililitrov krvi. Branislav Bakša tak počas rokov daroval takmer 59 litrov krvi, ktorá mohla pomôcť stovkám pacientov. „Vždy som rád chodil darovať krv. Inak veľmi neviem pomáhať, ale toto je spôsob, ktorým môžem niečo urobiť pre druhých.“
Najsilnejšie okamihy podľa neho prichádzajú vtedy, keď dostane správu, že jeho krv pomohla zachrániť život. „Neviem, či to posielajú každému darcovi, ale už sa mi stalo, že mi prišla SMS, že moja krv niekomu zachránila život. To sú naozaj krásne pocity.“
Aj po 130 odberoch však hovorí, že darovanie krvi už nevníma ako niečo výnimočné. „Je to už taká rutina. Prídem, darujem a idem domov. Ale keď si uvedomím, že to niekomu skutočne pomohlo, vtedy je ten pocit úplne iný.“ Väčšinou chodí darovať krv sám. „Keď som bol mladší, boli sme taká partia a chodili sme spolu, porozprávali sme sa, ale teraz sa to už vytratilo.“
Popri darcovstve je dlhé roky verný aj svojmu zamestnaniu. V Šamotke pracuje od roku 1991. Začínal ako výrobný pracovník, v súčasnosti pôsobí na pozícii majstra. Predtým pracoval na bývalom Jednotnom roľníckom družstve, keďže vyštudoval Strednú priemyselnú technickú školu v Poltári, odbor opravár poľnohospodárskych strojov.
O jeho dlhoročnom darcovstve vedia aj kolegovia v práci. „Vždy ma pochvália, keď idem darovať krv alebo keď sa vrátim z odberu,“ hovorí Bakša. Medzi kolegami však pravidelných darcov veľa nemá. „Chodí ešte jeden kolega a jedna kolegyňa, ktorá je už na dôchodku. Dúfam, že jej to ešte čo najdlhšie vydrží. Vždy ma poteší, keď sa dozviem o ďalšom darcovi. Inak veľmi neviem o tom, že by z môjho okolia chodilo darovať viac ľudí, a to ma trochu mrzí.“
Vo voľnom čase sa venuje najmä práci okolo domu, záhrade a chovu zajacov. Blízka je mu aj tradičná výroba z hliny, ktorá je pre jeho rodný región typická. „Je to pekná tradícia, len je škoda, že pomaly zaniká. Dnes sú už na takéto remeslá oveľa ťažšie podmienky,“ hovorí Branislav a dodáva, že pár ľudí už zobral so sebou na darovanie, ale nevie, či kvôli jeho iniciatíve začali chodiť pravidelne. „To si netrúfam povedať.“
Najväčšou oporou je pre neho rodina. Manželka ho v darcovstve podporuje od začiatku. „Stará sa o mňa, aj to vidno na mne. Nie som vychudnutý,“ podotkol s úsmevom. Podporu cíti aj od dcér. Jedna z nich si darovanie krvi tiež vyskúšala. „Bola jediná z rodiny, ktorá to skúsila.“
Za svoje dlhoročné bezpríspevkové darcovstvo získal viacero ocenení vrátane Kňazovického medaily, najvyššieho vyznamenania pre darcov krvi. Hovorí však, že uznanie nikdy nebolo jeho motiváciou. „Keď som dostal Kňazovického medailu, rodina ma pochválila, že mám už toľko odberov.“
Zo všetkých ocenení si najviac váži práve to, ktoré získal po stom odbere krvi. „Urobilo mi najväčšiu radosť. Bolo to pekné číslo a som veľmi rád, že som až tak ďaleko zašiel v darovaní. Ale chcel som ísť ešte ďalej a to sa aj naplnilo,“ vyjadril sa Branislav Bakša a doplnil, že si postupne dáva méty na ďalšie desiatky odberov.
Ocenenia doma veľmi nevystavuje. „Mám ich viac, ale ležia pekne v šuflíku,“ poznamenal s úsmevom. Výnimkou je poďakovanie, ktoré dostal pri otvorení nového darcovského centra v R. Sobote. „To mám vystavené na čestnom mieste.“ Darovať krv chce dovtedy, kým mu to zdravie dovolí.
„Kým mi budú môcť zobrať krv, dovtedy budem chodiť. Dúfam, že sa dostanem na 140 odberov a potom zase ďalej. Možno k šesťdesiatke sa aspoň priblížim k číslu 150.“ Ani teraz však nehovorí o rekordoch či oceneniach. Najdôležitejšie je pre neho vedomie, že môže pomôcť druhým. „Uznanie ani nie je také dôležité. Skrátka chcem darovať krv a potom už, čo príde, bude.“
„Každý odber má zmysel. Človek nikdy nevie, komu môže práve jeho krv zachrániť život. Ten pocit za to naozaj stojí,“ skonštatoval Branislav Bakša.
Zdroj: vobraze.sk
