
Stanislava Lásková z obce Rakytník pracuje ako pedagogická asistentka v špeciálnej základnej škole v Rimavskej Sobote, kde pomáha deťom so špeciálnymi potrebami. Rodáčka z Tisovca sa venuje aj kanisterapii a rozbieha spisovateľskú dráhu. Ako ďalej hovorí, nemala ľahký štart do života. Alkoholizmus v rodine a vážna choroba matky poznačili jej detstvo a dospievanie, ktoré sprevádzali strach, násilie a bezmocnosť. Napriek náročným životným začiatkom si našla vlastnú cestu a v súčasnosti sa venuje práci, ktorá ju napĺňa.
Napriek tomu, že vyrastala v rodine, ktorá opakovane zlyhávala, ju to ľudsky nezlomilo. Časom si našla vlastnú cestu a uplatnenie. Náročné detstvo prinieslo nedostatok aj viaceré pobyty v detských domovoch a neľahké boli aj jej mládežnícke roky. „Bolo to ťažké pre mladú slečnu, ktorá sa chcela parádiť a neraz chodila v zime v deravých topánkach. Ale mala som vždy veselú povahu a zmysel pre humor, takže som zažila aj veľa pekných vecí. Mala som taký trochu svoj svet,“ povedala pre vobraze.sk Stanislava Lásková (47).
Vyučila sa v trojročnom textilnom odbore a kvalifikáciu si začala zvyšovať až po tridsiatke. Dorobila si maturitu. „Neskôr som absolvovala nadstavbové štúdium na súkromnej sociálnej a pedagogickej akadémii v Brezne a len nedávno som ukončila prvý stupeň na Vysokej škole sv. Alžbety v Banskej Bystrici ako asistentka sociálnej práce,“ hovorí Lásková.
Od zametania ulíc k práci s deťmi
Profesijné začiatky neboli jednoduché. „Z nefunkčnej rodiny som prišla do života úplne nepripravená, veľmi mi chýbalo aj patričné vzdelanie. Dokonca som zametala ulice. V takom mladom veku to nebolo príjemné, ale dnes to už vnímam ako veľmi dobrú skúsenosť – keď človek musí zaťať zuby a potlačiť ego, aby prežil,“ spomína televízna nevesta. Jej pracovný život sa začal rôznymi robotníckymi profesiami a brigádami, neskôr sa zamerala na rekvalifikačné kurzy. „Otvorila som si živnosť, pracovala v salóne ako masérka, neskôr aj ako kozmetička, v kúpeľoch, hoteli, nemocnici, potom v zahraničí ako opatrovateľka a v detskom domove ako vychovávateľka. Napokon som prešla do oblasti, ktorá ma nesmierne napĺňala, a tou bola práve práca s deťmi s rôznym hendikepom,“ zaspomínala si pedagogička a terapeutka.


V dennom stacionári v Hnúšti zotrvala takmer päť rokov. Potom si dala dvojročnú pauzu a pracovala v inej profesii ako odborná pracovníčka sociálnej inklúzie a zamestnávania mladých ľudí od 13 do 30 rokov. Po ukončení prvého stupňa vysokej školy sa však opäť vrátila k deťom so špeciálnymi potrebami. „Inakosť ma vždy akosi priťahovala. Prácu so zdravotne znevýhodnenými deťmi som neplánovala, no pomáhajúce profesie ma lákali odjakživa,“ dodala Lásková.
Kanisterapia a práca s autizmom
Aktuálne pôsobí ako pedagogická asistentka v špeciálnej základnej škole v Rimavskej Sobote a zároveň je certifikovanou kanisterapeutkou. Terapiu so psami praktizuje s deťmi s rôznymi diagnózami a oslabeniami aj priamo v škole. „Odmalička milujem zvieratá, predovšetkým psy. Sprevádzajú ma celý život. Občas navštívim útulok, najmä Labku pomoci v Mokrej Lúke, ktorý zriadila moja známa. Práve ona vo mne zapálila myšlienku venovať sa tejto terapii. Videla vo mne to, čo som ja sama prehliadala – hlboký vzťah ku psíkom a trpezlivú prácu s nimi. A tak som do toho šla,“ ozrejmila.

Od nového školského roka nastúpila do novozriadenej triedy pre žiakov s poruchou autistického spektra (PAS). Prácu s týmito deťmi berie s veľkou pokorou. Vyžaduje si podľa nej vysokú profesionalitu, dôslednosť a trpezlivosť. Vníma ju ako istý druh vysokej školy života, keďže pri tejto inakosti neexistujú presné osnovy.
„Obrovský obdiv patrí rodičom týchto detí. Všetci, ktorí dokážu svoje detičky prijať aj s ich inakosťou, sú výnimoční, pretože mnohí rodičia to nedokážu ani pri zdravých deťoch. Cítim sa pri nich dobre, keďže sama seba som vždy pokladala tak trochu za inú,“ hovorí. Keďže patrí k hypersenzibilným ľuďom, je citlivá na hlasné zvuky a ťažšie sa sústredí na výkon. „Moja hypersenzibilita mi však prináša aj opačný efekt – hlbšie vnímanie a silné cítenie emócií druhého človeka, čo mi v tejto profesii pomáha. Všetko má svoje plusy a mínusy. Som presvedčená, že neexistujú dvaja rovnakí ľudia s PAS, a práve preto sú takí výnimoční,“ opísala svoj pohľad z praxe.
Odvážne áno pred kamerami
Okrem toho, že pomáha deťom s rôznym postihnutím, nebojí sa ani odvážnych projektov. Bola súčasťou druhej série romantickej šou televízie JOJ Vezmeš si ma?, kde zbúrala stereotypy o tom, že o ruku má požiadať muž ženu. Pred celým Slovenskom položila svojmu priateľovi osudovú otázku a skončilo sa to svadbou. Svoje rodné priezvisko Hajduková si zmenila na Lásková.



„Každý, kto ma dobre pozná, vie, že odvaha je jednou z mojich silných stránok, aj keď to nie vždy má len pozitívne dôsledky. Mám akúsi zvláštnu potrebu urobiť občas niečo bláznivé. Aj kasting do tejto šou bol spontánnym rozhodnutím bez toho, aby som čakala takú bleskovú odozvu. A tak som sa v tom ocitla. Keď už raz niečo začnem, nezvyknem cúvnuť,“ hovorí Lásková.
Zároveň dodáva, že ju milo prekvapilo, ako ju ľudia spoznávajú a správajú sa k nej priateľsky. Osobne sa zatiaľ nestretla so žiadnou nepríjemnou reakciou. „Možno je to len tým, že ľudia pri osobnom kontakte nie sú až takí odvážni. Dokonca už dve dámy mali potrebu ma objať, bolo to milé,“ približuje pedagogička. Popularitu však nijako neprežíva. Život s manželom majú taký pestrý, že na televízne dobrodružstvo takmer zabudli a tvoria si ďalšie spoločné zážitky. „Nevraciame sa k tomu. A tienisté stránky? Som už natoľko zrelá, že negatívne komentáre sa ma nijako nedotýkajú,“ doplnila účastníčka šou.
Kniha, ktorá odhaľuje až na kosť
Popri práci a ďalších aktivitách si plní aj ďalší sen – píše vlastnú autobiografickú knihu. To, že raz bude písať, tušila odjakživa. Veľmi po tom túžila a zlom nastal počas covidového obdobia, ktoré prinieslo potrebné ticho, samotu a spojenie so sebou samou. Keď píše, zabúda na okolitý svet.
„Som úplne ponorená a cítim vášeň. Je to môj čas. Viem, že každý život je iný a niečím výnimočný – každý život je na knihu. A viem, že aj ten môj. Vždy som vedela, že uzrie svetlo sveta, no pár rokov som zvažovala a radila sa s blízkymi, či vyjde pod mojím menom. V pláne bol pseudonym v rámci ochrany, keďže vieme, že ľudia vedia byť zlí. Napokon som sa rozhodla pre odvahu a ísť s kožou na trh. Je to surový príbeh a odhaľuje ma až na kosť. Opisujem dôsledky traumy, závislosti, násilie a rovnako otváram témy inakosti a duševného zdravia – všetko, o čom sa stále nehovorí dostatočne nahlas,“ približuje spisovateľka.
Túžba po pokoji a psom hoteli
Pri kombinácii všetkých týchto aktivít je pre ňu kľúčový oddych. Nachádza ho najmä v spánku, ktorý berie ako svoje „hobby“. „Keďže som hypersenzibilná, dokážem nasávať emócie, vibrácie i zvuky ako špongia. Bývam preto nesmierne unavená a potrebujem odpočívať viac ako bežný človek. Moja odolnosť voči stresu je nižšia. Je to také moje malé obmedzenie, ale na druhej strane aj dar. Relaxom je pre mňa aj čas so psíkmi a manželom, prechádzky v prírode a kedysi to bolo aj cvičenie, ku ktorému by som sa rada vrátila,“ pousmeje sa.
Na záverečnú otázku, aké má ešte plány do budúcnosti, sa hlbšie zamyslí: „Hodnoty dnešného sveta sú tituly a výkony. Takto to ja už nemám. Nemám chuť nič dokazovať. Túžim po pokoji a zdravých, láskyplných vzťahoch. Nemám vysoké ciele ani sny. Chcem si pomaly dobudovať domov v Rakytníku a pracovne sa osamostatniť. Úspešne vydať knihu, pretože verím, že môže byť prínosom. Rada by som sa naplno venovala kanisterapii a možno si otvorila aj psí hotel. Uvidíme. Najmä nech zdravie slúži.“





Zdroj: vobraze.sk, Petra Kišová foto: archív Stanislava Lásková



