S folklórom začínala ako študentka, zostala pri ňom takmer päťdesiat rokov. Mináčová našla vo FS Vepor priateľov, lásku i druhú rodinu

Pre Elenu Mináčovú z Klenovca je folklór stále pevnou súčasťou života. Takmer polstoročie sa venuje spevu a tancu, vďaka ktorým precestovala viacero európskych krajín a spoznala aj svojho budúceho manžela. V súčasnosti účinkuje v ženskej speváckej skupine Folklórnej skupiny Vepor, s ktorou ju spájajú mnohé zážitky, priateľstvá a rodinné spomienky. Kým ona má za sebou desaťročia folklórneho účinkovania, Vepor si v tomto roku pripomína 55. výročie svojho vzniku.

Do folklórneho súboru prišla v roku 1978, keď študovala vo štvrtom ročníku strednej školy v Lučenci. Folklór ju priťahoval odmalička a možnosť stať sa súčasťou súboru s radosťou prijala. Začínala ako tanečnica, dnes pôsobí v ženskej speváckej skupine. „Prijali ma medzi seba starší tanečníci ešte v starom kultúrnom dome v Klenovci. Bola tam Ľubka Husmanová, Želka Ulická, Slávka Fulerčíková a mojím tanečným partnerom bol Mirko Antal. Veľmi ma to zaujalo. Keď som v piatok prišla zo školy, už som sa tešila, že pôjdem na skúšku,“ hovorí pre vobraze.sk Elena Mináčová (68).

Práve vo FS Vepor spoznala aj svojho budúceho manžela. Spoločne tancovali a folklóru zostali verní aj po svadbe v roku 1981. Neskôr sa im narodili dve deti, no ani rodičovské povinnosti ich od účinkovania neodradili. „Keď boli deti malé, jednoducho som si postavila kočík do kultúrneho domu a s manželom sme tancovali. O dieťa sa zatiaľ postarali ostatní. Boli sme dobrý kolektív a navzájom sme si pomáhali,“ približuje. „Dalo mi to veľmi veľa. Spoznala som množstvo ľudí, zažila krásne folklórne slávnosti a precestovala kus sveta. Sú to zážitky, ktoré vo mne zostanú navždy,“ hovorí.

Zo zahraničných ciest si odniesla nezabudnuteľné zážitky

S folklórnym súborom navštívila Francúzsko, Monako, Nemecko, Česko, Grécko či Rumunsko. Na zahraničných vystúpeniach oceňovala nielen možnosť predstaviť slovenský folklór, ale aj spoznávanie tradícií iných národov. „Ľudia boli radi, že sme prišli a ukázali im naše tance. My sme zase spoznávali ich kultúru. Tá vzájomná spolupráca bola niečo úžasné,“ približuje.

Osobitne si pamätá cestu cez viaceré európske krajiny, počas ktorej zažili aj nezvyčajné situácie. „Boli sme mladí, nemali sme veľa peňazí, a tak sme niekedy spávali na zemi, na rohožiach či pod stromami. Chlapci nás strážili pri autobuse, nosili nám jedlo a všetci sme si navzájom pomáhali. Vôbec nám neprekážalo, že nebývame v hoteloch. Boli sme spolu a bolo nám dobre,“ povedala s úsmevom.

Dodnes nezabudla ani na sladkú pizzu so šľahačkou a čokoládou, ktorú im priniesli miestni obyvatelia. Silným zážitkom bola tiež návšteva Monaka, kde videli kniežací palác. „Vďaka súboru som prežila krásne chvíle. Cestovali sme aj s manželom a synom. Boli sme výborná partia, vedeli sme sa porozprávať, spoločne najesť, zasmiať sa. Takéto spomienky človeku nikto nevezme.“

Klenovské tradície chce odovzdávať ďalším generáciám

Mináčová má blízky vzťah predovšetkým k folklóru rodného regiónu. Z niekdajších tancov rada spomína na rozkazovačky či ženské tance. Osobitné miesto majú v jej spomienkach každoročné Gemersko-malohontské folklórne slávnosti v Klenovci. „Na Gemersko-malohontské folklórne slávnosti sa vždy veľmi pripravujeme a tešíme. Chceme Klenovčanom ukázať, že do súboru nechodíme zbytočne, ale že im odovzdávame folklór a tradície našich predkov,“ vysvetľuje.

Podľa nej folklór nie je iba o speve a tanci. Dôležité sú aj staré zvyky, remeslá a spôsob života predchádzajúcich generácií. „Predstavovali sme napríklad páračky či prácu s kolovratmi. Chceme, aby aj mladí vedeli, čo kedysi robili ich starí rodičia, ako žili a aké mali zvyky. Je dôležité, aby sa na to nezabudlo,“ zdôrazňuje.

Ženská spevácka skupina má bohatý repertoár piesní, ktoré prispôsobuje ročným obdobiam a príležitostiam. Ich výber zabezpečuje vedúca Stanka Zvarová. „Máme veľa krásnych piesní. Vyberáme ich podľa toho, aké je obdobie a kde vystupujeme. Stanka je veľmi šikovná, rozhľadená a folklóru rozumie. Sme jej za to vďační,“ oceňuje jej prácu. S uznaním hovorí aj o Jarkovi Zvarovi a pokračovateľoch ich rodiny, ktorí sa dlhodobo venujú činnosti súboru.

Folklóru zostali verné aj jej deti a vnúčatá

Láska k folklóru sa v rodine Mináčovej prenáša z generácie na generáciu. Jej syn žije v Bratislave, no napriek vzdialenosti sa vracia do Klenovca na nácviky a vystúpenia. Folklóru sa venuje aj nevesta a vnučka, ktorá tancuje v bratislavskom súbore Vienok pod vedením pani Blahovej. „Veľmi ma teší, že sme deťom vštepili lásku k folklóru. Synovi neprekáža ani približne tristo kilometrov, ktoré musí precestovať. Keď môže, príde na skúšky aj na vystúpenia. Aj vnučka tancuje. Je krásne vidieť, že to pokračuje ďalej,“ hovorí.

Jej manžel, s ktorým kedysi vo FS Vepor spoločne tancovali, už nežije. Na spoločné roky však spomína s vďačnosťou. „Aj keď už neskôr nemohol chodiť na vystúpenia, vždy ma podporoval. Bol rád, že sa folklóru venujem. Niekedy sme si aj doma spolu zaspievali,“ prezrádza.

Vepor si pripomína 55. výročia

Folklórna skupina Vepor si v tomto roku pripomína 55 rokov svojej činnosti. Jubilejné vystúpenie sa uskutoční dnes 21. novembra o 17.00 hod. Program spojí viaceré generácie folkloristov, od najmenších detí až po dlhoročných členov.

Súčasťou FS Vepor sú detské zložky, mladí tanečníci, dospelí folkloristi, ženská a mužská spevácka skupina i heligonkári. Najmladší členovia majú približne sedem rokov, najstarší už prekročili sedemdesiatku. „Je krásne, keď vidíte tie malé deti a potom nás starších. Každý má vo folklóre svoje miesto. Keď počujem hrať našich chlapcov na heligonkách, až mi zimomriavky behajú po chrbte,“ hovorí.

Na jubileum sa členovia intenzívne pripravujú. Skúšky majú pravidelne v stredu a piatok. „Aj keď máme doma veľa povinností, na skúšky ideme radi. Ťahá nás to tam. Tešíme sa na piesne, na ľudí, na spoločné stretnutia. Folklór nás stále baví,“ približuje.

Na oslavy pozvali aj bývalých členov vrátane tých, ktorí stáli pri začiatkoch súboru. Pri prípravách využívali staré fotografie a spomienky pamätníkov. „Veľa ľudí už medzi nami nie je, ďalší sa odsťahovali. Pozývali sme všetkých, na ktorých sme si spomenuli. Bude pekné, keď sa opäť stretneme, porozprávame a zaspomíname si na spoločné zážitky,“ dodáva.

Priznáva, že udržať mladých ľudí vo folklóre je dnes náročnejšie. Kým kedysi väčšina členov žila v Klenovci, Hnúšti a okolí, dnes mnohí odchádzajú za štúdiom a prácou. „Doba sa zmenila. Mladí študujú a pracujú inde, preto je ťažšie všetkých spojiť. Musíme ich oslovovať, pozývať na vystúpenia a ukazovať im, aký krásny folklór máme. Je veľa šikovných ľudí, len ich treba povzbudiť, aby svoj talent ukázali,“ myslí si. Pri organizovaní podujatí pomáhajú ochotní členovia, podporovatelia, sponzori aj starostka obce.

Štyri desaťročia venovala deťom v materskej škole

Popri folklóre zohrávala v živote Eleny Mináčovej významnú úlohu pedagogická práca. Vyštudovala predškolskú pedagogiku a približne štyri desaťročia sa venovala deťom v materskej škole. Na svoje povolanie i študentské roky spomína rada. So spolužiačkami je dodnes v kontakte. „Ja som tú prácu mala veľmi rada. Rada som učila, mala som dobrý vzťah s deťmi a nemala som s nimi problémy. Bolo to krásne povolanie,“ hovorí.

Hoci je už na dôchodku, na nedostatok aktivít sa nesťažuje. Okrem folklórnych skúšok rada lúšti krížovky, číta a venuje sa záhrade. Kedysi rada plietla, dnes ju však obmedzujú problémy s rukami. Spoločnosť jej robí aj psík. „Veľmi rada mám záhradu. Baví ma sadiť, starať sa o rastliny a robiť okolo domu. Niektorí mi hovoria, načo sa ešte toľko namáham, ale mňa to teší,“ vysvetľuje.

Žije vo veľkom rodinnom dome v Klenovci. Keď sa jej známi pýtajú, čo v ňom sama robí, odpovedá s humorom. „Hovorím im, že sa hrám na hradnú pani.“ Po strate manžela zostala v dome sama, no oporu nachádza v rodine, deťoch, vnúčatách a priateľoch z folklórneho súboru. „Niekedy je aj smutno, ale život ide ďalej. Mám dve deti, mám vnúčatá a žijem aj preto, aby som im ešte mohla pomáhať. Máme pre koho žiť,“ hovorí.

Za jednu z najdôležitejších hodnôt považuje dobré medziľudské vzťahy. Aj preto si váži kolektív, ktorého súčasťou je už takmer polstoročie. „Každý človek je iný a každý má svoje vlastnosti. Musíme sa vedieť navzájom tolerovať a niekedy aj ustúpiť. Som rada, že aj dnes máme vo Vepre dobrý kolektív,“ dodáva.

Po desaťročiach strávených na javisku, pri nácvikoch a folklórnych slávnostiach je presvedčená, že rozhodnutie vstúpiť do Vepra patrilo k najlepším v jej živote. Folklór jej priniesol nielen množstvo zážitkov, ale aj priateľstvá, rodinné spomienky a pocit spolupatričnosti, ktorý pretrváva dodnes.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Ján Čajko, archív Elena Mináčová