Len málokto môže povedať, že prežil Auschwitz-Birkenau, Bergen-Belsen, Duderstadt aj Terezín. Kornélia Wirtchafterová z Rimavskej Soboty to dokázala. Dnes, 28. júna, oslavuje svoje 100. narodeniny ako žena, ktorej životný príbeh je svedectvom o hrôzach holokaustu, ale aj o mimoriadnej sile človeka nezlomiť sa. „Chcem sa jej pri príležitosti stého výročia narodenia poďakovať za množstvo času, ktorý mi venovala, za trpezlivosť a ochotu podeliť sa o svoje spomienky, aby sa toto autentické svedectvo zachovalo aj pre ďalšie generácie. Prajem jej predovšetkým pevné zdravie,“ hovorí pre vobraze.sk Oľga Bodorová, ktorá jej spomienky zachytila v knihe Spomienky Kornélie Wirtchafterovej pri príležitosti 80. výročia deportácií Židov z Rimavskej Soboty.
Príbeh vtedy sedemnásťročnej študentky, ktorú vytrhli zo školských lavíc rimavskosobotského gymnázia, je aj po osemdesiatich rokoch silným svedectvom o nenávisti a ľudskej zlobe, ktoré zasiahli milióny nevinných ľudí. „Ja sa na nikoho nehnevám, na nikoho, ale zabudnúť sa nedá. Dnes sa teším aj z maličkostí. No neprejde deň, aby mi nezišla na um nejaká nová skutočnosť. Smutné spomienky na dávne udalosti, ktoré som našťastie prežila, nech sa už nikdy nezopakujú,“ hovorí Kornélia Wirtchafterová.
Rodáčka z Tornale sa s rodičmi v roku 1938 presťahovala do Rimavskej Soboty, ktorá sa po Viedenskej arbitráži stala súčasťou horthyovského Maďarska. Štúdium na miestnom gymnáziu pre svoj židovský pôvod nedokončila. Deportácie a pobyt v gete navždy zmenili jej život. „Nepovažovali nás za ľudské bytosti, pre nich sme boli menej než psy, ktoré nás strážili. Žili sme v ponížení a neustálom strachu,“ spomína.
Prežila aj neľudské pokusy lekára Josefa Mengeleho. V ich dôsledku utrpela zranenia, ktoré ju trápili ešte dlho po vojne. V tábore ju podrobili pokusom, utrpela bolestivé rany v oblasti slabín. Tie sa jej dlhodobo nehojili, hnisali a spôsobovali neznesiteľné bolesti. „Zrazu sa mi otvorili rany na slabinách, ktoré mi spôsobili v Brezinke. Trpela som, silno hnisali a bolesť sa z hodiny na hodinu stupňovala. Bez akéhokoľvek umŕtvenia a bez dezinfekcie mi lekárka ranu otvorila a začala čistiť hnis. Bola to ukrutná bolesť, ale vravela som si: ,Pán Boh, dávaj na mňa pozor,’“ spomína Kornélia Wirtchafterová v knihe.
Napokon sa zotavila a prežila. Počas pobytu v koncentračných táboroch mala neraz pocit, že nad ňou niekto drží ochrannú ruku. Návrat z koncentračných táborov však nebol jednoduchý. Osamelá Kornélia ešte dlho dúfala, že sa jedného dňa vráti aj jej milovaná mama, ktorú naposledy videla 15. júna 1944 pri vstupnej bráne koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Dodnes si uchováva malý novinový výstrižok s pátraním po svojej mame. „Veľmi veľa som toho prežila. Boli to také veci, na ktoré sa nedá zabudnúť.“
Jej skúsenosť nie je len svedectvom o utrpení, ale aj príbehom o tom, ako si človek dokáže uchovať vnútornú silu aj v časoch, keď sa zdá, že okolo neho zostala len tma. „Čo som povedala, je pravda. Pravda, ktorú by som si najradšej vymazala z pamäti.“
Napriek hrôzam, ktoré zažila, si Kornélia zachovala obdivuhodnú duševnú silu. V jej spomienkach sa často objavujú drobné momenty, ktoré jej pomáhali prežiť najťažšie chvíle, spomienky na rodinu či podpora ľudí, s ktorými sa v tábore stretla.
Jej cesta životom nebola jednoduchá, napriek tomu sa dokázala vrátiť do bežného života a zachovať si úctu k hodnotám, ktoré sú pre ňu dodnes posvätné. „Keď ráno vojdem do kúpeľne a pustím si vodu z kohútika, myslím na chvíle, ktoré som prežívala v lágri. Koncom roka 1944 prišla krutá zima a v miestnosti, kde tiekla voda, stačilo, aby niekto nechal večer kohútik čo i len trochu pootvorený, a stúpajúca para spôsobila, že všetko zamrzlo. Preto som sa často ešte v noci alebo skoro ráno chodila umyť, kým voda aspoň trochu tiekla. Práve na tie chvíle dnes myslím. Že sa môžem umyť kedykoľvek.“
Dnes, pri príležitosti svojich stých narodenín, vníma Kornélia Wirtchafterová svet aj ako človek, ktorý vie, aká krehká môže byť sloboda a mier. Jej odkaz pre budúce generácie je jednoduchý a zároveň mimoriadne dôležitý – vážme si ľudskosť, toleranciu a pokoj, pretože to, čo bolo v minulosti vybojované za cenu takýchto obetí, nesmie zostať zabudnuté.
Oľga Bodorová, ktorá s Kornéliou Wirtchafterovou strávila pri zaznamenávaní jej spomienok mnoho hodín, hovorí, že napriek úctyhodnému veku má stále výbornú pamäť. „Zrak a sluch jej už neslúžia tak ako kedysi, televíziu však stále sleduje pomocou načúvacieho zariadenia a číta s lupou. Okrem toho si neustále udržiava prehľad o dianí vo svete prostredníctvom správ zo Slovenska aj Maďarska,“ približuje Bodorová.
Kornélia je aj vo svojom vysokom veku mimoriadne samostatná. Sama si varí, pripravuje jedlo a stará sa o domácnosť i osobnú hygienu. S nákupmi jej pomáha syn. Jej schopnosť zvládať každodenný život s takou mierou samostatnosti je obdivuhodná.
Začiatkom tohto roka jej prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini udelil štátne vyznamenanie, získala Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu. Vyznamenanie v jej mene prevzala 10. januára práve autorka knihy Oľga Bodorová. „Je v správnych rukách,“ povedala Bodorová o ocenení, ktoré Kornéliu prekvapilo a ktoré si podľa jej slov nesmierne váži. Odovzdala jej ho po návrate z Bratislavy. Kornélia Wirtchafterová bola ocenená aj počas osláv Dní mesta Rimavská Sobota.
Z odkazov pre Kornéliu
Pozornosť Oľga Bodorová upriamila aj na jednu z besied na Teplom Vrchu, kde Kornélii Wirtchafterovej deti napísali aj ďakovné listy. Jeden z nich znel:
Milá pani Kornélia,
sme radi, že ste sa s nami podelili o svoje spomienky. Muselo byť veľmi náročné nielen to všetko prežiť, ale aj o tom rozprávať. Veľmi si to vážime a ďakujeme Vám.
Prajeme Vám veľa zdravia, lásky a šťastia, aby ste boli obklopená dobrými ľuďmi a prežili ešte veľa krásnych chvíľ.S úctou, Patrícia Boršová a Šimon Cibuľa.
Zdroj: vobraze.sk, foto, vobraze.sk, archív Kornélia Wirtchafterová
