Niektorí obyvatelia Gemera-Malohontu si ju pamätajú ako mladú televíznu redaktorku a moderátorku, iní ju poznajú ako hlas veľkých regionálnych podujatí. Dnes je predovšetkým riaditeľkou maďarskej Základnej školy v Blhovciach. Príbeh Barbary Plencner Végh z Rimavskej Soboty spája médiá, školstvo, kultúru a komunitný život do jednej prirodzenej životnej cesty.
Hoci sa narodila v Rimavskej Sobote, najkrajšie spomienky z detstva sa jej viažu k vidieku a k obci Gemerské Dechtáre. Práve tam trávila letá u svojej starej mamy, na ktorú dodnes spomína s obrovskou láskou. „Moja stará mama bola a aj je pre nás skutočná čarovná babka. Ak sme si večer o desiatej zaželali palacinky, jednoducho ich upiekla. Bola takou starou mamou, akú by si prialo každé vnúča,“ hovorí pre vobraze.sk Barbara Plencner Végh (34).
Veľký vplyv na jej život mali aj rodičia, ktorí jej od detstva dôverovali a nechávali jej priestor na vlastné rozhodnutia. „Nesnažili sa ma za každú cenu ovplyvňovať, dovolili mi, aby ma viedli moje vlastné záujmy. Vždy boli pre mňa veľkou oporou. Práve vďaka nim som mala odvahu hľadať vlastnú cestu a napĺňať to, kým naozaj som.“ Napriek možnostiam odísť do zahraničia sa podľa jej slov vždy rozhodla zostať doma. Sama sa označuje za lokálpatriotku. „Tento kraj, samotnú Rimavskú Sobotu aj jej okolie mám veľmi rada. V živote som mala možnosti odísť a žiť v zahraničí, no ja som si vždy vybrala domov.“
Už počas školských rokov bolo jasné, že ju priťahuje svet slova, komunikácie a verejného vystupovania. Recitovala v slovenskom aj maďarskom jazyku, zúčastňovala sa na jazykových súťažiach a úspešne reprezentovala región. Počas štúdia na Reformovanom gymnáziu Mihálya Tompu redigovala školský časopis, podieľala sa na tvorbe časopisu Rikkancs a pracovala aj na časopise Letnej univerzity. V tom období už bolo zrejmé, že ju priťahuje svet žurnalistiky a médií.
Ako gymnazistka obsadila prvé miesto v celoštátnom kole súťaže Szép magyar beszéd a zúčastnila sa aj na súťaži Poznaj slovenskú reč. Sama však priznáva, že ju nikdy nehnala túžba po víťazstve. „Nikdy pre mňa nebolo hlavnou motiváciou víťazstvo, ale samotná príprava, atmosféra a zážitok zo súťaženia,“ hovorí.
Prvú televíznu príležitosť dostala už ako pätnásťročná. V regionálnej televízii GTV pripravovala maďarský magazín a ako tínedžerka sa dostala priamo do zákulisia televíznej práce. „Bol to pre mňa obrovský zážitok, pretože som ešte ako dieťa mohla nahliadnuť do zákulisia televíznej práce. V tomto období som spoznala veľa výnimočných ľudí a vybudovala som si sieť kontaktov, ktorá do veľkej miery položila základy mojej ďalšej profesijnej cesty.“
Po maturite nastúpila na masmediálne štúdiá v Košiciach, zároveň sa hlásila aj na žurnalistiku v Nitre. Neskôr pokračovala v štúdiu prekladateľstva a tlmočníctva v Banskej Bystrici. Hoci sa jej profesijný život nakoniec nevyvíjal výlučne novinárskym smerom, médiá z jej života nikdy nezmizli. Pôsobila aj v TV Rimava, kde spolu s Gerim Gorondim pripravovala reláciu Magyar Magazín. „Bol to fantastický pocit byť pri všetkých dôležitých maďarských podujatiach v regióne, spoznávať príbehy výnimočných ľudí a prinášať na obrazovku osobnosti, ktoré si právom zaslúžia, aby ich meno poznalo aj širšie okolie.“
Práve televízia jej priniesla aj priateľstvá na celý život. „S Gerim sme sa totiž nestali len kolegami, ale aj skutočnými priateľmi. Najlepšie to dokazuje aj to, že bol svedkom na mojej svadbe,“ podotkla. A chýba jej dnes televízny svet? „Klamala by som, keby som povedala, že nie. Veci, ktoré človek robí zo srdca a s nadšením, totiž nikdy nevníma iba ako prácu.“ Osud však pre ňu pripravil nečakaný zvrat. Hoci ako dieťa bola presvedčená, že učiteľkou nikdy nebude, práve školstvo sa stalo jej životným poslaním. „Jedno som vedela celkom určite – nechcela som byť učiteľkou. Osud to zariadil úsmevne, pretože dnes som práve tam, kde som.“
Po nečakanom telefonáte dostala príležitosť učiť slovenský jazyk na Základnej škole na Dúžavskej ceste v Rimavskej Sobote. Výzvu prijala a postupne zistila, že našla svoje miesto. „Keď som prvýkrát prekročila prah školy ako pedagogička, cítila som, že toto bude moja cesta. V živote sú chvíle, keď človek jednoducho vnútorne cíti, že je na správnom mieste.“ Nasledovali roky pedagogickej práce, doplňujúce pedagogické štúdium a pôsobenie v Hosticiach.
“Počas rokov strávených v škole sa vo mne postupne začala formovať túžba po niečom väčšom. Cítila som v sebe silu aj motiváciu, že by som dokázala viesť školu. Počas materskej dovolenky som sa dozvedela, že v Blhovciach hľadajú riaditeľku školy. Hoci ma manžel vždy podporoval, pred rozhodnutím pustiť sa do takej veľkej výzvy sme spolu viedli dlhé rozhovory,” spomenula.
„Keď som popri rodine a malom dieťati získala rigorózny diplom, povedala som si, že neexistuje misia, ktorú by sme ako rodina nedokázali spoločne zvládnuť,“ hovorí Barbara. Od septembra 2024 stojí na čele Základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským ako jej riaditeľka. O škole hovorí ako o svojom druhom domove. Po desiatich rokoch strávených v školstve mala tento rok prvýkrát svoju končiacu triedu. „Vďaka tomu som mohla pocítiť aj to, aké je lúčiť sa s deťmi, ktoré človeku skutočne prirástli k srdcu. Sme malá škola s rodinnou atmosférou, s energickými kolegyňami a so živými, šikovnými deťmi. Pre mňa to nie je len práca, ale už trochu aj môj druhý domov. “ Jej pedagogické krédo je jednoduché, no silné. „Mojím cieľom je, aby sme deťom popri učive odovzdávali aj ľudské hodnoty. Také, ktoré v nich posilňujú dôveru, otvorenosť, vieru v seba samých a vo svoj talent.“
Popri škole zostáva aktívna aj v komunitnom živote regiónu. Už od sedemnástich rokov pôsobí v mládežníckej organizácii Via Nova ICS, podieľa sa na organizácii Katarínskeho plesu a pravidelne moderuje Június Feszt, jedno z najväčších maďarských kultúrnych podujatí v regióne. “Vždy som rada vymýšľala nové nápady, organizovala podujatia a bola aktívnou súčasťou komunity, preto som cítila, že bude dobré niekam patriť. K tímu, ktorý spája hŕstku maďarských mladých ľudí v našom regióne. A tento pocit sa vo mne nezmenil ani po mnohých rokoch. Za tie roky sme zorganizovali nespočetné množstvo kultúrnych a spoločenských podujatí,” doplnila.
Dnes sa Barbara Plencner Végh snaží odovzdávať hodnoty aj svojmu synovi. „Myslím si, že aj v dospelom živote si musíme nájsť čas a priestor na svoje záľuby a na veci, ktoré robíme zo srdca. Môj syn sa už narodil do tohto sveta, preto je preňho úplne prirodzené vyjsť na pódium aj pred niekoľko tisíc ľudí a povedať niečo do mikrofónu,” naznačila.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Barbara Plencner Végh
