Pavel Struhár patrí medzi výrazné osobnosti Klenovca i regiónu Gemer–Malohont. Päť volebných období stál na čele obce ako starosta, v minulosti pôsobil aj ako prednosta Okresného úradu v Rimavskej Sobote. Napriek dlhoročnému pôsobeniu v komunálnej politike je však známy aj inou, neobyčajnou stránkou – písaním básní, scénok a veršovaných pohrebných rečí.
„Všetky pohreby, ktoré som robil, boli vo veršoch, okrem životopisu. Najviac ich bolo ešte v čase, keď som bol starosta, ale aj neskôr ako občan. Dnes sa tomu už veľmi nevenujem, pochovával som ešte pár kamarátov,“ uviedol pre vobraze.sk Struhár. Tvrdí, že aj keď teraz píše málo, stále by dokázal niečo vytvoriť, ak by bolo treba. „Zaujímavé je, že som nikdy nepísal preto, že som chcel – vždy to bolo preto, že som musel,“ dodáva s úsmevom Pavel Struhár (68), ktorý aj keď píše menej, chuť tvoriť ho stále neopustila.
Jeho prvým veršovaným prejavom na verejnosti bol príhovor na pohrebe národného umelca a klenovského rodáka Vladimíra Mináča v Bratislave. „Bola to nezabudnuteľná skúsenosť. Čo mi potom hovorili, vraj to bola najlepšia reč na pohrebe,“ spomína Struhár. S Mináčom sa podľa jeho slov osobne stretával, no bližší priateľský vzťah nemali. Viac neskôr spolupracoval až s jeho manželkou v nadácii, ktorej bol aj predsedom. „Tu sme udeľovali ocenenia spisovateľom ako Vincent Šikula, Peter Jaroš, Peter Holka či Roman Kaliský, Vladimír Babnič,“ spomenul. Veršom sa Struhár naplno venoval ako starosta. Recitoval pri viacerých príležitostiach. V obciach i ako prednosta okresného úradu pri odhaľovaní búst v aleji dejateľov v Rimavskej Sobote, alebo aj pri príležitosti výročia oslobodenia bolo celé vo veršoch v R. Sobote.
Za najväčšiu inšpiráciu pri písaní považuje snahu „zabrať na city ľudí“. Už na stretnutiach Zborov pre občianske záležitosti novým starostom kedysi povedal, že najdôležitejší nie je sobáš, ale pohreb. „Vždy na pohrebe počúvajú ľudia najviac, a keď sa to dobre spracuje, tak vidno, že prežívajú každé slovo. A v jednom verši sa dá povedať viac ako na pol strany,“ vysvetľuje.
Bolo obdobie, keď dokázal zveršovať čokoľvek – aj pracovnú náplň či prihlášku do poľovného združenia, keď tam nechceli prijať jeho kamaráta. V zásuvke má dodnes napríklad asi päťdesiat veselých príbehov zo života, ktoré by rád vydal, no zatiaľ čakajú na svoju chvíľu. „Uvažoval som, že by som to ponúkol Radošincom, či by si niečo nevybrali, ale zatiaľ som na to nenašiel odvahu,“ priznáva.
Divadlo má Struhár v krvi od detstva. Hrával odmalička v Klenovci, dlhé roky sa podieľal na tvorbe Silvestrovských estrád, recitoval, spieval a dostal sa až na krajské kolá. Na vojenčine, kde slúžil ako pohraničiar, sa zúčastnil na armádnej súťaži umeleckej tvorby a vystúpil v Prahe pred 40-tisíc vojakmi ako ľudový rozprávač. Najviac mu sedeli veselé postavy, obľúbená bola jeho rola Jozefa Krónera v scénke „Kamenný chodník“ od Ferka Urbánka. Počas kariéry sa osobne stretol s umelcami ako Michal Dočolomanský, Juraj Sarvaš, jeho obľúbenou dvojicou bol Milan Lasica a Július Satinský, ktorej štýl by vraj vedel interpretovať.
Uprednostňoval vlastné scénky z klenovského života, aj keď ich príprava bola náročnejšia a vyžadovala dlhé nacvičovanie. Pracoval s kultúrou, bol predsedom Klubu mládeže v Klenovci a stál aj pri zrode Gemersko-malohontských slávností ako aj ich rozvoji. „Veľká vďaka za ich zrod však patrí Dušanovi Manicovi, Kánovi Trnavskému, Elene Hroncovej, Soni Trenčínovej a ďalším významným ľuďom v kultúre okresu R. Sobota i Slovenska,“ podotkol. Už vtedy pôsobil aj na osvete a ako tvrdí, vždy chcel robiť niečo originálne, čo nikto iný nerobí. Preto aj jeho pohrebné reči vo veršoch sú ojedinelé. „Neviem o nikom inom, kto by takto písal celé pohreby,“ dodáva s tým, že remeslo ho iné nezlákalo. „Na to som nikdy nebol,“ hovorí milovník divadla, ktorému v súčasnej dobe chýba viacero príležitostí, ako sa viac venovať deťom. „Nám sa viac venovali učitelia a viedli nás napríklad k divadlu, čo si myslím, že v dnešnej dobe chýba.“
Ako starosta sa Struhár zapísal do histórie Klenovca napríklad zavedením plynu do obce či solárnym ohrevom vody na kúpalisku, ktoré otvorili už v prvom roku jeho funkčného obdobia. Spomína si aj na úsmevné situácie, napríklad keď mu jedna staršia občianka povedala, že ešte nechce zomrieť, lebo sa blížia voľby a chce, aby ju pochoval práve on. Podarilo sa mu nadviazať na bohatú filmovú históriu v Klenovci, kde bol natočený druhý film na Slovensku. „Uskutočnil sa u nás prvý rómsky festival, ktorý trval týždeň,“ dodal s tým, že bol aj v Tokiu kde prednášal o rómskej problematike na tamojšej univerzite.
Prvýkrát sa starostom stal po novembrovej revolúcii, keď porazil asi piatich protikandidátov. Vo funkcii bol do roku 2010. Na svoju prácu spomína ako na obdobie plné výziev, ale aj radosti z väčšiny dokončených projektov. Obecné zastupiteľstvo v Klenovci schválilo v máji tohto roka udelenie Ceny obce Pavlovi Struhárovi pri príležitosti 685. výročia prvej písomnej zmienky o obci Klenovec, a to za významné pričinenie sa o hospodársky a kultúrny rozvoj obce Klenovec a jej propagáciu doma i v zahraničí.
Zdroj: vobraze.sk
