Viktória Bitalová (za slobodna Krištofová) je rodáčkou z Hnúšte a slúži v Ozbrojených silách SR. Od šiestich rokov sa venuje taekwondu. Aktuálne je trénerkou vo Falcone Rimavská Sobota a zároveň pôsobí na súťažiach ako rozhodkyňa. Vo svojom voľnom čase sa venuje háčkovaniu. Má päťročného syna Valentína, jej manžel Miroslav je rovnako vojakom.
Do armády sa dostala pred troma rokmi. Vojačka bolo jedno z jej vysnívaných povolaní. „Ako malá som chcela byť lekárkou, farmaceutkou a až potom vojačkou. Tieto povolania majú niečo spoločné, a to pomáhať. Momentálne slúžim v Rožňave na 103. prápore radiačnej, chemickej a biologickej ochrany. V prvom rade sa tu môžem naučiť veci, ktoré sa inde nenaučím a vidieť miesta, ktoré by som inak nevidela. Práca vojaka je mnohokrát o službách, ktoré vôbec nie sú akčné. No absolvujeme výcviky, ktoré budujú silu osobnosti, pretože je to spojené s istým psychickým tlakom, stopercentnou disciplínou, pokorou, ktoré práve robia z chlapa alebo ženy vojaka. Náplňou práce sú však aj školenia, učenie nových taktických bojov, fyzická príprava, udržiavanie kondície a pomoc iným štátom alebo výpomoc pri rôznych živelných pohromách,“ opísala pre vobraze.sk Viktória Bitalová.
Jej cieľom je naďalej sa zlepšovať a vzdelávať vo svojich funkciách, ktoré sa rokmi menia a prichádzajú nové. Zaujímavosťou je, že jej manžel Miroslav je tiež profesionálny vojak a slúži v rovnakom útvare ako Viktória. Ako tvrdí, aj keď sú od seba len dve budovy, nemajú veľa času na seba, pretože každý má v práci to svoje. No keď mu chce niečo povedať, vždy jeden druhého chápu a rozumejú, o čom hovoria, preto rovnaké povolanie má aj isté výhody. Bývajú v Rimavskej Sobote.
K športu bola Viktória vedená odmalička. Hrávala volejbal, robila gymnastiku, vyskúšala si ľudové tance, no najviac jej pasovalo taekwondo, v ktorom sa časom našla a spomedzi spomínaných športov ju najviac bavilo práve bojové umenie. „ Je to už krásne číslo – okrúhlych dvadsať rokov, keď sa tak zamyslím. Môj brat začal chodiť na taekwondo dva roky predo mnou, a tak rodičia prihlásili aj mňa. V tom čase nebol internet tak rozvinutý ako teraz, vtedy sme ako deti veľa športovali a aj viac športov naraz. Bavili ma viaceré, no časom som si vybrala taekwondo, ktoré ma napĺňalo najviac. Boli sme skvelá partia, veľa sme zápasili, mali sme spoločné akcie. Bola tam dravosť a kontakt. Je to niečo, čo ma pripravilo do života, a to z pohľadu schopnosti brániť sa,“ priblížila Bitalová.
Počas súťažnej kariéry získala množstvo ocenení. Najviac si však pamätá na jej začiatky, keď sa jej nedarilo vyhrávať a stále obsadila bronzovú priečku. Nebola však smutná, mala obrovskú podporu, postupne prelomila tento druh smoly a prišli vytúžené víťazstvá. Stala sa viackrát po sebe majsterkou Slovenska. Rada spomína na toto obdobie, z ktorého má veľa príjemných zážitkov. Aj keď sa už aktívne taekwondu nevenuje, stále je s ním spätá. „Pôsobím ako trénerka a rozhodkyňa, kde sa neustále musím vzdelávať, aby mi neskončila licencia. Keď máte licenciu, môžete na daných súťažiach koučovať deti a napomáhať im, aby zo zápasiska odchádzali s dobrým pocitom. V úlohe rozhodkyne zase hodnotím ich výkony. Je to presne ako v živote, najskôr ste dieťa, potom rodič. Tak je to aj v športe. Najprv cvičenec a neskôr tréner,“ dodala dvadsaťšesťročná Viktória .
Svoj voľný čas sa snaží tráviť s rodinou a okrem toho má zaujímavý koníček. Je ním háčkovanie, ktorému sa venuje rok. Keď mala zdravotné problémy a musela len ležať, našla Viktória Bitalová video s háčkovaním a táto činnosť sa jej zapáčila. Na začiatku skúšala háčkovať podľa videí, no teraz jej to už ide aj bez nich a uháčkuje všetko. Táto zaujímavá aktivita je už dnes v jej vekovej kategórii viac-menej raritou.
Zdroj: vobraze.sk, foto: album V. Bitalová
