Takmer polovicu svojho života sa Ján Jackuliak z Rimavských Zalužian venuje výrobe jedinečných nožov. Je členom Slovenskej asociácie nožiarov a každý jeden nôž má certifikát tejto asociácie, ktorá je zárukou kvality materiálu, spracovania, ale aj originality.
Jánovi Jackuliakovi (66) učaroval prvý nožík ako dieťaťu, bola to rybička. Celý život sa venuje strojarine a odvahu na návštevu výstavy nabral asi pred tridsiatimi rokmi. „Bola to asi druhá alebo tretia výstava v Československu. Keď zverejnili obrázky, tak som si povedal, že niečo také by som mohol pokojne porovnať s mojimi nožmi. Tak som šiel na výstavu a odvtedy chodím skoro každý rok,“ priblížil pre vobraze.sk Ján Jackuliak.
Nožíky začínal robiť najprv pre seba. „Len vždy to skončilo u niekoho iného ako dar, alebo som ich rozdal kamarátom,“ hovorí s úsmevom Jackuliak, ktorý množstvo vyrobených nožov nemá spočítané, ich výroba závisí od voľného času a chute. „Viac ako tri rovnaké kusy som nikdy nerobil, vždy je to niečo iné. Snažím sa, aby boli motívy použiteľné tvarovo a musia mať pekný dizajn, aby som bol s tým v prvom rade ja spokojný. Potom väčšinou je už aj ten zákazník,“ povedal. Ako podotkol, aj keď robí podobný nôž, tak veľakrát je čas jeho výroby úplne odlišný.
Ako nožiar má veľa kontaktov s kováčmi a podobnými remeselníkmi. Stretávanie s nimi podľa Jackuliaka učarovalo aj jeho synovi, ktorý neskôr vyštudoval umelecké kováčstvo. „Niekedy mi veci pripravovali známi, teraz už napríklad uhlíkové damašky robí môj syn. Máme spoločnú dielňu,“ povedal Ján Jackuliak a ukazuje na jeden z rohov veľkej kováčskej dielne, kde vyrába nože. Robí ich z jedného kusu ocele a pridáva k nim rúčky. Napríklad čepel z uhlíkového damašku sa môže skladať z viacerých vrstiev a tie potom vytvárajú vzor svetlých a tmavších častí, ktoré sa prelínajú. Nože má však ukuté aj z reťaze, kde sa ukazujú jednotlivé časti očiek. „Tam sa nevytvára kresba úmyselne, ale sama sa zvýrazní opracovaním,“ vysvetlil.
Materiál kupuje na výstavách podľa toho čo ho zaujme a keď dostane nápad, tak začne tvoriť. Nože vyrába často z nerezového materiálu od švédskej spoločnosti. Samotná výroba potom prebieha podľa predlohy zákazníka, ale s návrhmi na spracovanie a potreby ich využívania či materiálu prichádza aj sám Jackuliak. Kde končia, sa majiteľov nepýta. Ako naznačil, veľa nožov však končí za hranicami Slovenska. „Robil som nože aj pre kuchárov Masterchef, ale nešpecializujem sa na kuchynské nože,“ poznamenal.
Rúčky nožov Jána Jackuliaka sú nemenej pekné, ako samotná čepeľ. Opracováva ich zo slonoviny, stabilizovaného koreňa gaštana, železného dreva, ebenu, parožia. Snaží sa však robiť väčšinou z prírodných materiálov a spolupracuje aj s jedným ritcom. Kvalitný nôž spozná podľa materiálu i tvaru rúčky, ktorá má sadnúť do ruky hlavne majiteľovi, aby mu nebehala v ruke.
„Najcennejšie je, keď je nôž z dobrého materiálu. Ak je tam toho viac, tak je to niečo navyše pre efekt, ako napríklad pekná kresba i umenie remeselníka potom tomu dodáva punc. Remeselník do toho vkladá svoj čas a vytvorí niečo iné, ako je bežné,“ podotkol Jackuliak, podľa ktorého sa opracovanie nožov zlepšuje väčšinou praxou. „Snažím sa pritom, aby sa nože od seba odlišovali, aby neboli rovnaké,“ zdôraznil Jackuliak, ktorého prvým ocenením bol, „Nôž roka 2000“ na medzinárodnej výstave v Bratislave. Absolvuje však aj výstavy v Košiciach a Hubertových slávností, ale aj v Brne, Hodoníne, Příbrame a Budapešti. „Mám niekoľko ročníkov za sebou, čo som vyhral prvé miesta v Bratislave, alebo aj ocenenie z Brna a cením si aj ocenenie Top nôž v Košiciach,“ dodal.
Výroba nožov mu zaberá takmer všetok voľný čas. Baví ho však aj reštaurovanie nábytku, vecí, zbraní. „Nevenujem sa tomu ale veľmi, robota okolo domu na dedine je stále,“ dodal vyučený strojár Jackuliak, ktorý pracoval v ZŤS V Tisovci kde pripravval náradie pre sústruhy a frézy. Neskôr v Hnúšti pracoval ako tvarový brušič a roky do odchodu do dôchodku odrobil ešte v Tisovci.
V Rimavských Zalužanoch sa vo viacerých dvoroch niečo majstruje. Počas našej návštevy na hornom konci ulice zvárali v jednej garazi, neďaleko stavali drevený krov starým tesárskym spôsobom. V rodine Jackuliakovcov je každý trochu umelecky vyprofilovaný a ich diela sa stretávajú s veľkým záujmom verejnosti. Jeho manželka vyrába originálne čelenky do vlasov, parte, klobúky i kalendáre, syn je umelecký kováč. Od koho to zdedili jednoznačne uviesť nevedel. „Možno naši predchodcovia mali sklony tvoriť, len venovali sa hlavne robote, ktorá ich živila, doba si to vtedy vyžadovala a na iné nebolo asi viac času,“ skonštatoval.
Zdroj: vobraze.sk
