Ivanu Jackuliakovú z Rimavských Zalužian zdobí kreativita. Tvorí a vymýšľa klobúky, svadobné party, filmové a rozprávkové čelenky, ktoré sú o tom, aby sa každá žena cítila krásnou, spokojnou a predovšetkým milovanou. „Viem, byť kreatívna a súčasne pracovať v IT – sektore, je ťažko pochopiteľné, ale možné,“ uviedla pre vobraze.sk Jackuliaková. Viac sa o nej dozviete v rozhovore.
Ako by ste predstavili sama seba?
Zrelá žena, ktorá musela prejsť cestami života, aby pochopila samu seba, spoznala svoju ženskosť, silu bytia, milovania, odovzdania, vôle, túžby… Žena, ktorá vie, že aj bolesti a trápenia vedú k šťastiu a každé klišé je hlboko pravdivé… Ale pochopiť ich, nám nie je vždy dané. Moje motto, ktoré ma vedie životom, znie: Svet je modrý ako pomaranč. Pre mňa je modrý… No on je presne taký, aký ho vidíte vy. Má tisíc farieb, tak ako ktorákoľvek z nás má tisíc príbehov, ktoré by mohla vyrozprávať ako svoj životný príbeh, ten, ktorý je pre ňu dôležitý.
Deti, partner, zdravie, rodina to všetko je tak pravdivé klišé, ktoré je pre každú z nás posvätné. Ale aby sme mohli byť nielen fyzicky, ale aj mentálne zdravé ženy, fungujúce naplno pre všetky tieto dôležité klišé, som presvedčená, že musíme mať svoj vlastný svet, v ktorom sa realizujem, plníme si svoje sny, túžby, predsavzatia…
Ako ste sa dostali k výrobe párt, klobúkov a čeleniek a kedy ste začali?
Mojím svetom je svet, ktorý sa dotýka koruny krásy ženy. Vždy som túžila sa stať modistkou, ženou, ktorá vyrába klobúky a vlasové ozdoby pre ženy. Tie jej dávajú eleganciu, gráciu, vznešenosť, jednoducho ženskosť. Jedinečne a nenapodobiteľne podčiarknu jej krásu, fluidum, jedinečnosť samej seba. Cez moju tvorbu učím opäť ženy, aby sa cítili krásne, spokojné a predovšetkým milované.
Dlho som naberala odvahu a hľadala som školu, workshop, niekoho, kto toto staré remeslo ešte vykonáva. Nakoniec som majsterku – modistku našla až v Prahe. Do konca života nezabudnem na okamih, keď som sedela v jej ateliéry a so sklonenou hlavou pichala do môjho prvého klobúka. Lícami mi stekali obrovské slzy šťastia, že som nabrala odvahu a išla za svojím snom, z ktorého sa začal odvíjať môj ďalší príbeh.
Navštevovali ste niekedy umeleckú školu, alebo kde sa vo vás objavil umelecký talent, pracujete predsa v IT-sektore?
Áno, počas ZŠ som navštevovala LŠU. Mám na konte zopár výhier v kresbách, ale nikdy som tomu neprikladala žiadny význam. Boli to detské hry, kedy som ulietavala do ríše fantázie, snov, rozprávok. Mohla som maľovať a to bolo dôležité. Viem, byť kreatívna a súčasne pracovať v IT – sektore, je ťažko pochopiteľné, ale možné. A viete prečo? Od detstva som sa nekamarátila so spánkom. A postupne som zistila, že noc má čarovnú moc a ja to naplno, naplno využívam. Všetko, čo noc prináša. Nikdy nepopustíte uzdu fantázie tak, ako pod rúškom tajomna, ticha, magickosti noci.
Viete presne, koľko výrobkov už máte na svojom konte?
Tak to by som aj ja rada vedela. A hlavne podľa toho, čo máte na mysli. Klobúky, party, čelenky, rôzne dekorácie… Klobúkov som vyrobila asi 40 a párt a čeleniek na stovky. Pre mňa je dôležité, že ani jedna vec nebola vytvorená dvakrát, každý jeden môj výtvor je originál, ktorý sa nikdy viac nezopakoval a verím, že sa nezopakuje.
Čo najradšej vyrábate a ako dlho vám to trvá?
Každé má niečo svoje naj, a tak je to aj s mojou tvorbou. Každý môj klobúk, parta, čelenka v procese tvorenia je moja srdcová záležitosť, ktorá ma naplno pohltí, zovrie a popustí už len v okamihu, kedy výsledok vidím ako čerešničku ženskosti na danej dáme, slečne, ktorá je s výsledkom stotožnená, v očiach jej hrajú iskričky nezbednosti a v kútiku úsmev spokojnosti a ženskej hravosti. Najdlhšie som asi tvorila klobúk na vlaňajšiu výstavu klobúkov v Plzni na tému Vanity Fair-Trh márnosti, čo boli historické klobúky z obdobia Napoleona Bonaparteho, kde čistý čas práce na jednom klobúku bol 70 hodín. Som však presvedčená, že výsledok stál za to. Ocenila to nielen kurátorka výstavy, ale aj návštevníci.
Kde nachádzate inšpiráciu?
Chodím s otvorenými očami všade a vždy. Staré filmy, obrazy v galériách, sfarbenie hlavne samčekov v živočíšnej ríši – tie farby ma neprestávajú fascinovať. Milujem hlavne leto, kedy vidíte všade okolo seba hravosť ženských duší. Niekde odvahu, niekde nevedomosť, ktorá vyčarí z danej duše niečo omamné, ako je leto samé. No a noc je tá magickosť, ktorá dáva mojej tvorbe dušu.
Kto sú najčastejšie vaši klienti a kde nájdu vaše výrobky?
Dievčina, žena, dáma, ktoré sa neboja ukázať svoje nefalšované ja, svoju ženskosť, slobodu tela a duše. Ženy, ktoré si naplno uvedomujú silu svojej osobnosti, krásu, ženskosť, silu, energiu a rozdávajú ju ďalej. To všetko sú moje zákazníčky. Výrobky nájdu na mojom webe www.ivkaja.sk, FB Ivka Jacky, Instagram Ivkaja.
Okrem výroby sa venujete aj charitatívnej činnosti v podobe kalendárov, z ktorých výťažok putuje napr. pre choré detičky, ako ste sa k tomu dostali?
Zrniečka, myšlienka ktorá sa zrodila v roku covidu, keď sme najviac začínali pociťovať potrebu návratu k životu našich predkov, tradíciám, životným skúsenostiam, rodinným väzbám.
Myšlienkou „Silnejší pomôže slabším” sme zrealizovali projekt, ktorý sme nazvali Zrniečka Gemera-Malohontu. Kalendár mal úspech, a tak sme sa rozhodli pokračovať s tým, že sme vytvorili projekt Mušky – svetielka nádeje. A tak vznikol ďalší ročník kalendára, ktorý sme nazvali Labyrint Dobšinského rozprávok 2022. Pretože, čo keby sme sa na malú chvíľu zastavili a ponorili sa do sveta rozprávok?
Plánujete v tejto aktivite pokračovať?
Určite áno. Spájať tradície a múdrosť našich predkov a pretaviť ju do žitia a bytia v 21.storočia, pomôcť tým, ktorí to najviac potrebujú. A poviem vám tajomstvo. Sme v plnom prúde prác na ďalšiom ročníku, ktorý bude vzhľadom k čoraz ťažšej situácii náročný. No verím v silu tímu Mušiek, ktorý sa rozrastá. Všetko o tomto projekte nájdete na www.musky.sk.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív I. Jackuliakovej
