Skúsený kameraman Štefan Kamenský dlhé roky žil v Lučenci. Približne tridsať rokov pôsobil v Slovenskej televízii (STV) či neskôr v RTVS. Pred odchodom na dôchodok ešte nedávno pripravoval divácky obľúbenú reláciu Farmársku revue. Celoživotnému hobby sa však hodlá venovať aj naďalej.

Jeho cesta k tejto práci bola kľukatá, ako pre vobraze.sk Štefan Kamenský priblížil, Keď sa v roku 1995 dozvedel, že verejnoprávna televízia pripravuje výberové konanie, nezaváhal. Išlo o takzvané vysunuté pracovisko pre vládou sledované okresy. „Prvá reportáž bola o základnom kameni novej čističky odpadových vôd v Rimavskej Sobote. Kazetu sme posielali autobusovou linkou do redakcie, aby sa to mohlo odvysielať vo večerných správach. Produkčný musel kazetu na stanici vyzdvihnúť a postrihať,“ smeje sa pri spomienke na časy bez moderných technológií.

Keď sa rušilo pracovisko v Lučenci, televízia nechcela prísť o šikovného kameramana. Dostal ponuku pokračovať v Banskej Bystrici. „Robota ma bavila, tak som ponuku prijal. Tam sa mi otvorili zase úplne nové možnosti. Či už v publicistike, alebo dokumentaristike,“ vraví Kamenský, ktorý s Jánom Škorňom spolupracoval na obľúbenej relácii Farmárska revue. „S Jankom sme boli od začiatku spolu, asi 17 rokov. Ešte týždeň pred odchodom do dôchodku sme spolu točili reportáž.

So Škorňom sú však priateľmi ešte dlhšie, „Stretli sme na stužkovej jeho  budúcej, aj súčasnej manželky. Ja som tam bol ako kameraman,  asi desať rokov pred tým ako sme sa stretli v STV ako kolegovia,“ priblížil kameraman. Veľa však pracoval aj s jednou z najlepších režisériek dokumentov Dankou Kyslanovou, ktorá robila Národnostný magazín Kvarteto do výmennej siete krajín V4, Slovensko v obrazoch,“ pochvaľuje si Kamenský.

Kamenský je rodákom zo Starého Bohumína, okres Karviná v Českej republike. Do Lučenca sa rodina presťahovala, keď mal päť rokov.

Prvú skúsenosť ako televízny kameraman získal v lokálnej lučeneckej televízii. „Žiaľbohu, nie je z toho ani video, ani fotka. Moderoval to Jožo Pročko. Spolu sme robili na prvom vysielaní v Lučenci,“ s úsmevom spomína 65-ročný Lučenčan, ktorý má rád lietadlá, motorky, rýchle autá, ale aj prírodu.

„Môj chlapčenský sen bolo stať sa pilotom. Ako dieťa som vyrastal na letisku v Boľkovciach. A moja druhá vášeň boli motorky,“ spomína. Sen o kariére pilota mu nevyšiel. Na želanie mamy sa neprihlásil na vojenskú leteckú školu. Motorku si však kúpil už ako dvanásťročný. Na Pioniera sa poskladal s kamarátmi z ulice. Otec Štefana Kamenského bol veľký nadšenec fotografie a fotil všetko, od osláv, po pohreby. Práve on priviedol syna k fotografii a ten čoskoro začal zaznamenávať momentky z rôznych súťaží a pretekov motoriek a áut.
„Mám stále blízko k lietadlám, aj k pretekárskym autám. Stále som v kontakte s chalanmi, robím im videá, aj sa preveziem, ale nemám k pretekaniu taký vzťah. Ja si viac vychutnávam neadrenalínovú jazdu, keď sa môžem kochať prírodou,“ vraví milovník slovenskej prírody.

Od fotenia ku kamere to už bolo len na krok. „Prvú videokameru som kúpil v roku 1983 z mladomanželskej pôžičky. Bola drahá ako Škodovka,“ prezrádza Kamenský, ktorý čoskoro začal natáčať svadby. V okolí nebolo nikoho, kto by ho učil, preto bol odkázaný sám na seba. Považuje sa za samorasta, všetky filmárske postupy si musel naštudovať.

„Za tie roky sa už kameramanské postupy zmenili, pribudlo veľa nových technológií. Tie filmárske postupy idú tak dopredu, že je pre mňa úplne fascinujúce pozerať video tutorialy. Prešlo sa od starých veľkých Betacamov po úplne miniatúrne kamery. Dnes sú tie možnosti úplne iné. Aj amatér urobí krásne zábery mobilom, často krajšie ako profesionál,“ myslí si Kamenský.

On sám však preferuje po skúsenostiach skôr kamery, ktoré sú na tú prácu stavané a majú na rozdiel od mobilných telefónov lepšie chladenie. „Bol som súkromne na F1 a nemohol som natočiť zábery, ani fotiť, lebo sa mi prehrial telefón. Vettel išiel spomienkové kolo na Ayrtona Sennu. Bolo to 30-te výročie nehody,“ hovorí rozčarovane dlhoročný milovník motošportov.

V roku 1989 začal Štefan Kamenský učiť v Stanici mladých technikov v Lučenci. V neskoršom Centre voľného času Magnet pracoval ako vedúci videotvorby. Učil deti základy práce s kamerou, aj s tým súvisiace činnosti. V tom čase musel vytvárať sám učebné osnovy a písať technologické postupy, ktoré sa ako samouk naučil, aby odovzdal informácie ďalej. Dodnes mu vraj z času na čas napíšu jeho vtedajší zverenci, ktorí ostali kamere verní.

„Keď som ešte pracoval pre vysunuté pracovisko STV, oslovilo nás aj Palma TV, terajšie Locall TV. Ja som vtedy zaúčal kameramanov, ktorí dnes točia projekty ako Moja mama varí lepšie ako tvoja,“ prezrádza sympatický aktívny dôchodca.
„Dnes už stretávam zrelých mužov, ktorí sa mi prihovoria, alebo má oslovia, či poďakujú za to, že som ich učil,“ podotkol Kamenský, ktorý ani na dôchodku nezaháľa. Pre TV Markíza príležitostne nakrúca spravodajské reportáže. Ako sám hovorí, je to taká kameramanská brnkačka.

Ostrieľaný kameraman má v zásobe množstvo nezabudnuteľných zážitkov, stretol sa s mnohými športovcami, či osobnosťami politického života. Princ Charles (kráľ Karol), skupina Sweet, Radoslav Židek, či Marián Ligda. To je len zopár mien. „Vždy som to bral ako robotu, nebol som ten typ, čo by sa spomienkovo fotil. Nepomyslel som vtedy na to, že raz zostarnem a rád by som sa k tomu vrátil,“ dodáva Kamenský, ktorý sa ako kameraman dostal aj na miesta nie bežne dostupné. So smiechom spomína na reportáž o jaskyni pod hradom Divín. „Tam bola úzka štrbina. Ani neviem, ako sa mi podarilo dostať sa tadiaľ aj s kamerou. Ale slovenská príroda je nádherná, či už Ružínska priehrada, Kurinec, alebo nádrž Teplý vrch a všetky tie jaskyne okolo. A potom Fiľakovo, Šomoška. Na Slovensku je strašne veľa krásy.“

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Lučenčan Kamenský odpracoval za kamerou Slovenskej televízie viac ako tridsať rokov. Prvú reportáž mal z R. Soboty, robil priame prenosy a pripravoval i Farmársku revue first appeared on vobraze.sk.</p>

Vysoké hory, nedotknutá príroda a hra svetla – to všetko zachytáva objektív Filipa Hrebendu, talentovaného fotografa z Revúcej. Jeho meno dnes poznajú nielen nadšenci fotografie, ale aj odborníci po celom svete. Filip patrí medzi špičku v krajinárskej fotografii a jeho snímky boli ocenené na medzinárodných súťažiach v Budapešti, Tokiu aj Moskve. Je autorom dvoch kníh z pripravovanej série fotografií krajín očami fotografa. Pomáha aj iným nadšencom. Ako pre vobraze.sk Filip Hrebenda uviedol, len tento týždeň sa s manželkou vrátili zo zahraničných ciest, kde objavovali nové miesta a zbieral námety i ďalšie fotografie. „Od začiatku roka sme viac času strávili v zahraničí ako doma. Stihli sme  navštíviť Nórsko, Spojené arabské emiráty, Saudskú Arábiu i Island,“ priblížil fotograf a dodáva, že práve posledná lokalita je miestom nového zaujímavého projektu, na akom sa zúčastnil prvýkrát. „Ide o projekt STVR pre študentov, na ktorý som bol prizvaný, aby som ich lektoroval, a robil im akúsi formu podpory. Pôjde o približne polhodinový dokument, ktorý budú vysielať v apríli,“ odhalil Hrebenda (28), ktorý sa v mladosti bez úspechu pokúšal dohľadať v rodokmeni informácie o príbuzenstve so slávnym menovcom.

Podľa jeho slov ho príroda lákala už počas štúdia viac než škola. „Od detstva som chcel zachytiť to pekné, čo existuje na svete. Na tatranských štítoch som veľa času trávil pozorovaním prírody a fascinovalo ma, čo dokážu rôzne podmienky urobiť s fotografiou. Aj keď ste desaťkrát na rovnakom mieste, tak ten záber bude vždy iný,“ hovorí Hrebenda, ktorý si myslí, že najúspešnejší krajinári pochádzajú z krajín, kde sú hory, alebo nejaká divočina. Sám o sebe tvrdí, že keby sa narodil niekde inde a nemal tak blízko horám, len ťažko by mohol svoj talent rozvíjať. Spomína si práve na obdobie, keď s kamarátom chodili aj štyrikrát do týždňa na hory.

Už osem rokov ho fotografovanie živí. Ako však priznal, nie je to vždy také ružové, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. „Ono to znie romanticky, cestuješ, fotíš a zarábaš. Ale keď ľuďom opíšem, čo to všetko obnáša, tak nie každý by bol ochotný to podstúpiť. Niekedy treba zobrať tridsaťkilový batoh a prejsť poriadnu cestu, a potom čakať na jednom mieste na záber v daždi, alebo na horúcom slnku. A to sú niekedy dni, pri veľkom šťastí hodiny,“ hovorí Hrebenda, ktorý za najdôležitejšie vlastnosti dobrého fotografa považuje trpezlivosť a vytrvalosť. Myslí si, že ak chcú ľudia niečo dokázať, musia vydržať. Pre neho samotného je viac hodnotné vytvoriť jednu fotku za tri mesiace, ako sto fotiek každý deň.

Pre dobrú fotku vyhľadáva miesta, ktoré nie sú ľuďom tak známe a opozerané. Priznáva, že najväčšiu radosť mu robí práve objavovanie nových miest. Dobré fotografie sa podľa neho dajú urobiť aj v lokalitách, ktoré sú atraktívne, ale pre dobrodružnú povahu nie je to pravé orechové tlačiť sa so stovkami turistov. „Často chodím na miesta, kde ešte ľudia neboli a fotografi neobjavili. Snažím sa fotkami ukázať nielen tie miesta, ale aj ponúknuť skrz fotografiu atmosféru. Keď fotím tie miesta, tak tam väčšinou strávim niekoľko dní, aby som získal tie pravé zábery,“ prezrádza Hrebenda, ktorého snímky publikovali CNN, BBC, National Geographic, Forbes, The Guardian, či Daily Mail.

Za svoje fotografie výbuchu sopky na Islande získal ocenenie hneď z troch krajín, Maďarska, Japonska a Ruska. Svoje fotky si tam jednoducho prihlásil. „Strašne veľa fotografov tam prispieva a sú to veľmi dobré zábery. Ja som nafotil sériu fotografií v čase výbuchu sopky na Islande a s tým sa mi podarilo uspieť. V tom čase som sa už tri roky živil ako fotograf krajiny a hľadal som si projekty, niečo nevídané, nové. Sopka je sen každého krajinára,“ prezradil fotograf, ktorý kvôli dobrý záberom musel prekonať množstvo prekážok. Jednou z nich boli opatrenia proti Covid 19, ktorý v tej zúril. Okrem povinných testovaní musel absolvovať aj karanténu v Reykjavíku. „Keď je už človek na mieste, tak je tam aj veľa nepriaznivých faktorov. Keď tie krátery búchali, bolo to divoké a nepredvídateľné. Musel som sledovať smer vetra, kvôli škodlivinám, ale tiež tok lávy. No tie najlepšie fotky vznikli práve v jej blízkosti, kde bolo neskutočne horúco,“ dodáva Hrebenda, ktorého snímky boli prezentované aj na mnohých svetových environmentálnych konferenciách.

Za svojim úspechom vidí a schopnosť predvídať. A nielen vhodnú lokalitu a čas, ale aj riziko a hlavne sa nenechať uniesť honbou za dobrým záberom za každú cenu. Sám sa pokúša vždy zvážiť svoje schopnosti a možnosti. „Keď vidím, že má byť snehová búrka a poznám to miesto, tak do toho idem. Lebo keď je čistá jasná obloha, to je tak fotka do kalendára, ale nie umelecký záber. Najlepšie umelecké zábery vznikajú práve vtedy, keď skončí búrka a zachytíš zábery po skončení búrky.“

Pred dvomi rokmi vyšla jeho prvá kniha Slovensko očami fotografa, ktorá bola financovaná formou crowdfundingu. Predalo sa cez 800 kusov. Minulý rok vyšla kniha Island očami fotografa a tá má zatiaľ okolo 600 predaných kusov. Aktuálne pracuje na tretej knihe zo svojej série. Taliansko očami fotografa zachytáva talianske Dolomity. „Moje knihy približujú miesta tým, ktorí si to nemôžu z nejakého dôvodu dovoliť. Ale v knihe sú aj tipy pre cestovateľov, čo si zbaliť, ale aj kedy je najvhodnejšie obdobie vycestovať. Pre fotografov sú tam aj informácie o vhodných časoch pre niektoré zábery,“ prezradil Hrebenda. Na rozdiel od svojho menovca píše len, aby sa nenudil počas cestovania. S úsmevom dodáva, že napísal viac kníh, ako za rovnaké obdobie prečítal.

„Som zarytý fotograf krajiny, aj sa tým živím už ôsmy rok. Ale paradoxne, aj keď som prešiel celé Slovensko a bol som všelikde na svete, na rozhľadňu v Revúcej som sa zatiaľ nedostal,“ s úsmevom prezrádza Hrebenda, ktorý sa práve vďaka účasti na súťažiach dostal do povedomia médií, ktoré ho v roku 2023 ocenili titulom „Európsky fotograf roka v žánri Landscape.“

 Okrem fotografovania ponúka Filip Hrebenda záujemcom aj kurzy, workshopy a expedície. Ide o možnosť vyskúšať si krajinné fotografovanie priamo v teréne pod jeho dohľadom. Práve tam vraj stretáva množstvo schopných a talentovaných ľudí. „Najkomplikovanejšia vec talentovaných ľudí je výdrž. Oni vedia, že sú šikovní, aj sa zlepšujú, ale sú strašne prelietaví a nevydržia pri jednej veci. O to viac ma teší, ak sa objavia takí, ktorí mi po čase napíšu, že uspeli v súťaži a chcú sa mi poďakovať. Vtedy vidím, že to má zmysel,“ dodáva lektor, ktorého snom je preskúmať fjordy v Čile. Vraj ho vždy najviac lákala taká „robinsončina“, keď má možnosť vidieť a odfotiť niečo, čo nikto pred ním ešte nezachytil. Práve tam vidí cestu k úspechu vo svete fotografie.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Filip Hrebenda

<p>The post Oceňovaný fotograf Hrebenda z Revúcej píše knihy a rád objavuje nové miesta first appeared on vobraze.sk.</p>

Novinárskej práci sa venuje dvadsať rokov. Začínala ako redaktorka v rádiu Pátria a pokračovala v regionálnej televízii LocAll v Rimavskej Sobote. V súčasnosti pracuje pre RTVS. Je spoluautorkou viacerých dokumentov, za ktoré so svojím kameramanom boli aj ocenení. Eva Szekeresová sa v tejto brandži našla. Ako pre vobraze.sk priblížila, ocitla sa pritom v tejto práci skôr náhodou. „Ako dieťa som rada písala, aj som vyhrávala súťaže. Potom to vyzeralo, že budem mať spoločné veci skôr s výtvarným umením, alebo aspoň s remeselníctvom,“ spomína Szekeresová (47), ktorej sa podarilo aj ilustrovať knižku.

„Takémuto výtvarnému umeniu sa už vôbec nevenujem, lebo si to vyžaduje celého človeka a ako koníček to neviem robiť. To by bolo na iný život,“ hovorí s úsmevom a dodáva, že je veľmi rada, keď sa môže popri časovo náročnej práci venovať rodine. Tú kladie na prvé miesto. Má syna aj dcéru. Tá sa dala rovnako na novinársku dráhu a pracuje pre magazín Vasárnap. S manželom, s novinárom a spisovateľom Zoltánom Szászim žije v Zacharovciach. „To je pre mňa to najvzácnejšie, keď môžeme stráviť chvíle spolu s rodinou,“ zdôraznila.

Medzi obľúbené miesta zaradila prírodu na okolí R. Soboty. „Stotožňujem sa s názorom, že Gemer je malé Toskánsko. Naozaj, žijeme v krásnom prostredí a stačí vyjsť hociktorým smerom do prírody. Je tam krása, čo obohacuje človeka,“ skonštatovala.

Dlhoročne tvorí pracovnú dvojicu s kameramanom Ladislavom Lichtmanneggerom. Sú spolupracovníkmi národnostného vysielania RTVS a webovej stránky hirek.sk. V relácii Profily/Arcélek im budú čoskoro zaradené do vysielania na RTVS Dvojka dokumenty o Štefanovi Faršangovi z R. Soboty, ktorý je geológom a učí na univerzite v Ženeve, no pracoval aj v NASA. Druhý príbeh v ich podaní bude o lekárovi Attilovi Gányovicsovi a aj o tom, ako sa stal zanieteným folkloristom. „Naši diváci sa môžu tešiť aj na pokračovanie relácie o mestách, kde sme takto prinesli 24 minútový dokument o Tornali.

„Našla som sa v takýchto príspevkoch. Stále sme mali viac takých osobností a tém, kde sme pociťovali, že na to nestačí päť a ani desať minút, aby sme to zodpovedne prerozprávali. A s tým prišli aj možnosti, aby sme to spracovali v dlhšom formáte,“ vysvetlila novinarka k dokumentom poväčšine v maďarskom jazyku, ktoré sú spracovávané dvojjazyčne aj s titulkami. „Stáva sa nám aj to, že máme respondenta, ktorý hovorí po slovensky a titulky sú potom maďarské,“ hovorí.

Vďaka novinárskej práci sa dostala na veľa netradičných miest, ako katakomby či krypty v kostoloch. Veľmi sa jej však páčilo napríklad, keď točili svitanie vo hvezdárni. „Nemôžem zabudnúť na rozhovory so starými ľuďmi, keď sme robili dokument pod názvom Nevinní vinníci,“ povedala a priblížila, že išlo o ľudí, ktorí prežili pracovné tábory v Rusku – Málenkij robot. „Ich slová a múdrosť ma odvtedy prenasleduje. Bolo to dojímavé ako prehovorili o svojich osudoch,“ konštatuje. Nezabudnuteľnou vetou pre ňu bolo, keď starenka pripravovala jedlo pre psa a prišla jej na um myšlienka, že aké chutné by to bolo pre nich v tých lágroch. „Ten tón, akým to povedala, na to nikdy nezabudnem,“ skonštatovala Szekeresová, ktorá v takýchto okamihoch poukazuje na to, akí sú ľudia aj v súčasnosti nespokojní a pritom náš životný štýl je na inej úrovni a je veľmi v poriadku. Za spomínaný dokumentárny film Nevinní vinníci získali aj výročnú cena revue Pamiatky a múzeá, Slovenského národného múzea, a Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. „Toto jedno ocenenie si obzvlášť vážim,“ dodala.

S kamerou sa však so sovjím kolegom dostali napríklad aj do hrobky pod kostolom v obci Ožďany, kde nakrúcali tému v rámci hľadania pozostatkov Levočskej bielej panej. „V ten istý deň sme ešte ráno aj s ostatnými štábmi ako novinári v spolupráci s políciou hľadali na poli marihuanu. Kukurica mala vyše dvoch metrov a skoro sme sa tam stratili. Nenašli sme ju a potom časom sa nám dostala do uší historka, že novinári museli marihuanovú úrodu pozbierať, lebo potom ju už nenašli,“ odľahčila jeden z príbehov záverom Eva Szekeresová.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Eva Szekeresova

<p>The post Novinárka Szekeresová rada pripravuje dokumentárne filmy. Cení si múdrosť starých ľudí first appeared on vobraze.sk.</p>

Rimavskosoboťanka Andrea Predajňová si počas svojej doterajšej vrcholovej pracovnej kariéry vyskúšala prácu novinárky v celoslovenskom meradle. Na obrazovkách Slovenskej televízie (v súčasnosti RTVS) bola sedem rokov. Neskôr prešla na druhý breh. Ako hovorkyňa Generálnej prokuratúry SR pôsobila osem rokov. Tieto dve náročné i pestré pozície zatiaľ vykonávala najdlhšie. Mala však aj kratšie zastávky, bola šéfredaktorkou v dvoch celoslovenských médiách, v týždenníku Katolíckych novín i v Rádiu Lumen. Jej veľkou záľubou je história a vyskúšala si aj prácu učiteľky. Predminulý rok ešte učila na ZŠ P. Dobšinského v R. Sobote, kde si ju žiaci obľúbili pre interaktívny spôsob vyučovania a doslovne „rozprávkovému“ prednesu.

Andrea Predajňová je absolventkou rimavskosobotskej obchodnej akadémie. Ako pre vobraze.sk priblížila, jej smerovanie k novinárčine bolo „náhodné“. „Prvotný impulz prišiel od súčasného vysokoškolského profesora Andrea Golemu, ktorý nás svojho času učil dejepis ešte na obchodnej akadémii. Dával nám dobrovoľné domáce úlohy, napísať úvahu na zadanú tému. Ak to spĺňalo kritériá, tak to ohodnotil známkou a mohli sme získať jednotku,“ spomenula Soboťanka, ktorú v pätnástich rokoch spolužiačky nabádali, aby svoje práce poslala aj do mestských novín. „Vtedy boli v R. Sobote veľmi populárne Gemerské zvesti, ktoré viedol Peter Lebovič, ostýchala som sa. Bolo to s malou dušičkou, prečo práve moje práce by mali zverejniť,“ povedala s úsmevom Predajňová.

Prvé zverejnenie článku bolo pre ňu prekvapením. Neskôr nasledoval telefonát od šéfredaktora Gemerských zvestí Petra Leboviča, ktorý ju oslovil pre spoluprácu. Do novín dopisovala počas štúdia na strednej škole. V novinách vtedy pôsobila aj Henrieta Hrinková. „Bola mojou tútorkou, ktorá ma učila. Dostala som tam prvé základy. Bola to pre mňa veľká motivácia,“ hovorí a dodáva, že aj vďaka tomu sa prihlásila na žurnalistiku. Nakoniec však na VŠ študovala dejepis. „Za tento impulz vďačím pani učiteľke Elene Rajzingerovej, ktorá ma učila dejepis na základnej škole. Dodnes u mňa vzbudzuje veľký rešpekt a patrí jej moja úcta. V dobrom slova zmysle bola náročná, ale najmä vedela perfektne vysvetľovať,“ priblížila Predajňová, ktorá túto záľubu prehlbovala počas prázdnin aj ako sprievodkyňa na hrade Krásna Hôrka. Po vysokej škole nastúpila ako učiteľka na bratislavskom gymnáziu, popritom však začala externe pracovať aj pre Slovenský rozhlas ( v súčasnosti RTVS).  Po krátkom čase prišla pracovná ponuka z Rádia Regina Bratislava.

„Toto bola pre mňa prvá veľká profesionálna skúsenosť. Všetko malo svoju postupnosť. Boli tam profesionáli, ktorí chceli a vedeli naučiť svoje remeslo,“ hovorí Predajňová. Podmienky však podľa nej boli náročné, ale dodnes im je povďačná. V tej dobe bolo napríklad nevyhnutnosťou pri vstupe do zamestnania absolvovať aj niekoľkohodinový psychologický test.

Kontinuita profesionality Soboťanky pokračovala aj prechodom do Slovenskej televízie, kde pôsobila ako redaktorka domáceho spravodajstva. Na obrazovkách ju verejnosť mohla vídať v rokoch 2005 až 2012. „Pripravovala som spravodajské príspevky do večerných hlavných správ. Bolo to pekné obdobie. Spomínam na to s veľkou vďakou a rešpektom voči ľuďom, ktorých som tam stretla,“ zdôraznila.

Je to práca, ktorá sa stáva životným štýlom. Vyžadovala si dvanásťhodinové nasadenia aj popri víkendoch aj na úkor súkromia. „Som tomu ale vďačná, pretože som sa dostala na miesta, kam sa človek bežne nedostane a mala som možnosť spoznať ľudí, s ktorými sa človek len tak nestretne,“ vysvetlila. Podieľala sa aj na letných televíznych príspevkoch Hrady zámky, kaštiele na Slovensku či Potulky Slovenskom, kde boli atrakcie, krásy a unikáty krajiny. Takéto pracovné tempo však z vlastnej skúsenosti odporúča približne na tri roky.

 Po náročných rokoch v spravodajstve cítila potrebu zmeny. „ V tom čase hľadali hovorcu Špeciálnej prokuratúry, tak som sa prihlásila do výberového konania. Výzvou pre mňa bola možnosť zachovať si profesionalitu,“ dodala. Vo výberovom konaní bola úspešná. Musela však splniť ešte jednu podmienku – bezpečnostnú previerku z Národného bezpečnostného úradu. „ Získala som previerku na ten najvyšší stupeň – prísne tajné. Celý proces trval pol roka a to si vás riadne preverili zo všetkým strán – od zdravotného stavu až po vaše kontakty,“ spomína s úsmevom.

Po roku prešla túto funkciu vykonávať na Generálnu prokuratúru SR. „Bolo to niečo iné. Od novinárskej práce som sa dostala na druhý breh a inak som začala vnímať veci. Práca hovorcu nebola o tom, že poviete pár viet do kamery. To je minimum. Bola to práca, ktorá si vyžadovala analytické myslenie. Byť trochu novinárom, psychológom, či politológom,“ podotkla Predajňová. Keď sa skončilo funkčné obdobie generálnemu prokurátorovi Jaromírovi Čižnárovi, odišla z prokuratúry. „Považovala som to za principiálnu vec. Pretože táto práca bolo predovšetkým o dôvere.“ 

Do Rimavskej Soboty pre pracovnú vyťaženosť veľmi nechodila. „Dva roky bola u mňa v Bratislave maminka a získala úplne inú optiku na to, čo robím. Jej želaním bolo, aby som sa vrátila domov. Vravievala mi, že sa dá žiť aj pokojnejšie,“ podotkla štyridsiatnička. V Rimavskej Sobote opäť žije zhruba dva roky. Skúsenosti s odstupom dvadsiatich rokov zbierala znovu aj ako učiteľka dejepisu na ZŠ P. Dobšinského. „Bol to záskok počas materskej dovolenky,“ spresnila. Potešilo ju, že mohla po covidom období zorganizovať pre deviatakov exkurziu do kaštieľa Betliar, navštíviť rožňavskú katedrálu, či Gombaseckú jaskyňu. „ Keď som si na druhý deň našla na stole od žiakov všelijaké sladkosti a ďakovali za vydarenú exkurziu, záujem o nich, dojalo ma to. Alebo keď sa vám na konci školského roka príde celá trieda domov poďakovať… Vtedy si človek povie, že to čo robí, má zmysel,“ skonštatovala Andrea Predajňová.  

V súčasnosti pracuje na hrade Modrý Kameň ako kultúrno – propagačný manažér. „História je vo mne, ako DNA,“ hovorí s úsmevom a spomína na podujatie pred minuloročnými Vianocami, kde mali nevšednú akciu – hudobno – slovné pásmo aj s Petrou Kepeňovou o jej putovaní do Santiaga de Compostely. „Po podujatí prišli ľudia so slzami v očiach a ďakovali. Uvedomujem si, že čoraz viac potrebujeme podujatia, ktoré nás prinútia aspoň na chvíľu zastaviť sa a zamyslieť. Nie je všetko len o číslach a vzťahu má dať – dal, ale človek potrebuje kultivovať aj svojho ducha. Veď čím sa vnútorne „zásobujeme“, to dávame aj smerom „von“ zakončila Predajňová.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Andrea Predajňová

<p>The post Predajňová bola redaktorkou televízie. Pôsobila tiež ako hovorkyňa Generálnej prokuratúry SR a učila i na ZŠ v R. Sobote first appeared on vobraze.sk.</p>

V mediálnej brandži sa pohybuje už takmer dvadsať rokov. Radovan Kondrlík zo Starej Haliče (okres Lučenec) pracuje ako redaktor pre RTVS, kde prináša správy hlavne z juhu Banskobystrického kraja. Hrával futbal a mal rockovú kapelu. Je tiež komunálnym politikom.

Radovan Kondrlík začal ako redaktor pracovať v roku 2004 najprv v Slovenskom rozhlase, neskôr prešiel do Slovenskej televízie, respektíve terajšej RTVS. Ako povedal, sám seba nepovažuje za redaktora, lebo vyštudoval niečo iné ako žurnalistiku. V tom období mu dal tip jeden súčasný poslanec parlamentu. „Odvtedy sa to nejako odvíjalo tým spôsobom, že som mal určité predpoklady, čo sa týka prejavu a podobných záležitostí. Jednoducho tak to prišlo, ako ponuka a dopyt na trhu práce,“ uviedol pre vobraze.sk Radovan Kondrlík (46).

Na konkurze ho pôvodne vybrali do športového spravodajstva, ale napokon dostal ponuku pôsobiť v zahraničnej redakcii Slovenského rozhlasu, k čomu mal blízko, lebo sa študijne venoval medzinárodným vzťahom, politike či diplomacii. „Prakticky od roku 2004 do roku 2014, čo sa týka práce v médiách, som pôsobil v zahraničnej redakcii Slovenského rozhlasu a neskôr v Slovenskej televízii, čiže až na menšie výnimky som sa venoval len zahraničnej politike,“ priblížil Kondrlík. Za najzaujímavejšie na novinárskej práci považuje dynamiku, možnosť reagovať na zmeny a kontakt s rôznymi ľuďmi i situáciami. Keď bol v zahraničnej redakcii, pomerne často chodil na rôzne politické podujatia, no pokrýval najmä rôzne voľby. Takto mapoval prezidentské voľby v USA, Rusku, vo Francúzsku alebo parlamentné voľby v Nemecku. Tam podľa vlastných slov nazbieral veľmi slušné skúsenosti, ktoré zúžitkoval v odprezentovaných reportážach.

V roku 2021 sa vrátil do RTVS a od marca tohto roka prináša reportáže prevažne z juhu Banskobystrického kraja. Pracuje pre jej televízny, ako aj rozhlasový okruh. Najväčší rozdiel medzi prácou v regióne a v Bratislave vidí v tom, že musí viac šoférovať, a tak najazdí denne niekedy aj 100 kilometrov. „V regióne je však človek omnoho viac samostatnejší. Samozrejme, niektoré veci prekonzultujem s vedením spravodajstva, či už v Banskej Bystrici alebo v Bratislave, ale vo vzťahu aj k výberu tém je to tam najmä na mne,“ vysvetlil.

Registruje, že ho ľudia v regióne viac spoznávajú, najmä z pôsobenia vo verejnoprávnej televízii. Ako poznamenal, pri práci sa snaží zúročiť skúsenosti, ktoré získal z práci v Bratislave, najmä čo sa týka kontaktov na ľudí, ktorých potrebuje dať do reportáže. Najbližšie sú mu témy z infraštruktúry, teda keď sa niečo vybuduje, pretože ako Kondrlík dodal, je to dôležité pre životnú úroveň ľudí v tomto hospodársky zaostalom regióne.

Doplnil, že rád prináša témy aj z kultúrnej oblasti. Počas práce sa mu nevyhýbajú ani vtipné situácie. „V lete som bol nahrávať reportáž o natáčaní filmu Ťapákovci. Robil som rozhovor s hercom Milanom Ondríkom a na začiatku rozhovoru som ho omylom oslovil ako Milan Uhrík, to je ten politik z hnutia Republika. Zobral to však v pohode,“ opísal vtipnú situáciu a doplnil, že počas tejto reportáže sa im viackrát dostal do záberu oslík.

Napísal aj niekoľko článkov pre denníky s celoštátnou alebo regionálnou pôsobnosťou a moderoval aj zopár politických diskusií. V súčasnosti moderuje predovšetkým športové podujatia. Dva roky pôsobí ako hlásateľ na zápasoch futbalistov MŠK Novohrad Lučenec. Tvrdí, že k futbalu má vzťah odmalička. „Aj som ho kedysi aktívne hrával, neskôr aj pasívne. Súvisí to vlastne aj s tými médiami, lebo niektorí moji príbuzní ma nabádali, aby som skúsil športové komentovanie,“ prezradil redaktor RTVS s tým, že zatiaľ mal len raz možnosť komentovať športový duel. Stalo sa to v auguste tohto roka, keď futsalisti Mimelu Lučenec hrali doma dôležité stretnutie v predskupinovej fáze Ligy majstrov. „Myslel som si vtedy, že budem hlásateľ, nejako sme sa nerozumeli s majiteľom klubu. Nakoniec som mal zápas komentovať pre streamované internetové vysielanie a pre TV Locall. To som sa dozvedel až na mieste a takto som prvýkrát v živote komentoval futsalový zápas, ktorý sa skončil vydareným výsledkom pre Lučenec a vlastne aj vďaka tomu postúpil Mimel do hlavnej fázy Ligy majstrov.“

Už nejaké obdobie je aktívny v komunálnej politike, vlani kandidoval za starostu v rodnej obci, no nepodarilo sa mu uspieť. Opätovne sa však dostal v Starej Haliči do obecného zastupiteľstva. Poslaneckého mandátu sa však vzdal, keď prešiel do regiónu ako redaktor. Je tiež aktívnym členom OZ Stará Halič, v ktorom sa podľa jeho slov podarilo urobiť viaceré veci pre obec, netýka sa to len kultúrnych podujatí. Vo voľnom čase si rád zatrénuje so svojím päťročným synom futbal alebo hokej. Radovan Kondrlík sa venuje aj hudbe, kedysi mal rockovú kapelu. Medzi jeho záľuby patrí aj právo. Je ženatý a má tri deti.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album R. Kondrlíka

<p>The post Redaktor RTVS Kondrlík pokrýva dianie v okresoch R. Sobota, Lučenec či Poltár. Jeho rodnou obcou je Stará Halič first appeared on vobraze.sk.</p>

V piatom kole tretej série šou Pečie celé Slovensko, ktoré odvysielala RTVS včera, vypadla Michaela Sviteková. Tá pochádza z Lučenca a cestujúci ju mohli zaregistrovať ako vodičku autobusu. Na finalistov čakali aj v piatej epizóde tri výzvy, piekli napríklad detskú tortu v tvare zvieratka. „Dopadlo to tak, ako som predpokladala. Idem domov. Tie prvé dve výzvy boli zlé, takže som s tým aj rátala. Takto to je, ako to má byť,“ uviedla Sviteková v reakcii na jej koniec v televíznej šou, ktorá bola súčasťou najnovšej odvysielanej časti. Predtým sa však poďakovala za príležitosť. Ako Michaela dodala, bolo pre ňu veľkou cťou byť v tejto šou a stretnúť sa s porotkyňami, ktorými sú Jozefína Zaukolcová a Petra Tóthová i s moderátormi. Tými zas sú Juraj Bača a Milan Zimnýkoval. „Vy ste nám dávali stále energiu a úsmev na tvári,“ podotkla na adresu známych moderátorov.

Nezabudla však ani na finalistov, ktorí pokračujú v súťaži. „Chcem sa poďakovať hlavne týmto úžasným ľuďom, oni majú právo tu naozaj byť a ísť ďalej. Sú to talentovaní a šikovní ľudia, ktorí to robia svojím srdcom a to je hlavné. Držím vám palce a nech je tá najlepšia trojka vo finále,“ prihovorila sa im Michaela Sviteková.

Finálová zostava televíznej šou Pečie celé Slovensko pozostávala z dvanástich účastníkov. Sviteková vypadla ako štvrtá v poradí. Tou, ktorá ako prvá opustila šou, bola Klára Fazekašová z Rimavskej Soboty.

„Od účasti v tejto súťaži očakávam, že sa tu veľa naučím, získam nové priateľstvá a veľa nových skúseností,“ vravela Michaela Sviteková vo videozitke RTVS.

„Sympatická Miška pochádza z Lučenca a pracuje ako vodička autobusu. Rada skúša nové výzvy a verí, že jej vytrvalosť aj v prípade, keď sa niečo na prvýkrát nepodarí, jej pomôže v súťaži,“ predstavila RTVS finalistku Michaelu Svitekovú (43) v tlačovej správe pred začiatkom šou. Ako doplnila, pečeniu sa začala venovať pred ôsmimi rokmi a po menšej prestávke sa k tomuto koníčku vrátila. „Miška sa okrem pečenia rada venuje aj turistike a bicyklovaniu spolu so svojou dcérkou a dvoma psíkmi husky. Jej pekárskou ambíciou je mať vlastnú cukráreň, kde by mohla prezentovať to, čo ju baví a napĺňa – sladké dobroty od výmyslu sveta,“ uviedla RTVS ďalej v tlačovej správe.

Zdroj: vobraze.sk, RTVS, foto: RTVS

<p>The post Lučenec mal zástupkyňu v televíznej šou Pečie celé Slovensko first appeared on vobraze.sk.</p>

Klára Fazekašová z Rimavskej Soboty sa predstavila medzi dvanástimi finalistami tretej série šou Pečie celé Slovensko. Jej účinkovanie v nej sa však už skončilo. Vypadla v druhej časti, ktorú odvysielala RTVS včera večer. „Bol to krásny zážitok. S dobrým pocitom odchádzam. Je tu super partia,“ reagovala Klára Fazekašová (65). Bola najstaršou účastníčkou tejto série. Podľa jej vyjadrenia súťažiaci „vedia tak dobre piecť“. „Budem sa tešiť, ako to dopadne,“ dodala pre RTVS Fazekašová. Porotkyne spočítali body za obidve doterajšie kolá, v tom prvom nikto nevypadol. V súťaži pokračuje aj Michaela Sviteková, ktorá pochádza z Lučenca.

„Pre mňa je výhra, že tu môžem byť. Je to veľká výhra. Vyskúšam si také veci, ktoré som predtým nerobila. To je zážitok,“ odpovedala Klára Fazekašová vo videovizitke pre RTVS na otázku, čo očakáva od účasti v tretej sérii šou Pečie celé Slovensko.

„Energická Klára z Rimavskej Soboty je najstaršou súťažiacou v tretej sérii šou Pečie celé Slovensko, ale svojím elánom predčí aj mladších súperov. Ukecaná dôchodkyňa s milým maďarským prízvukom má troch synov, z toho dvojčatá sú vyštudovaní kuchári, aj keď sa tejto profesii nevenujú. Aktívne sa pečeniu venuje 15 rokov a všetko sa naučila sama,“ uviedla RTVS v tlačovej správe pred začiatkom šou. Tá odštartovala na Jednotke prvého októbra. Ako ďalej informovala, ďalšou veľkou záľubou Kláry Fazekašovej je sudoku, rada číta i vyšíva. „Do súťaže sa prihlásila preto, že rada skúša nové veci. Kláriným snom je mať malý bufet, kde by predávala pagáče a buchty s domácim slivkovým lekvárom,“ priblížila RTVS.

V šou Pečie celé Slovensko sa predstaví Klára Fazekašová z R. Soboty i Michaela Sviteková z Lučenca

Zdroj: vobraze.sk, RTVS, foto: RTVS

<p>The post R. Sobota mala zastúpenie v šou Pečie celé Slovensko. Pre Kláru Fazekašovú to bol krásny zážitok first appeared on vobraze.sk.</p>

Klára Fazekašová (65) z Rimavskej Soboty sa dostala medzi dvanásť finalistov tretej série šou Pečie celé Slovensko. Tá odštartuje na obrazovkách RTVS v nedeľu 1. októbra. „Energická Klára z Rimavskej Soboty je najstaršou súťažiacou v tretej sérii šou Pečie celé Slovensko, ale svojím elánom predčí aj mladších súperov. Ukecaná dôchodkyňa s milým maďarským prízvukom má troch synov, z toho dvojčatá sú vyštudovaní kuchári, aj keď sa tejto profesii nevenujú,“ uviedla v tlačovej správe RTVS. Ako dodala, Klára Fazekašová sa pečeniu venuje pätnásť rokov a všetko sa naučila sama. Jej ďalšou záľubou je sudoku, okrem toho rada číta a vyšíva. „Do súťaže sa prihlásila preto, že rada skúša nové veci. Kláriným snom je mať malý bufet, kde by predávala pagáče a buchty s domácim slivkovým lekvárom,“ priblížila RTVS.

Novohrad bude mať zásluhou Michaely Svitekovej (43) rovnako zastúpenie v šou Pečie celé Slovensko. „Sympatická Miška pochádza z Lučenca a pracuje ako vodička autobusu. Rada skúša nové výzvy a verí, že jej vytrvalosť, aj v prípade, keď sa niečo na prvýkrát nepodarí, jej pomôže v súťaži,“ predstavila finalistku RTVS. Michaela Sviteková sa začala pečeniu venovať pred ôsmimi rokmi a po kratšej prestávke sa k sladkému koníčku opäť vrátila. Venuje sa tiež turistike a so svojou dcérou a dvoma psami bicyklovaniu. „Jej pekárskou ambíciou je mať vlastnú cukráreň, kde by mohla prezentovať to, čo ju baví a napĺňa – sladké dobroty od výmyslu sveta,“ uviedla RTVS.

Tá objasnila, že na základe webových dotazníkov vybrali tvorcovia projektu širší výber uchádzačov, ktorí počas niekoľkých týždňov absolvovali osobné pohovory s ukážkou ich pekárskych a cukrárskych výrobkov. Tie porota ochutnávala. „Najlepší postúpili na kamerové skúšky. Počas nich si desiatky súťažiacich vyskúšali simulované pečenie jednej súťažnej výzvy za prítomnosti kamier, porotkýň a moderátorov.“

„Prihlásilo sa okolo 250 talentovaných amatérskych pekárov a pekárok a 120 sme pozvali na osobný pohovor. Bolo to veľmi príjemných takmer desať dní v Bratislave. Niektorí doniesli fantastické výrobky a bolo príjemné sledovať, že vedia, prečo tam idú a čo chcú dosiahnuť. Bolo veľmi náročné vyskladať finálovú dvanástku,“ uviedla porotkyňa Jozefína Zaukolcová.

Moderátormi šou budú znovu Juraj Bača a Milan Zimnýkoval.

Zdroj: vobraze.sk, tlačová správa RTVS, foto: RTVS

<p>The post V šou Pečie celé Slovensko sa predstaví Klára Fazekašová z R. Soboty i Michaela Sviteková z Lučenca first appeared on vobraze.sk.</p>

Talent sa v ňom nezaprie. Marcel Páleš (37), ktorý pochádza z Poltára, má na konte niekoľko kníh. Debutoval dobrodružným románom, no stihol vydať aj básnické zbierky, novely a momentálne chystá novú detskú knihu. Pracuje v RTVS v Banskej Bystrici ako rozhlasový dramaturg, redaktor i moderátor a tvrdí, že táto práca si ho našla.

Marcel Páleš sa začal venovať písaniu po nástupe na osemročné gymnázium. Spočiatku to boli rôzne slohové práce, ktoré pre neho predstavovali určitý tvorivý priestor. „Dokonca natoľko, že som s radosťou prijímal ponuky niektorých spolužiakov, aby som slohovú prácu napísal aj im,” uviedol pre vobraze.sk mladý spisovateľ a redaktor Marcel Páleš. Dokonca za túto “výpomoc” občas dostal slovenskú dvadsaťkorunáčku, čo bolo pre školáka bohatstvo. Prvé básne prišli o čosi neskôr, pričom podnetom sa stali stavy zaľúbenia – či už platonické alebo skutočné. Ako uviedol, určitý vplyv mala aj ich triedna učiteľka – slovenčinárka Marta Koldová. Tá ich dôsledne viedla k tomu, aby za slovom videli aj niečo viac. „V podstate nás učila hľadať to skryté v medzerách medzi písmenami,“ skonštatoval.

Vzťah k čítaniu v ňom vypestovala mama, ktorá knihy vždy rada každodenným čítaním hltala. Chodievala aj do knižnice v Rimavskej Sobote a v mladosti čo-to aj ona napísala. Otec bol zasa vždy kreatívny najmä remeselne a univerzálne.

Napísal román, básnické zbierky i detskú knihu
V sedemnástich si Marcel povedal, že by sa od písania poviedok, úvah, básní či piesňových textov mohol posunúť aj k niečomu rozsiahlejšiemu. V tom čase rozpísal prvé strany svojej prvej knihy – dobrodružného románu Keď slnko nezapadá o mladom hrdinovi, ktorý sa musí popasovať s mnohými prekážkami, aby vybojoval šťastie nielen pre seba a svoju lásku, ale aj pre svoju rodinu. „Písal som ju ešte ručne, čo sa dnes už, predpokladám, nenosí,” hovorí spisovateľ a redaktor. Rukopis tejto prvej knihy mu opakovane kontroloval profesor Zdenko Kasáč. Toho spoznal počas štúdia v Banskej Bystrici a ktorý ho v tvorbe určité obdobie významne usmerňoval. Neskôr knižne pokračoval napríklad aj básnickými zbierkami Veľký tresk a malá treska či Zhrnuté zo stola, ale aj životopisnou novelou o boji s rakovinou mladého dievčaťa, ktorá vyšla pod názvom Malý príbeh veľkej nádeje.

Ďalej to bol výber z tvorby členov literárneho zoskupenia Generácia Nula v knihách Nula a Okrôchaný topier a v spolupráci s Michalom Várošíkom poviedková kniha Rovno v tráve, pričom aktuálne finalizujú jej voľné pokračovanie. „Napísal som tiež tri novely so zameraním na deti a mládež v projekte Rozvoj kritického myslenia žiakov prostredníctvom analytickej diskusnej metódy Philosophy for Children a v roku 2021 mi vyšla detská kniha Rozprávka písaná pod hviezdami. Aktuálne pripravujem ďalšiu detskú knihu,” prezradil Marcel Páleš, ktorý svoju záľubu v genealógii pretavil do vydania útlej knihy pod názvom Dom s úsmevom. Tá je o jeho prapraotcovi Paľovi Kubincovi. Ako rodený Poltárčan prezradil, inšpiráciu v písaní nachádza v každodennosti života. „Chytím sa toho a už to len v myšlienkach rozvíjam. Obyčajne viem hneď, či to potom skúsim na báseň, či z toho bude poviedka, úvaha.”

Povolanie redaktora si ho našlo
Marcel Páleš v súčasnosti pracuje už deviaty rok ako rozhlasový redaktor v RTVS v Banskej Bystrici. Oficiálne je aktuálne rozhlasovým dramaturgom Rádia Regina, ale vo veľkej miere robí aj redaktora a moderátora. Tvrdí, že toto povolanie si ho našlo. Po vysokej škole totiž vedel, že chce zostať v Banskej Bystrici, tak skúšal rozhodiť siete na každý smer, čiže aj do rozhlasu. Postupne si našiel prácu v banskobystrickej knižnici a k tomu neskôr súbežne aj prácu redaktora v spravodajskom online médiu. „Neskôr sa mi ozvali z rozhlasu, kde som absolvoval výberové konanie a na moje veľké prekvapenie úspešne. Ale musím podčiarknuť, že som sa v tom našiel a som za túto prácu vďačný,” spomenul s tým, že predtým chvíľu pracoval aj v časopise i v inom rádiu.

Prácu v RTVS považuje za obohacujúcu a často sa vďaka nej dostane na miesta, kde by sa bežne neocitol. Spoznáva nielen regióny, mestá či obce, ale aj ľudí z rôznych oblastí, známe osobnosti aj obyčajných ľudí s neobyčajnými záľubami či osobným príbehom. Tvrdí tiež, že si vie nachádzať nové tvorivé výzvy. Za posledné roky sú to podľa neho najmä rôzne rozhlasové dokumenty, ktorým sa venuje popri prioritnej pracovnej náplni. „V ostatnom období som sa napríklad v tejto oblasti pustil aj do rôznych časozberov, čo je beh na dlhé trate, ale oplatí sa,” poznamenal s tým, že ďalšou takou výzvou v tomto roku je aj tvorba nového podcastu. „Má názov Šťava života a raz mesačne v ňom prinášam rozhovory so zaujímavými ľuďmi, známymi aj menej známymi,” doplnil.

Do Poltára sa vždy rád vracia
Mladý redaktor a spisovateľ žije už niekoľko rokov v Banskej Bystrici. A už aj s vlastnou rodinkou. Mesto si ho získalo hneď, ako sa doň nasťahoval. Prezradil, že jeho obľúbeným miestom je mestský park, kam rád berie so sebou aj syna. Vzápätí dodáva, že veľmi rád sa vracia do rodného Poltára a celkovo má k rodnému regiónu srdcový vzťah. „Mám tam aj rodinu aj známych, priateľov, ale rád stretávam aj ľudí, ktorých som tam kedysi vídal denne. Teraz, keď som v Poltári sporadicky, je mi všetko to rodné vzácnejšie. Všímam si, ako sa mesto tu a tam nenápadne na pozadí behu času mení, ako čo-to ubúda, čo-to pribúda, ľudia tiež,” povedal Marcel Páleš.

Má mnoho záľub. Jednou z nich je čítanie kníh, ale aj písanie rôznych článkov, kronikových záznamov, genealógia a podobne. Časť voľného času mu zaberajú aj besedy, kam chodí ako hosť, ako aj rôzne súťaže, nielen literárne, na ktorých sa zúčastňuje ako porotca. „Mám rád aj futbal, ktorý som kedysi hrával v Poltári aj aktívne, dnes je to už však len sporadicky a rekreačne,” vyjadril sa Páleš, ktorý tak ako kedysi v Poltári, tak ani v B. Bystrici, nezabúda na návštevu kostola.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album M. Páleša, Juraj Majerský

<p>The post Píše knihy a pracuje v RTVS. Marcel Páleš vyrastal v Poltári first appeared on vobraze.sk.</p>

Barbora Bystrianska (26) z Utekáča pracuje ako externá redaktorka v Rádiu Regina, rozhlasový okruh RTVS. Poslucháčom prináša zaujímavé reportáže najmä z okresu Rimavská Sobota. Zároveň učí na strednej škole v Banskej Bystrici.

Ako sama Barbora vraví, byť redaktorkou bol odjakživa jej sen. V Rádiu Regina začala pracovať ešte počas štúdia na vysokej škole. Spomína si, že sa k tomu dostala vďaka šťastnej náhode. „Život mi ju priniesol zrejme preto, lebo som si túto prácu vytúžila. Popri štúdiu som si totiž privyrábala v jednej reštaurácii na námestí v Banskej Bystrici. Raz sa tam prišli najesť redaktorky a redaktori z Rádia Regina. Keď sme sa rozprávali, spomenuli, že sú z Reginy. Ja som sa ich opýtala, či by som ako študentka slovenčiny mohla u nich nejakým spôsobom praxovať alebo brigádovať. Bolo jedno čo, len aby som proste bola v tom prostredí a mohla sa niečo naučiť, keďže som nebola z toho žurnalistického fachu. Slovo dalo slovo, prišla som tam a postupne som sa učila od tých najlepších,“ priblížila pre vobraze.sk Bystrianska.

V Regine sa venuje predovšetkým témam z kultúry, školstva a folklóru, tradíciám a tiež remeslám, ku ktorým má blízky vzťah cez jej mamu, ktorá sa venuje tkaniu i pradeniu. Týždenne spracuje asi tri-štyri témy.

Prekvapil ju zberateľ minerálov
Mladá redaktorka prináša poslucháčom zaujímavé reportáže najmä z Rimavskosobotského okresu. Snaží sa venovať témam, ktoré sú niečím nové a atraktívne. Medzi tie najzaujímavejšie Barbora zaraďuje aj nedávnu reportáž z detského tábora v Klenovci, kde priamo remeselníci učili deti starým remeslám, aby tieto remeslá nevymreli. „Z troška inej oblasti by som spomenula reportáž z Rimavskej Soboty, kde som navštívila tamojšiu soľnú jaskyňu, ktorá funguje už 17 rokov a málokto o nej tuší. Z tých najatraktívnejších je aj reportáž, keď som bola za pani v Rimavských Zalužanoch, ktorá má 86 rokov a stále tká. Seje si sama doma ľan a spracúva si ho, čo je úžasné.” Na otázku, či ju nejaký respondent niečím prekvapil, odpovedá, že to bol jeden pán z Hnúšte, ktorý zbieral minerály a nerasty. „Našla som ho narýchlo, keďže mi vypadol jeden iný pán a musela som zohnať náhradu. Prišla som k nemu domov a on tam mal maličké múzeum nerastov. Každý nerast bol na takom podstavčeku a mal ich vo vitrínach, ktoré boli podsvietené. Vôbec som netušila, že taký mladý človek bude zbierať minerály a bude ich mať tak “premakané”. Bolo to veľmi zaujímavé.”

Baví ju robiť s mladými ľuďmi
Barbora zároveň učí slovenčinu i občiansku náuku na Strednej priemyselnej škole Jozefa Murgaša v Banskej Bystrici. Študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Ako prezradila, pôvodne vôbec nechcela byť učiteľkou, jej snom vždy bolo stať sa redaktorkou. „No keďže som vyštudovala takú školu, pripadalo mi zvláštne neskúsiť to. Aj keď som si myslela, že nebudem vedieť učiť a ovplyvňovať toľko mladých ľudí, tak v konečnom dôsledku som veľmi šťastná, že som začala učiť.“

Svojich študentov si pochvaľuje. „Nechcem nič prifarbovať, ale naši žiaci sú skvelí. Zatiaľ som nemala problém, že by ma ako mladú učiteľku nerešpektovali. Aj keď je to elektrotechnická škola, vždy sa medzi nimi nájdu traja-štyria, ktorých zaujíma slovenský jazyk. Chodíme dokonca aj na olympiády. Som veľmi rada, že učím práve na tejto škole,“ skonštatovala Bystrianska.

Redaktorská i učiteľská práca sa podľa nej atraktivitou vyrovnajú. Čo sa týka učiteľstva, veľmi ju baví robiť s mladými ľuďmi, lebo sú jej srdcu blízki. „Stále žasnem nad tým, akú majú chuť niečo robiť aj mimo školy, pretože všetci si myslia, že sú znudení a nič sa im nechce robiť. Nie je to tak, len treba chcieť s nimi robiť.” Na redaktorskej práci ju fascinuje to, akí ľudia sú okolo nás a koho zaujímavého môžeme stretnúť. „Dáte sa s nimi do reči napríklad niekde na ulici a prídete na to, že je to úžasný človek a môžete s ním niečo nahrať.”

Zdroj: vobraze.sk, foto: album B. Bystrianskej

<p>The post Učí v škole a pripravuje reportáže. Barbora pochádza z Utekáča first appeared on vobraze.sk.</p>