Svoju vášeň premenila na celoživotné povolanie. Edita Eliášová patrí medzi posledných predstaviteľov sklárskeho remesla v regióne. Jej ručne maľované sklo poznajú aj v zahraničí.

Edita Eliášová žije celý svoj život v Kalinove, kde sa postupne vypracovala na skúsenú maliarku na sklo. K umeniu sa dostala už v detstve, keď navštevovala základnú umeleckú školu a venovala sa maľovaniu. Už v mladšom veku mala k umeniu prirodzený vzťah, jej mama často spomína úsmevnú príhodu. „Keď som sa naučila držať ceruzku, pomaľovala som aj kuchársku knihu. Maľovanie mi ostalo, ale s kuchárskymi zručnosťami je to už horšie,“ hovorí pre vobraze.sk Edita Eliášová (56).

Neskôr sa rozhodla študovať na Strednej sklárskej škole v Poltári. Maľovaniu na sklo sa tam však venovali len teoreticky. Skutočné skúsenosti získala až vo veku 22 rokov, keď absolvovala odborné školenie v českom Novom Bore. „Podľa mňa je lepšie raz vidieť než stokrát počuť,“ zdôraznila. Práve tam sa naučila technológiu maľovania vysokým smaltom, ktorá spočíva v postupnom vrstvení zlata a 3D kvetov.

Editine prvé výrobky boli jednoduché vázičky, na ktoré maľovala najmä jarné motívy. „Najčastejšie som robila čerešňové kvety a chryzantémy,“ spomína. Svoje prvé výtvory si dodnes odložila, hoci sa na ne po rokoch pozerá kritickejšie. V jej rodine sa nikto sklárstvu nevenoval. K tejto práci ju priviedla najmä fascinácia krásou maľovaného skla. „Mala som možnosť vidieť takéto výrobky a veľmi ma to zaujalo. Keďže sme mali takú školu blízko, išla som to skúsiť,“ vysvetľuje Eliášová.

Sklárstvu sa venuje celý svoj pracovný život. Jej prvým zamestnaním boli sklárne v Zlatne, kde sú známe výrobky Zlatej Zuzany. Neskôr dostala ponuku zo sklárskeho učilišťa v Poltári, kde tri roky pôsobila ako majsterka odborného výcviku a odovzdávala svoje skúsenosti učňom.

Zlom prišiel počas materskej dovolenky, keď sa spolu s manželom rozhodli podnikať. „Mali sme nápad, že budem maľovať doma. Vyhovovalo mi to, lebo som mohla byť s deťmi a zároveň pracovať,“ hovorí. Z práce popri materskej sa stalo jej hlavné povolanie, ktorému sa venuje už 35 rokov.

Začínali v malej dielni doma. Ona maľovala, najmä poháre na jubileá a manžel ich rozvážal zákazníkom. Postupne rozšírila svoju tvorbu aj o vázy, dózy, popolníky či celé súpravy. „Boli časy, keď som maľovala aj desať hodín denne,“ priblížila Eliášová. V súčasnosti sa snaží tempo spomaliť, keďže ide o sedavú prácu, ktorá zaťažuje najmä chrbticu.

Svoju prácu však nepovažuje za náročnú. „Keď človeka práca baví, tak to ide,“ dodala šikovná remeselníčka. Inšpirácia podľa nej prichádza prirodzene. Sklenené produkty si necháva vyrábať v Česku a následne ich dotvára podľa predstáv zákazníkov. „Namaľujem čokoľvek – od detských postavičiek, zvierat až po motorové vozidlá. Najčastejšie sú to svadobné motívy,“ vysvetľuje.

Niektoré zákazky sú však aj netradičné. „Raz chceli, aby som na čašu namaľovala kombajn. Povedala som, že sa pokúsim, ale nezaručujem, že to bude ako kombajn vyzerať,“ uviedla. Napokon sa jej to podarilo.
Medzi najväčšie produkty Edity Eliášovej patrí viac než metrová váza, ktorú musela skladať z dvoch častí. „Maľovala som na tmavomodré sklo, honosné vzory a jazdca na koni, ktorý bojuje s drakom. Pracovala som na nej celý týždeň,“ priblížila.

Jej výrobky sa dostali aj do zahraničia. Má zákazníkov z Ameriky, Austrálie aj arabských krajín. „Kto si ma vyhľadá, tomu vytvorím,“ hovorí. Výnimočnou zákazkou bola aj práca pre arabskú princeznú. „Robila som veľkú kryštálovú vázu s monogramom a erbami pre kráľovskú rodinu na svadbu. Pracovala som na nej asi dva týždne,“ ozrejmila. Jej deti sa síce niečo z remesla priučili, no vydali sa vlastnou cestou. Syn pracuje ako stavebný inžinier a dcéra v oblasti sociálnej práce.

Eliášová zároveň upozorňuje na úpadok sklárstva v regióne. „V oblasti sklárstva je tu pár šikovných ľudí, ale trh je slabý a náklady sú vysoké,“ skonštatovala. Vo voľnom čase sa venuje najmä rodine. Rada trávi čas s vnukmi, ktorí ju chodia navštevovať na víkendy. Každý deň začína aktívne – behom.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album E. Eliášovej

<p>The post Jej ručne maľované sklo poznajú aj v zahraničí. Zručná Eliášová z Kalinova začína deň behom first appeared on vobraze.sk.</p>

Staré noviny by väčšina z nás bez váhania vyhodila. V rukách Kataríny Sojkovej z Kalinova (okres Poltár) sa však menia na pevné a prepracované koše, chlebníky či dokonca veľké koše na prádlo. Papierové trubičky, ktoré si sama vyrába, premieňa na výrobky, ktorým ľudia často nechcú veriť, že by ich aj uniesli. Katarína Sojková je rodáčkou z tejto malej obce. Tu sa vydala, pracovala aj vychovala rodinu. Dnes je na dôchodku a aby sa nenudila, pustila sa do ručnej výroby. „Najskôr som skúšala robiť šperky z gorálok, ale košíky mi pripadali lepšie a užitočnejšie,“ hovorí Katarína Sojková (68).

Jej výrobky vznikajú z obyčajných novín. Tie nastrihá a následne našúľa na tenké paličky. Podľa toho, aký veľký výrobok plánuje vytvoriť. „Niekto noviny prečíta a nevyhodí, ja ich spracujem,“ vysvetľuje.

Paličky šúľa na zváračskom drôte. Nie je to však jednoduché. „Treba mať aj dobrý papier, lebo každé noviny sa šúľajú iným smerom. Niektoré sa potom môžu lámať,“ približuje. Pri šúľaní má pomocníka, no keď má voľnú chvíľu, venuje sa tomu aj sama. Za približne šesť hodín dokáže našúľať aj tisíc hárkov, čo je množstvo potrebné napríklad na jeden väčší kôš na prádlo.

Pred samotným pletením sa paličky farbia a kúpu v lepidle Duvilax, aby farba dobre držala. Následne sa musia navlhčiť, aby sa dali tvarovať – okrem koncov, ktoré musia zostať suché, aby sa dali napájať. „Musí to byť tvárne, aby sa papier nelámal,“ vysvetľuje. Hotový výrobok opäť natiera Duvilaxom a po uschnutí použije lak na detský nábytok.

Pevné, že si na ne môžete sadnúť

Z papiera vyrába menšie košíky na chlieb, ale aj veľké koše na prádlo či deky. Menšie produkty pletie z tenších trubičiek, väčšie z hrubších. „Ľudia tomu neveria, ale na veľkom koši na prádlo sa dá aj sedieť,“ poznamenala Sojková.

Práve chlebníky patria medzi najžiadanejšie výrobky. Do ich vnútra šije látkovú výstelku, ktorú nazýva „košieľkou“. Jej výrobky majú nielen dekoratívny, ale aj praktický význam.

Inšpiráciu čerpá najmä z videí na internete. V minulosti skúšala pracovať aj s pedigom, no ten ju neoslovil. „Nepáčilo sa mi to, nebolo to také tvárne. Z papiera sa mi dajú robiť krajšie veci,“ hovorí.

Od záhradníčky po remeselníčku

Katarína Sojková je vyučená záhradníčka, študovala v Topoľčanoch. „Inú školu mi veľmi neodporučili kvôli zdravotným problémom. Chcela som byť krajčírka, ale tam by trpela chrbtica,“ spomína.

Počas života pracovala v Kalinove v magnezitke, kde sa vyrábali tehly, pôsobila aj ako vrátnička. Skúsenosti má aj zo záhradníctva v Lučenci, ktoré kedysi fungovalo na mieste dnešnej autobusovej stanice.

Život jej skomplikovala skleróza multiplex, no napriek tomu hovorí, že sa dá s ňou žiť. „O chorobe nerozprávam, nemyslím na ňu. Každý rok sa stretávame s ľuďmi s týmto ochorením, máme súťaže ručných prác a chodíme sa zabaviť,“ približuje.

Tvorba ako relax aj stretnutia s priateľmi

Košíky sú pre ňu nielen záľubou, ale aj relaxom. „Stále je čo robiť. Je to pre mňa oddych,“ hovorí. Jeden chlebník vyrába aj dva dni.

V minulosti organizovala aj tvorivé dielne. Ženy chodievali k nej domov a spoločne tvorili. Remeslo predvádzala na výstave v klube dôchodcov v Kalinove pred Veľkou nocou, v Haliči na Mitrovaní aj na remeselných trhoch v Lučenci.

Dnes tvorí najmä doma. Má niekoľko vnúčat a voľný čas si delí medzi rodinu, záhradku a ďalšie záľuby. Pestuje napríklad lufu – tekvicu, z ktorej sa vyrába prírodná špongia na riad či kúpanie. „Je to ekologické a dá sa to recyklovať,“ vysvetľuje Sojková.

Okrem papierových košíkov vyrába aj drobnosti z dreva, napríklad domčeky či vešiačiky na kľúče. Po oprave strechy im doma zostal drevený materiál, ktorý využila. „Nakúpila som si pílku, hoblík, náradie. Drevo má krásnu vôňu,“ dodáva. A keď si chce oddýchnuť inak, stretne sa s kamarátkami. „Raz mali aj oslavu, kde nám vnuk nechal luk a vyskúšali sme si aj ten,“ prezrádza.

Reakcie na jej výrobky sú podľa jej slov veľmi pozitívne. Ľuďom sa páči, že ide o recyklovaný materiál a ručnú prácu. „Neváhajte, dajte sa do toho. Čo sa dá, treba recyklovať. Netreba všetko len vyhadzovať. Aj z takých novín sa dá všeličo urobiť,“ odkazuje Katarína Sojková, podľa ktorej tvorivosť nemá vekové hranice – stačí chuť začať.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Katarína Sojková

<p>The post Zo starých novín vyrába košíky. Šikovná Katarína z Kalinova našla vášeň v pletení first appeared on vobraze.sk.</p>

Jana Cerovská z Kalinova (okres Poltár) je regionálnou reportérkou TV Markíza. Pokrýva dianie v okresoch Veľký Krtíš, Lučenec, Poltár a Rimavskú Sobota. Na obrazovkách markizáckej televízie sa objavuje približne pol roka. Hoci zatiaľ viac príspevkov pripravila v okolí Krtíša, blízke jej je aj okolie Rimavskej Soboty.

„Moja prvá, hoci ešte nesamostatná reportáž, bola o spoločnom lúskaní orechov seniorov v Plachtinciach,“ prezradila v rozhovore pre vobraze.sk Jana Cerovská (32). Začiatky však neboli jednoduché. Pred svojou prvou samostatnou reportážou sa chodila zaúčať do terénu s kameramanom. Netrvalo dlho a pripravila tému, ktorá jej bola blízka – nevhodné vianočné darčeky. „Točili sme v lučeneckom útulku, kde sa objavila aj jedna z mojich sučiek, ktoré som si odtiaľ adoptovala,“ spomína zanietená psičkárka. V minulosti útulok pravidelne navštevovala a pomáhala s venčením. Hoci pracovné povinnosti a starostlivosť o vlastné psy jej už nedovoľujú venovať sa tomu naplno, útulok stále podporuje.

Rodáčka z Kalinova si prácu redaktorky pochvaľuje aj preto, že spoznáva nové miesta. „V Krtíši som predtým takmer vôbec nebola. V Rimavskej Sobote sme natáčali pri výstave vianočných ozdôb aj pri prezentácii gubárstva,“ hovorí Cerovská, ktorá pripravila aj reportáž o vysielači pri Uzovskej Panici. Uprednostňuje pozitívne témy. „Snažím sa robiť krajšie reportáže. Ľudia mi často hovoria, že už nevládzu stále pozerať len na negatívne správy,“ dodáva s úsmevom.

Trému pri natáčaní nemáva, čo pripisuje skúsenostiam z divadla. „Ale zakoktať sa mi ešte vždy podarí. Najväčším strašiakom je pre mňa živý prenos. To bude veľká výzva,“ prezrádza členka divadelného súboru Timrava v Lučenci. K divadlu sa dostala už ako dieťa v dramatickom krúžku Bocianik. „Bola som tam od siedmich rokov. Učiteľka nás musela vyhodiť, vraj sme už veľmi staré. Nechala nás tam do ôsmeho ročníka, potom nám povedala, že treba uvoľniť miesto mladším,“ spomína so smiechom. Po pauze sa v roku 2018 opäť vrátila na javisko. „Hlavnú úlohu som ešte nemala, ale veľmi sa mi páčila komédia Zurabája alebo Epitaf pre živého. Aj teraz nacvičujeme nové predstavenie,“ dopĺňa.

Po Strednej pedagogickej škole najprv novinárčinu neplánovala. Pôvodne chcela ísť na Akadémiu umení v B. Bystrici, no na štúdium sa nakoniec neprihlásila. Začala pracovať v dennom stacionári v Lučenci. „Kamarátka mi povedala, že je voľné miesto v Dúhovom domčeku. Tá práca mi veľa dala. Videla som, koľko musia zvládať rodiny. Človek si potom uvedomí, že netreba strácať čas malichernosťami,“ zdôraznila.

Po siedmich rokoch pocítila potrebu zmeny. Skúsila prácu recepčnej, aj sezónnu prácu na Ibize. Po návrate domov do Kalinova začala externe študovať manažment kultúry a turizmu. Po škole chcela pracovať v odbore. Začala posielať životopisy do galérií, knižníc a osvetových stredísk. Uchytila sa v Novohradskom osvetovom stredisku ako pracovníčka pre vzdelávanie a prevenciu. „Najviac ma bavili divadelné predstavenia. Najkrajšie bolo podieľať sa na podujatí Divadelná jeseň,“ hovorí. Organizačne najväčšou výzvou podľa nej bol päťdňový Medzinárodný folklórny festival, ktorého sa zúčastňujú aj účastníci z niekoľkých krajín.

Prvú skúsenosť s médiami získala v lokálnej TV Florena počas polročného pôsobenia. „Prvá reportáž bola o plavárni v Lučenci, ale iba som pozorovala. Hovorila som si, že je to hrozné – pretlačiť sa, podsúvať mikrofón, pamätať si otázky a ešte vnímať, čo kto hovorí,“ spomína. Vystriedala tam Roberta Krupára, rodáka z Tisovca, ktorý pôsobil aj v Rimavskej Sobote.

„Práca v Markíze je určite moja najzaujímavejšia. Ale rada som bola vo všetkých zamestnaniach. Každé bolo iné, každé výnimočné. Spája ich jediné. Boli časovo náročné,“ zhodnotila Cerovská. K práci redaktorky ju motivoval kameraman z TV Florena. „Bála som sa toho. Vedela som, že je to väčšia zodpovednosť. On mi však stále písal, posielal ponuku práce v Markíze, až som sa po pár mesiacoch odhodlala a poslala žiadosť,“ opisuje svoju cestu do televízie.

Za dvomi minútami reportáže sa často skrývajú hodiny príprav a práce v teréne. Práve pre vyťaženosť momentálne nestíha žiadne koníčky. Kedysi sa učila jazdiť na koni, neskôr sa venovala lyžovaniu. „Ale na juhu je skôr blato než sneh, tak to už posledné roky zanedbávam,“ uzatvára.

<p>The post Novinárka Cerovská z Kalinova pokrýva udalosti pre TV Markíza. Účinkuje v divadelnom súbore first appeared on vobraze.sk.</p>

Raper Michal Straka, známy pod umeleckým menom Ego, je rodákom z Lučenca. S rodičmi býval asi tri roky v Kalinove. Aj keď žije na západnom Slovensku, k centru Novohradu má blízky vzťah. V Lučenci mal tri sólové koncerty, posledný prvého januára tohto roka na námestí. Lučenčania sa tak mohli zabaviť v úvode roka a zaspievať si naživo jeho hit Žijeme len raz (ft. Robert Burian). Ako pre vobraze.sk Michal Straka uviedol, v Lučenci mal ešte okrem toho dva koncerty, bolo to ešte so skupinou Kontrafakt.

„Vždy ma to tam ťahalo, asi preto, že som sa tam narodil,“ povedal Straka a dodal, že aj keď žiadne spomienky na Lučenec z detstva nemá, rád sa zastaví v meste i v neďalekých bazénoch s morskou vodou. Koncertoval už aj v Rimavskej Sobote, ale pri svojom nabitom kalendári si nespomína na všetky ostatné miesta v okolitých okresoch. Dodal však, že ak ho organizátori nejakého podujatia pozvú, bude rád.

„Rád hrám v mestách, ktoré nie sú typické pre rapové koncerty. Keď hráme na námestí, tak sa prídu pozrieť aj ľudia, ktorí nie sú z hip-hopovej komunity. Majú možnosť vypočuť si to a spraviť si obraz o slovenskom rape,“ vysvetľuje vyštudovaný právnik, ktorý sa právu stále venuje ako správca konkurznej podstaty.

Mama Michala Straku pochádza od Humenného a otec z Piešťan. Ako sa teda stalo, že sa narodil v Lučenci? „Bývali sme v Kalinove. Môj otec študoval zootechniku a bol zootechnik. Mal prácu na družstve, bol vedúci družstva v Kalinove. Keďže nevstúpil do strany, tak ho odtiaľ vyhodili,“ spomenul obľúbený spevák, podľa ktorého s niektorými rodinnými známymi jeho rodičia udržiavajú blízke kontakty dodnes. „Pamätám si jedno meno – Paľo Baranyi. Myslím si, že naši sa navštevujú dodnes. Každopádne pozdravujem,“ poznamenal.

Pred právnickou kariérou dal Michal Straka alias Ego prednosť tej hudobnej. Cesta k nej bola v jeho prípade spontánna. Sprostredkovane od rodičov sa dozvedel, že vždy cestou do Humenného z Piešťan si spieval v aute. Práve to rodičov motivovalo prihlásiť syna na základnú umeleckú školu. Keď prišiel hip-hop na Slovensko, začalo ho to k hudbe ťahať opäť. „Bavil ma hip-hop a jeho sloboda prejavu a som to skĺbil s mojím hudobný vzdelaním,“ vysvetľuje.

Začínal v spomínanej skupine Kontrafakt, ktorá je dodnes podľa jeho slov srdcovou záležitosťou a vždy má prednosť pred jeho sólovou kariérou. Medzi jemu blízke vlastné sólové hity patria V meste snov, Sexxxy (Tina), Naháňame šťastie (Nerieš), či Rande (Ema Drobná). Pre fanúšikov však kraľuje Žijeme len raz (ft. Robert Burian), ktorá bola hitom číslo 1 v roku 2012. „To sa bude ťažko prekonávať. Ja však hovorím, prekročiť svoj tieň nie je možné, ani podstatné, pokojne nech ti postačí prekračovať všetky ostatné,“ uviedol Ego. Táto pesnička mu odštartovala sólovú kariéru.

Ako študent v Kanade bol kvôli grafitom vyhostený z krajiny. „Bola to určite pre mňa veľká skúsenosť. Nemal som ani 18 rokov. Zažil som, aké je to byť sám, v krajine, kde nerozumieš, lebo som bol vo francúzskej časti. Bola to skúška ohňom, zocelilo ma to. Dalo mi to veľa,“ spomína na obdobie predtým, ako sa stal populárnym a známym.

Dnes je už manželom a dvojnásobným otcom a len s úsmevom spomína na svoju búrlivú mladosť. Aktuálne bývajú s rodinou v Bratislave. Manželka Petra sa venuje svojej profesii, pracuje ako gynekologička v súkromnej ambulancii. Deti k hudbe netlačí. „Deti nechcem nútiť, aby boli speváci, či speváčky, nechcem si na nich realizovať svoje sny. Ak si to vyberú slobodne, rád im poradím,“ hovorí spevák, ktorý názor svojich dcér považuje za tak hodnotný, že si na nich testuje skladby, ktoré plánuje vydávať. „Aj keď oni skôr počúvajú Simu,“ s úsmevom prezrádza Ego.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Michal Straka

<p>The post Raper Ego rád spieva na netypických miestach. Rodák z Lučenca odštartoval sólovú kariéru hitom Žijeme len raz first appeared on vobraze.sk.</p>

Šikovná Jana Gasperová z Kalinova vyrába ozdoby z medeného drôtika. Skrášľuje tak vajíčka i sklenené fľaše. Vytvára kreatívne ozdoby, ktoré robí bez predlohy, len na základe vlastnej predstavivosti. Obec, v ktorej žije, podľa jej slov miluje celým svojím srdcom.

K vyrábaniu produktov z medeného drôtika sa dostala pred vyše tridsiatimi rokmi. „V časopisoch Dorka a Praktická žena som našla jednoduché a veľmi pekné drôtované vajíčka. Bol tam popis a povedala som si, že to skúsim,“ uviedla pre vobraze.sk Jana Gasperová (77). Začínala s jednoduchými vzormi a postupne si v hlave vytvárala nové tvary, ktoré potom aplikovala do reality. „Nepoužívam žiadne šablóny, ani si nič dopredu nepredkreslím. Pozriem sa na vajíčko, poviem si, čo by tam tak sedelo a skrátka to spravím,“ priblížila.

Vajíčka i maľuje. Najčastejšie bielou a hnedou voskovkou. „Obliepam ich aj bavlnkou, ktorú si nastrihám a potom z nej robím rôzne vzory: fialky, maňušky či snežienky,“ spresnila Gasperová. Takéto vajíčka zhotovuje pred Veľkou nocou, kedy je o ne najväčší záujem. Jedno vajíčko vyrobí za tri až štyri hodiny, záleží od komplikovanosti materiálu a vzoru, ktorý si vymyslí. „Koľko ich spravím, toľko ich väčšinou predám. Často som ich nevyfukovala, zostali zdobené v chladničke, a keď prišla návšteva, pýtali sa na vajíčka. Môj manžel otvoril chladničku a smial sa, že si môžu vybrať,“ spomína na zosnulého manžela kreatívna dôchodkyňa. Každý rok má vianočný stromček obvešaný svojimi háčkovanými krásami.

Zdobí však nielen vajíčka, ale aj fľaše, z drôtiku vyrába stromčeky šťastia, hrozno alebo jahody. Obľubuje skrášliť sklenené fľaše zaujímavých tvarov. „Nevidela som také vzory, ktoré tvorím, na iných výrobkoch v mojom okolí. Keď som vyrobila prvú fľašu, veľmi sa páčila a hneď skončila v inej domácnosti ako v tej mojej,“ povedala.

Používa medený drôtik (0,2-0,3 mm), ktorý kupuje v Liptovskom Mikuláši. „Tým, že je to tenký drôtik a je to vzor nahusto, často spravím celý rad a ani to nie je vidieť. Toto remeslo si vyžaduje trpezlivosť, veľmi rada pri ňom relaxujem,“ vyjadrila sa Jana Gasperová. Pridávať do vzorov kvietky jej napadlo asi pred dvadsiatimi rokmi. Najskôr si spraví lístky a potom podľa nich vytvorí kvety.

Tvrdí, že nemá obľúbený produkt z jej dielne. „Moja výroba sa viaže na ročné obdobia. Pred Veľkou nocou sú to hlavne vajíčka a pred Vianocami vianočné ozdoby,“ doplnila s tým, že už nevyrába háčkované dečky, ktorých má stále veľa. Poukázala na to, že oveľa väčší záujem majú ľudia o vajíčka. „Možno budem najbližšie spolupracovať s Martinom Bračokom, ktorý vyrába drevené hodiny. Jeho syn Ján mi navrhne, čo spraviť a spoločne to zostrojíme,“ načrtla zručná Kalinovčanka. Pre svoje vlastné potešenie si vyrobila vázu, ktorá zdobí jej domácnosť. Túto vázu považuje za svoju srdcovku.

Stretáva sa s Katarínou Sojkovou, ktorá vyrába produkty z papiera. „Spolu si sadneme a pri káve pletieme a debatujeme. Vyrábame košíky alebo tácky z papiera.“

„Mala som spolužiaka, ktorý je vysokoškolským profesorom a veľa cestuje. Posielala som mu veľakrát moje vajíčka, takže sa dostali aj do Austrálie či Kanady,“ poznamenala Gasperová. Svoje zdobené drôtované a opletané vajíčka posielala aj do súťaže v roku 2014, a to do 4. ročníka celoslovenskej prehliadky výrobcov kraslíc v Prievidzi – Vandrovalo vajce, kde obsadila prvé miesto. Diplom si hrdo vďaka vnúčatám zavesila na stenu.

Vnučkám sa veľmi páči jej produkcia. Každý rok im nejaké vajíčka dá. Svoj život sa snaží žiť naplno. „Ľudia by mali byť k sebe aspoň o trošičku lepší. Mala som veľkú podporu od svojho manžela. V živote mi zlé slovo nepovedal. Ja som ho volala Janko a on mňa Janka. Chodili sme veľa do prírody. Keď sme navštevovali Liptov, odkiaľ pochádzal, po obede sme išli na prechádzku do dolín či mesta. Každý jeden deň v lete i v zime. Už osem rokov však chodievam sama. Snažím sa každý deň nachodiť aspoň 10 000 krokov, nech sa udržiavam v kondícii,“ hovorí Gasperová.

Často stráži vnučkinho kocúra Miška, ktorý jej doma robí spoločníka. „Mám ho rada. Nerobí skazu, ale vie sa mi tak skryť, že ho potom neviem niekedy nájsť. Vždy keď ma niečo bolí a sedím na gauči, tak príde za mnou a láska sa so mnou. Bolesť ma tak hneď prejde,“ povedala Jana Gasperová.

V mladosti sa venovala tancovaniu vo folklórnom súbore. „Tanec ma veľmi vždy bavil. Rada som chodievala na zábavy, veľa som tancovala,“ skonštatovala Jana Gasperová. Ako dodala, takmer celý život pracovala v kalinovskom Žiaromate, kde prešla rôznymi pozíciami. „Robota ma napĺňala. Napokon som skončila ako majsterka v lisovni,“ uzavrela rozhovor.

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: Ján Bračok

<p>The post Zručná Gasperová z Kalinova vyrába ozdoby z medeného drôtika. Pri tomto remesle relaxuje first appeared on vobraze.sk.</p>

Martin Bračok z Kalinova (okres Poltár) vyrába ručne robené hodiny z kusov dreva a tie lákajú svojím špecifickým vzhľadom pozornosť. Produkty z jeho dielne sú rôznorodé. Okrem širokej škály drevených ručičkových hodín sú to tiež maľované hodiny, srdcové hodiny, ale aj konferenčné stolíky, misky, obrazy či machové podklady. Jeho výtvory sa dostali už aj do Austrálie, Veľkej Británie či do USA.

S drevom pracuje Martin Bračok odjakživa. Jeho vôňa ho sprevádza celým životom. So svojím starým otcom zvykol vyrezávať rôzne náradie z dreva, tak sa naučil základy jeho spracovania. Tie sú pre neho dodnes užitočné. „Náradie, ktoré som vyrezával so svojím starým otcom, malo charakter nášho regiónu. Cez zimu si sedliaci často privyrábali vyrezávaním či kresaním stavebných krovov, ktoré boli mnohokrát z agátu alebo tenkého či cerového duba,“ uviedol pre vobraze.sk Martin Bračok (64), ktorý pracoval na družstve či v lesnom hospodárstve. Už je na dôchodku. „Keď som pracoval v odbore lesníctva, zbieral som staré korene, ktoré mali vždy jedinečný tvar. Môj starý otec z nich vyrábal misky. Ja som vtedy vyrábal podklady pod trofeje. Veľa kamarátov mi hovorilo, že mám jedinečnú prácu a moje nápady i materiály, ktoré používam, sú nenapodobiteľné. Postupne sa tak začala recyklácia všetkého, čo som mohol na niečo ešte použiť,“ ozrejmil.

„V hodinách, ktoré som nechcel po mame vyhodiť, sa pokazil strojček a hodinár mi povedal, že sa to nedá opraviť. Nechcel som ich však vyhodiť, pretože boli vzácnou rodinnou spomienkou, a tak som kúpil podobné a mechanizmy som sám vymenil, aby fungovali. Začalo sa to teda zhodou náhod,“ spomína Bračok. Podotkol, že pred pätnástimi rokmi opravil a vyrobil svoje prvé hodiny. „Vyrobím v podstate čokoľvek. Niekedy prídu zákazníci s predstavou, ktorú sa pokúsim zhmotniť a inokedy ma inšpiruje samotná príroda,“ dodal.

Najčastejšie pracuje s drevom, ktoré odkupuje od vlastníkov lesa, alebo s odrezkami. Tie má od známych, ktorí potrebujú odrezať konáre z jablone či orecha. „Každé drevo sa líši materiálom, tvrdosťou a možnosťami opracovania. Niektoré sa láme, iné zase drží ako skala. Drevo je iné v kmeni a iné v korune stromu,“ priblížil rodák z Lučenca. „Hodiny, ktoré vyrábam, sú iné svojou jedinečnosťou. Každé sú ručne vyrobené a je to na nich vidieť.“

Proces výroby sa líši v závislosti od dreva či produktu. „Samotné drevo potrebuje určitú dobu stáť od narezania často dva roky, následne sa pečie na 95 stupňov Celzia asi desať týždňov. Doštičky na krájanie varím v slanej vode. Samotná výroba sa delí na etapy: niekedy to je týždeň, niekedy viac. Vždy záleží od druhu dreva,“ opísal Martin Bračok. Najradšej vyrába koreňové hodiny, ktoré sú vždy jedinečné kvôli tvaru koreňa, s ktorým pracuje. Na svete tak nikdy neexistujú dva kusy tohto výrobku. Martinove produkty sa dostali do rôznych kútov sveta vďaka jeho známym. „Ak majú moje výrobky prekročiť prah hraníc, často sú to známi, ktorí ich berú do daru niekomu, kto žije za hranicami Slovenska. Viem, že sa takto dostali do Veľkej Británie, Nemecka, Rakúska, Česka, Švajčiarska, USA a aj do Austrálie.“

Najväčšie hodiny, ktoré vyrobil, mali šírku dva metre a výšku jeden meter. V ich strede bol koreň stromu a okolie bolo zdobené sušenými prvkami z lesa, ako napríklad machom. Hovorí, že by dokázal vyrobiť aj väčšie, ale vždy záleží na zákazníkovi. Pripomenul, že vždy je potrebná pevná oceľová konštrukcia, pretože takéto hodiny sú veľmi ťažké.

Výzvu pre zručného remeselníka Martina predstavuje spôsob spracovania dreva. Potrebuje mať obrovský cit, pretože drevo sa ľahko môže zlomiť. „Asi najväčšou odmenou je, keď ľudia pri pohľade na môj výrobok stratia reč. Na tomto remesle je príťažlivé aj to, že sa ho ľudia chcú učiť. Učil som už ľudí z rôznych kútov Slovenska a na Facebooku si môžu záujemcovia pozrieť môj proces výroby hodín a môžu sa ním inšpirovať. Doma sa toho dá veľa spraviť. Niekedy potrebujete len nápad a návod,“ uviedol Kalinovčan. Robí taktiež kurzy, na ktorých sa môžu záujemcovia zúčastniť.

Pri remeselnej činnosti mu pomáha celá rodina. „Manželka je so mnou na dôchodku, synov a aj vnukov sa snažím učiť môjmu remeslu. Často sú so mnou v dielni.“ Martin je zástancom učenia detí hrou. Obľubuje relaxovanie v prírode i hubárčenie, údržbu píl pri brúsení pásov a nepohrdne ani dobrým prírodopisným dokumentom v televízii. „Sedliak bol často negramotný, ale vedel holými rukami postaviť dom. Dnes je takýto sedliak žiadaným. Všetky poznatky, ktoré som v živote nadobudol, som odovzdal svojim synom, ktorí si sami postavili vlastné domy. Syn Ján mi dnes pomáha s prácami, nakoľko mi môj zdravotný stav nedovoľuje pracovať tak, ako to bolo kedysi. Nerozumiem ani počítačom, takže ma zastupuje aj v administratíve či chodí namiesto mňa predávať. Sám dal našim produktom názov Život v hodinách,“ dodal Martin Bračok.

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album J. Bračoka

<p>The post Remeselník Bračok z Kalinova vyrába širokú škálu drevených hodín. Majú špecifický vzhľad first appeared on vobraze.sk.</p>

Starenka o paličke, prihrbená v šatke, no s iskrou v očiach. Prišla aj tento rok na Rontouku do Klenovca, ako správna rodáčka a nenechala si ujsť atmosféru. Pani Zuzana má už 97 rokov. S rovesníkmi sa už ale veľmi nestretla. O to viac ju teší, keď sa môže porozprávať s mladšími, zaspomínať a čo to ešte odovzdať neskorším generáciám. Sama je druhou najstaršou rodáčkou Klenovca. Dá sa povedať, že je klenotom.

Na tvári žiaľ tento rok nechýbalo rúško kvôli pandemickým opatreniam. Ako pre vobraze.sk priblížila jej dcéra Emília Mázorová z Kalinova, na Klenovské slávnosti chodievali roky pravidelne. „Tento rok sme ich tiež nechceli vynechať. Pôvodne sme chceli ísť v sobotu, ale kvôli inej udalosti sme prišli už v piatok“ priblížila Emília, etnologička z Novohradu.

Podľa jej slov návšteva bola veľmi neistá aj kvôli autu, ktoré ich malo priviezť, aj to len na kratšiu dobu. Podarilo sa však.

Bola dlhé roky v dobrej fyzickej kondícii, no vek sa už podpísal aj pod jej zdravie. Zoslabla, no Zuzana ostáva aj naďalej oduševnená folkloristka a národovec. „Nechceli sme ju vystavovať prípadnému nebezpečenstvu. Boli sme len na okraji diania, aby počula ľudí a folklór, ktorý miluje,“ priblížila jej dcéra. Zastavili sa pri nej aspoň jednotlivci. Mohla tak pookriať v príjemnom prostredí pod stromami, aj keď opierajúc sa o pamätník SNP. Na vojnu má aj teraz silné spomienky a je rada, že prežila, keď ich mali zastreliť na neďalekej Chorepe. Podľa Emílie bol vďaka farárovi Slosiarikovi a jeho známosti so synom evanjelického biskupa z Nemecka vtedy zastavený odstrel asi 50 ľudí.

O jej krátkom pobyte na Rontouke nám dala vedieť Emília pár hodín dopredu. Klenovčanku Zuzanu sme prvýkrát stretli pred pár rokmi tiež na Rontouke. „Mama si vás veľmi obľúbila. Má veľmi krásne spomienky na vášho starého otca,“ povedala a vtedy rozhovor nadobudol oveľa hlbší rozmer.

Na 42. ročníku Gemersko-malohontských folklórnych slávností tento rok obzvlášť spomínajú na predkov, ktorí milovali svoju zem, ktorí sa o ňu starali a rozvíjali ju. Tento rok je Rontouka zameraná na remeselníkov. Prezentujú sa ľudoví remeselníci, ktorých je približne štyridsať. Nájdete ich v centre obce na jarmoku remesiel. Sprístupnené boli aj výstavy tvorby zručných remeselných majstrov. Medzi nimi je výšivkárka, kožené, či gubárske výrobky.

Prajeme veľa zdravíčka v dobrej kondícii.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Emília Mázorová

Rontouka začala. Priaznivci folklóru sa môžu tešiť. Pripravte si ale rúška – V obraze

<p>The post Má takmer stovku. Prísť na Rontouku ju to ale neodradilo first appeared on vobraze.sk.</p>

Do kádra treťoligového TJ Baník Kalinovo pribudol Ľuboš Uhlár. Devätnásťročný Poltárčan sa včera vrátil do súťažného kolotoča po zdravotných problémoch. Premiéru vo farbách Baníka absolvoval v zápase druhého kola na pôde MFK Žarnovica, ktorý odohral celý. Prispel k výhre 1:0. „Bol to dobrý pocit znovu hrať po takom dlhom čase,“ uviedol pre vobraze.sk Ľuboš Uhlár.

Ten prišiel do Kalinova na hosťovanie z ŠK Slovan Bratislava. V drese belasých účinkoval v prvej dorasteneckej lige. Zahral si tiež v reprezentačných mužstvách do 15, 16 i 17 rokov. So Slovanom získal titul v kategórii U16. Jeho futbalovú kariéru, ktorá sa vyvíjala sľubne, však pribrzdili zdravotné problémy s pravým kolenom. V seniorskej kategórii len začína.

„Mám za sebou dve plastiky predného krížneho väzu. Idem študovať na vysokú školu do Banskej Bystrice, chcel som zároveň niekde hrať aspoň tretiu ligu a rozhodol som sa pre Kalinovo,“ ozrejmil Uhlár. Ako dodal, letnú prípravu odštartoval s rezervou Slovana Bratislava.

„Keď som bol doma, trénoval som s Kalinovčanmi. Odohral som za nich aj prípravný zápas. Chalanov v tíme poznám. Cítim pri niektorých veciach stále to koleno. Uvidím, čo mi zdravie dovolí, veď som v predchádzajúcich dvoch sezónach nehral. Fyzicky som na tom už lepšie. Snažil som sa opäť získať aj herné návyky. Chcel by som Baníku Kalinovo pomôcť,“ povedal mladý stopér.

Uhlár začínal s futbalom v TJ Sklotatran Poltár, odkiaľ si to namieril do Jupie FŠ Mareka Hamšíka a jeho ďalšou zastávkou bol spomínaný bratislavský Slovan. Pôsobil tam od leta 2017.

Pred aktuálnou sezónou išiel do Kalinova na hosťovanie sedemnásťročný brankár Patrik Jonáš, ktorého materským klubom je MŠK Rimavská Sobota. Jonáš predtým hosťoval v Jupie FŠ Mareka Hamšíka, MFK Dukla Banská Bystrica a naposledy v Poprade. Koučom Kalinova je Csaba Csányi, bývalý hráč i tréner Rimavskej Soboty.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Ľ. Uhlára

<p>The post Má titul so Slovanom. Poltárčan Uhlár sa vrátil na trávnik first appeared on vobraze.sk.</p>