Keď sa v Tisovci ozve mužský zborový spev, za jeho výrazom stojí už viac než tri desaťročia žena. Gabriela Rufusová je dirigentkou Mužského spevokolu Dr. Samuela Daxnera vyše 35 rokov a patrí k osobnostiam, ktoré významne formovali jeho podobu. V prostredí, kde tradične dominovali muži, si prirodzene vybudovala rešpekt, autoritu aj dôveru. Nie hlasom, ale systematickou prácou a výsledkami.
V Tisovci zažila aj výnimočné situácie, keď na jednom pódiu sa stretli mama, otec, dieťa aj starý otec, neraz išlo o tri či dokonca štyri generácie Tisovčanov. Gabriela Rufusová viedla zbory, ktorými prešli desiatky detí, z ktorých mnohé sa k spevu vracali aj v dospelosti alebo pokračovali v mužskom spevokole. „Rodičia ma často prosili, aby som zobrala aj ich deti. Spev sa tak prirodzene prenášal z generácie na generáciu. Bolo to krásne,“ hovorí pre vobraze.sk Gabriela Rufusová (73) z Hnúšte, podľa ktorej má matematika i hudobná výchova veľa spoločného.
K dirigovaniu sa dostala cez deti a pedagogiku. Pôvodným povolaním je učiteľkou a práve práca s mladými spevákmi ju postupne vtiahla do sveta zborového spevu. „Videla som, čo sa s deťmi dá urobiť, keď majú záujem a vedenie. To ma presvedčilo, že dirigovanie má zmysel,“ hovorí. Viedla detské, ženské, miešané aj mužský zbor, často súčasne. „Na to treba byť veľmi zanietený, inak to nejde,“ dodáva Rufusová, ktorá ešte donedávna učila na Evanjelickej ZŠ v Rimavskej Sobote i v Hnúšti kde bola dlhé roky zástupkyňou a jedno funkčné riaditeľkou ZŠ Klokočova. Skoro 20 rokov učila i v Tisovci, hlavne na základnej škole V. Clementisa.
Mužský spevokol Dr. Samuela Daxnera v Tisovci patrí k najstarším nepretržite pôsobiacim speváckym telesám na Slovensku. Založený bol v roku 1877 a Rufusova ho prevzala najskôr ako druhá dirigentka. Neskôr sa stala jeho hlavnou umeleckou vedúcou a desiatou v poradí. V čase jej nástupu mal zbor viac ako štyridsať členov z rôznych profesií. „Vždy boli korektní a seriózni. Oslovili ma na základe výsledkov práce s deťmi a cítila som ich veľkú podporu,“ povedala. Dnes je zbor menší, no spievajú v ňom aj mladí, vrátane šestnásťročných členov. „Zborový spev nie je atraktívny druh umenia, ale je veľmi náročný. Treba sa podriadiť kolektívu, technike spevu aj výrazu,“ vysvetľuje a dodáva, že majú blízky vzťah a v mužskom zbore sa tak volajú bratia a sestra.
Dirigovanie vníma ako citlivý dialóg. „Keď cítim, že muži reagujú na zmeny mojich gést, že idú so mnou, vtedy ma to najviac napĺňa,“ hovorí. Práve schopnosť pracovať s výrazom a dynamikou, intonačnou presnosťou považuje za kľúčovú. Pôsobí energicky, no zdôrazňuje, že autorita sa nebuduje krikom. „V zbore sa potichu rozprávať nedá, ale dôležité je, ako s ľuďmi komunikujete.“
Popri mužskom zbore pôsobila dlhé roky aj v Tisovci, kde po obnove znovuzaložila veľký detský spevácky zbor s približne päťdesiatimi členmi a prípravku s ďalšími desiatkami detí. „Dnes si hovorím, ako som to mohla všetko zvládnuť. Bola tam však energia a nadšenie,“ vraví. Viedla aj ženský spevácky zbor Živena v Tisovci a spolupracovala s viacerými telesami v regióne. Silnou podporou pre ňu bola dirigentka Pustajová z terajšieho zboru Bona Fide v Rimavskej Sobote.
Pod vedením Gabriely Rufusovej mužský spevokol vystupoval na množstve festivalov doma i v zahraničí. Spievali v Srbsku, Rumunsku, Česku, Maďarsku, výrazným zážitkom bolo Bulharsko, kde boli prvým slovenským súborom a prijali ich aj na veľvyslanectve. „Veľmi som si to vážila,“ hovorí Rufusová. Zbor má za sebou aj spoluprácu s bývalým prezidentom Rudolfom Schusterom, ktorý im krstil jediné CD vydané pri výročí spevokolu.
Repertoár stavia na tradíciách mužského zborového spevu, duchovných piesňach a regionálnych motívoch, no nevyhýbajú sa ani upraveným či známejším skladbám. „Pre mužský zbor je najťažšie zohnať vhodný notový materiál. Tradícia je základ, ale bez prispôsobenia sa dnešku by to nešlo,“ vysvetľuje dirigentka. „Zborový spev možno nepôsobí ako atraktívne umenie, no je mimoriadne náročný. Vyžaduje si disciplínu, schopnosť podriadiť sa kolektívu, technike spevu aj spoločnému prejavu,“ hovorí s tým, že práca s mužmi jej osobne veľmi vyhovuje. „Nie sú tam zbytočné hnevy ani protirečenia,“ dodáva.
Hudba ju sprevádza celý život. Hoci poéziu nepíše, napriek priezvisku Rufusová. Jej predkovia pochádzali z Rimavskej Píly, starý otec z Liptova. „Stávalo sa mi, že si ma ľudia mýlili s príbuznými básnika Milana Rúfusa,“ usmieva sa. odkiaľ pochádzali aj Rúfusovci so známym básnikom. „Oni mali dlhé ú a ja mám krátke, ale to môže byť aj vecou matriky,“ povedala a dodala, že po koreňoch veľmi nepátrala, s menom však zažila viacero pekných momentov na literatúre. „Stalo sa mi, že ma brali ako priameho príbuzného známeho básnika Milana Rúfusa. Aj keď sme sa učili básničky, tak deti hovorili, že sa učili o mojej rodine,“ povedala. Deti viedla k láske k spevu a piesni, no sólový spev ju nelákal. „Beriem to profesne. Vždy som bola zodpovedná a veľa času som obetovala vzdelávaniu v dirigovaní.“
Aj keď si uvedomuje, že raz príde čas odovzdať taktovku, zatiaľ si život bez spevokolu nevie predstaviť. Má pomocníka, ktorý v prípade potreby vedie nácviky, no jadro práce stále zostáva na nej. Mesto Tisovec jej dlhoročnú činnosť ocenilo Cenou primátora za vedenie spevokolu, umelecké výsledky a reprezentáciu mesta doma i v zahraničí. Dlhoročná dirigentka si tiež váži poctu ministra kultúry SR, ktorá jej bola udelená za rozvoj miestnej kultúry v oblasti dirigentského umenia.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Gabriela Rufusova
