Petra Kepeňová sa zviditeľnila v druhej sérii speváckej šou Slovensko hľadá Superstar, keď skončila na šiestom mieste. Neskôr sa zúčastnila aj iných hudobných súťaží. Dva roky po úspešnom účinkovaní v Superstar vydala debutové cédečko. Aj keď ju momentálne živí marketing a online reklama, na hudbu nezanevrela. O svojich speváckych začiatkoch i o tom, ako prežívala pandémiu sympatická speváčka porozprávala v rozhovore pre vobraze.sk.
Na začiatok klasická otázka. Kedy a ako ste sa dostali k spevu? Venovali ste sa mu odmalička alebo to bolo spontánne?
K spievaniu a hudbe, či umeniu ako takému, ma viedli odmalička rodičia. S ocinom sme zvykli spolu spievať slovenské ľudové piesne, učil ma aj ruské pesničky, mamina mi zase často pri odpočinku púšťala vážnu hudbu, hrala so mnou na klavíri. Neskôr sa táto podpora rozšírila o pani učiteľky zo základných škôl, vďaka ktorým som už bola účastná svojich prvých školských, či krajských speváckych súťaží.
Zviditeľnili ste sa v hudobnej šou Slovensko hľadá Superstar. Ako po rokoch hodnotíte svoje účinkovanie v tejto súťaži?
Účasť v SHS2 je pre mňa dodnes nezabudnuteľným zážitkom a výbornou skúsenosťou. Ako pre mňa, myslím, že aj pre všetkých mladých talentovaných ľudí. Prešlo 16 rokov, takže svoje účinkovanie hodnotím adekvátne vtedajšiemu veku. Vybrala som si vtedy pesničky, ktoré by som si možno dnes už nevybrala, zaspievala som ich zrejme inak, akoby som ich podala dnes, ale o tom to predsa je. Presne aj pre toto mi príde každý vek čarovný a úžasný v tom, ako je vidieť, kam sa človek plynutím času posunul, kráčal, ako konal. Keď sa na tie videá zo Superstar pozriem dnes, tak sa proste usmievam a to je fajn.
Po Superstar ste vydali váš debutový album. Spomínate si ešte, ako sa tvoril tento album?
Áno, to bol tiež jeden z dôležitých momentov v mojom živote a som zaň vďačná. Vtedy ma po skončení súťaže oslovili Vlado Čulík a Vilo Chudý a ponúkli mi niekoľko textov spolu s napísanou hudbou – že vraj sú šité na moju povahu a štýl, ktorým som na nich z obrazovky vyžarovala. A skutočne, s mnohými som sa stotožnila a preto nič nebránilo tomu, aby sme sa pustili do nahrávania. Na CD-čku sú niektoré aj moje vlastné autorské piesne – ako Spoveď, The story. Skvelou skúsenosťou bolo nahrávanie Polnočnej piesne, pretože k nej sme si prizvali niekoľko detí zo základných škôl, aby spievali vokály a naozaj sa to podarilo a krásne čisté detské hlasy dali tej piesni tú správnu atmosféru.
Aktuálne beží najnovšia séria Superstar. Sledujete súťaž prípadne sledovali ste nejaké ďalšie série po svojom účinkovaní v súťaži?
Sledujem každú sériu, veľmi ma to baví a mnohí sa mi neskutočne páčia, fandím im. Teší ma, že máme stále toľko mladých šikovných a talentovaných ľudí, ktorí sa umeniu chcú viac, či menej venovať, a že na sebe makajú a chcú v živote niečo dokázať, zažiť, bojovať, presadiť sa. Častokrát presne viem čo cítia, aká je to zodpovednosť pred samým sebou, ale aj pred okolím, ktoré fandí, ďalej aký je to stres pripraviť sa na vystúpenie v časovej tiesni, aké je úžasné spoznať rôznych nových ľudí a vytvárať kamarátstva, ktoré môžu trvať aj navždy, alebo niektoré na krátko. Proste je to podľa mňa výborný formát a ja som rada, že sa mi to podarilo a bola som jeho súčasťou.
V súčasnosti sa živíte niečím iným. Nájdete si ešte čas aj na hudbu?
Jasné. Hudba zostala v mojom prípade na druhej koľaji. Pomerne rýchlo po skončení súťaže som sa aj zamestnala, najprv ako učiteľka na ZŠ, neskôr som zmenila pôsobenie a živí ma marketing a reklama v online svete. Som rada, že mám prácu a že popri nej sa viem čiastočne venovať aj hudbe, samozrejme svojej rodine, psíkovi, pestovaniu kvetín, priateľom.
Čo si v doterajšej kariére najviac ceníte?
Hm, takže ak hovoríme o kariére tak som celkom hrdá na to, že som sa v roku 2006 dostala do piateho finálového kola toho ročníka SHS2 a teda že som skončila šiesta. Tiež ma teší, že po mne zostane v hudobnom svete stopa v podobe CD nosiča a jedného klipu. Nemalým úspechom tiež bolo 3. miesto v Eurovízii 2009, kedy som súťažila s autorskou skladbou Odkedy nie si. Z pamätných zážitkov nesmiem zabudnúť na úžasnú tour s Olympicom – ako predkapela sme s nimi odohrali 9 koncertov po celom Slovensku a tiež tour s Alphaville. Ak teda nazývame moje pôsobenie v hudobnej sfére kariérou, tak si cením aj množstvo skvelých ľudí, ktorých som za tie roky mohla spoznať a stali sa mi dobrými priateľmi.
Máte v hudbe nejaký nesplnený sen? A čo vás posúva do ďalšej práce?
Nesplnený sen už asi ani nie. Skôr by som ešte rada vydala dva-tri single. Námetov mám totiž v šuplíku dosť, len sa k tomu dostať.
Môžeme sa na ne tešiť v najbližšom čase?
Ako som spomínala, rada by som dokončila rozpracované veci, nahrala ich a dala do éteru, ale kedy sa to podarí, to skutočne neviem. Od marca 2020 sa nejako plánovať nedá až tak ako by sme si možno priali, ale verím, že sa doba posunie k lepšiemu.
Momentálne tu máme pandémiu. Ako ste ju prežívala?
Niekedy ťažšie, hlavne v časoch lockdownu, kedy som sa nemohla stretnúť s blízkymi. Potom to už bolo lepšie. Našla som si kopec príjemných činností doma, na ktoré som za „bežného života“ nemala toľko času, trávila som veľa času v prírode, vytratil sa mi akosi stres z neustáleho naháňania sa niekam a za niečím, čo som mimoriadne ocenila. Teraz som v podstate už vyše rok a pol na homeoffice doma a zvykla som si na tento režim a na kolobeh dňa.
Čo by ste odkázala svojim priaznivcom, fanúšikom?
Svojim priaznivcom veľmi pekne ďakujem za podporu a fandenie, veľmi si to vážim. Prajem im, aj všetkým čitateľom, hlavne veľa zdravia a lásky a nech majú v živote kopec príležitostí na radosť.
Zdroj: vobraze.sk, foto: album Petry Kepeňovej
