Novinárka Lucia Krivuľková (26) je rodáčkou z Rimavskej Soboty. Pracuje ako editorka zahraničného oddelenia v denníku Plus jeden deň. Ako uviedla pre vobraze.sk, v práci tvoria vynikajúci tím. „Navzájom sa dopĺňame a témy zo zahraničia už máme v malíčku. Našou úlohou je sledovať dianie v zahraničí, či už spravodajské témy, alebo šoubizové a ponúknuť našim čitateľom to najaktuálnejšie a najzaujímavejšie z celého sveta,“ zdôraznila. Viac o svojom novinárskom pôsobení povedala v rozhovore.
Máš ukončenú Hotelovú akadémiu v Brezne. Ako si sa dostala do denníka Plus jeden deň?
Priznám sa, nebolo to v pláne. Ja som skôr ten typ človeka, taký malý flegmatik, ktorý necháva veciam voľný priebeh. Hotelová akadémia bola super, no v gastre som sa nenašla, preto som sa potom prihlásila na vysokoškolské štúdium marketingu v Trnave. Čo sa týka žurnalistiky, k písaniu som mala vždy blízko, môj ocino bol novinár a ja som to po ňom nejako zdedila. Už odmalička som si čmárala do denníkov a tešila sa na seminárky, čo spolužiaci nikdy nechápali. Preto som sa rozhodla vyskúšať novinárčinu, aj keď som ju nikdy neštudovala a podarilo sa.
Ktoré témy zo zahraničia sú ti najbližšie?
Popravde, všetky. Zo všetkého najviac však milujem britskú kráľovskú rodinu, oni sú taká moja srdcovka. Niekedy mám dokonca pocit, že som taká chodiaca encyklopédia britskej monarchie, keďže o nich píšem skoro každý deň a „dianie v paláci“ sledujem aj počas voľna.
Pokrývala si ako redaktorka nejaké významné podujatia? Čo ti najviac utkvelo v povedomí?
Neviem, či sa to dá nazvať významným podujatím, ale napríklad, keď vo Francúzsku horel Notre-Dame, neskoro večer mi zazvonil telefón s tým, že zajtra odlietam.
Rýchlo som sa zbalila, kúpila letenku a ďalší deň sme aj s fotografom vyrazili. Najväčším zážitkom, na ktorý nikdy nezabudnem, však bola reportáž z Černobyľu, kde sme v roku 2019 strávili tri dni. To miesto ma neskutočne fascinuje, počas tých troch dní sme stihli pochodiť celú Pripjať, pozreli sme si aj nemocnicu, do ktorej odvážali hasičov, ktorí v tú noc hasili oheň v elektrárni, dostali sme sa aj do blízkosti reaktora a taktiež sme preskúmali schátralé komunistické činžiaky, z ktorých sa museli ľudia narýchlo vysťahovať a už nikdy sa do nich nevrátili.
Neláka ťa práca vyslanej redaktorky v Bruseli, Washingtone, Moskve či inde?
Určite áno, ale okrem Moskvy. Ja sa snažím držať nohami pri zemi a úprimne, neviem si predstaviť, že by som opustila Slovensko a odsťahovala sa do zahraničia. Už len odísť z Rimavskej Soboty do Bratislavy bolo pre mňa akousi výzvou. Samozrejme, po strednej škole som chcela vypadnúť do sveta čo najskôr, avšak až s odstupom času si človek uvedomí priority. Na Slovensku mám rodinu, priateľov a partnera, ktorých ľúbim najviac na svete.
Trúfla by si si na takúto prácu?
Bola by to určite veľká výzva a svojím spôsobom aj posun vpred. Nebyť ľudí, ktorí ma držia na Slovensku, by som to určite skúsila.
S ktorým zahraničným politikom alebo osobnosťou verejného života by si chcela urobiť rozhovor?
Tých by som nespočítala ani na dvoch rukách. Je ich veľa. Ale ako som už vyššie spomínala, zo všetkého najviac milujem britskú kráľovskú rodinu. Keby sa predo mnou objavila napríklad kráľovná Alžbeta alebo vojvodkyňa Kate, asi by som sa od radosti rozplakala, musela to predýchať a až potom by som zo seba niečo dostala. Čo sa týka celebrít a politikov, nemám na svojom zozname nikoho konkrétneho. Každý z nich je zaujímavý niečím iným a z každého by sa dalo vytiahnuť niečo iné.
Čo je tvojou najväčšou túžbou v súvislosti s novinárskou prácou?
Už odmalička som túžila robiť niečo, čo by tu po mne zostalo. Keď sa ma už v škôlke niekto opýtal na to, čo by som chcela robiť, odpovedala som, že neviem. Vždy som však vedela, že to musí byť práca, ktorú bude vidieť, alebo si ju budete môcť chytiť do ruky, či prečítať. Aj preto ma baví písať do novín. Nie je nič lepšie, ako keď cestujem v električke a vidím, ako si niekto číta moju stranu v novinách.
Zdroj: vobraze.sk, foto: album L. Krivuľkovej
