V malej dielni v Kokave nad Rimavicou sa rodia drumble, pracky a opasky, ktoré nesú dušu slovenského vidieka. Ich autor, Miroslav Moncoľ, je remeselník, folklorista a človek, ktorý spája hudbu, kov, kožu a srdce do jedného celku. V septembri získal titul Majster ľudovej umeleckej výroby ÚĽUV, no o svojej práci hovorí s pokorou. Jeho výrobky však poznajú nielen na Slovensku – dostali sa až do Japonska, Brazílie, Austrálie či Ameriky.
Začalo sa to prvou prackou
„Keď som skončil s tancom, zatúžil som mať vlastný kroj. Vtedy som si spravil prvú pracku,“ spomína pre vobraze.sk Miroslav Moncoľ (68), vyučený strojár-nástrojár. K výrobe ho doviedla zvedavosť a cit pre detail. Najprv skúšal rôzne motívy a tvary. „Keď som šiel robiť svoj prvý opasok, požičali mi pôvodné. Tie som si presne obkreslil, pomeral a robím originál kokavské, ako sa dakedy robilo,“ vysvetľuje. Postupne si vytvoril aj vlastný variant – menšiu kokavskú pracku a opasok, ktorý sa dá nosiť do bežných nohavíc.
„Motívy robím prevažne kokavské. Som na to zaťažený. Keď som začínal, robil som viac druhov aj podľa knižky Slovenský ľudový šperk, ale dnes mám toľko roboty, že už nestíham vymýšľať iné,“ hovorí s úsmevom rodák z Likiera, mestskej časti Hnúšte.
K práci s kožou sa dostal úplnou náhodou. Kolega, ktorý potreboval vyrobiť razníky na opasky, ho oslovil o pomoc. „Podľa výkresu som mu ich spravil, ale potreboval som si to aj vyskúšať. Poprosil som, aby mi poslal odpad z kože. Poslal mi celé vrece – skúšal som, zapáčilo sa mi to, tak som si spravil opasok,“ spomína Moncoľ.
Drumble Moncoľa znejú po celom svete
Cesta k výrobe drumbieľ bola dlhšia. „Najskôr som nevedel, ako presne drumble vyzerajú. Ako strojár som vymýšľal všelijaké tvary, ale nehralo mi to,“ opisuje. Až keď mu kamarát priniesol polámanú drumbľu, mohol ju opraviť a zistiť, ako má znieť. „Opravil som ju, už som vedel, ako to vyzerá, a začal som ich robiť – najskôr len pár kusov pre seba a kamarátov. Ani som netušil, že raz s tým budem po jarmokoch chodiť,“ usmieva sa.
Moncoľ vyrába drumble z ocele – tak, ako sa kedysi robili na Slovensku. „Drevené sú skôr tradičné pre Vietnam a Čínu. Prvá drumbľa bola z bambusu, vyrobená asi tristo rokov pred Kristom,“ dodáva zaujímavosť.
Výroba s presnosťou a vášňou
Pracuje systematicky – sériovo, aby mal zásobu. „Keď idem robiť niečo, chystám si to dopredu vo väčšom – napílim si na 50 kusov, brúsim 50, ohýbam 50. Ale keby som súrne potreboval jednu drumbľu, viem ju spraviť aj za jeden deň,“ hovorí.
Vyrába aj na mieru – pre muzikantov a folklórne súbory. „Robil som aj pre súbor Podpoľanec – tí berú toho viac naraz, majú tanec o drumbliach. Kupujú aj muzikanti z vychytených skupín, lebo robím aj kompletné ladenia, ktoré iní výrobcovia nemajú,“ prezrádza.
K jeho práci patrí aj výroba blanciarov a ozdôb z farebných kovov. Opasky vyrába z mosadze či alpaky, kedysi známej ako „biela mosadz“. Vyrobil aj nejednu koženú kapsu. „Keď syn študoval etnológiu, spolužiačky chceli spony do vlasov. Robil som z kože, z medu aj z mosadze,“ spomína s úsmevom.
Z jarmokov až po titul Majstra ÚĽUV-u
So svojimi výrobkami cestuje po jarmokoch a folklórnych slávnostiach. „Raz za mnou prišiel slovensky hovoriaci pán. Nemal peniaze, chcel platiť kartou, ale mal so sebou kožušinu. Žil v Austrálii, jeho otec na Slovensku vyrábal kože v perfektnej kvalite. Za pár drumblí som mal materiál na kožuch pre seba aj pre manželku,“ uviedol Moncoľ.
Mrzí ho, že záujem o tradičné výrobky doma klesá. „Ľuďom sa to páči, ale keď vidia cenu, povedia, že si to rozmyslia. Keď som začínal, predávalo sa lepšie,“ hovorí .
Chýba však na máloktorom veľkom podujatí. „Chodím na folklórne slávnosti do Detvy, Východnej, do Hrušova. Tento rok mi v Hrušove dali diplom Najlepší remeselník Hrušova. Najväčší jarmok je ale v Bratislave – Dni majstrov ÚĽUV-u. Od nich som tento rok dostal titul majstra umeleckej výroby,“ dodáva s pokorou.
Folklór má v krvi
„Od mojich desiatich rokov som tancoval v detskom folklórnom súbore. Ku folklóru som mal blízko celý život,“ hovorí Miroslav Moncoľ. Už ako chlapec vnímal krásu krojov a výzdoby. „Keď som tancoval v detskom súbore v Kokave, mali sme učiteľa, ktorý bazíroval na tom, aby sme mali opasky a valašky vždy vyleštené. Už pri tom leštení som rozmýšľal, ako môže niekto niečo také vyrobiť.“
Za nezabudnuteľné považuje roky, keď s detským súborom vystupovali vo Východnej a Detve. „Chodili sme po celom Slovensku, ale tieto dve si pamätám. Mali sme tanec pod názvom Hry na pastve a mali sme s tým veľký úspech,“ priblížil.
Ako študent pôsobil v dvoch súboroch – v Detve aj v Kokave. Po škole hrával v kapele v Hnúšti, ktorú s kamarátmi založili. „Desať rokov sme fungovali, normálne sme hrávali na vystúpeniach. Boli sme pod ROH a keď boli nejaké oslavy v závode, tak sme hrali.“
Oceňovaný remeselník žije v Kokave a hráva na fujare
Dnes stále hráva, už 25 rokov na fujare, s folklórnym súborom aj samostatne. „V Kokave máme aj seniorský súbor. Stále ešte nacvičíme nejaké číslo – zahrám na fujare, sem-tam niečo zatancujem, zaspievame, zahráme a tak,“ hovorí s úsmevom.
Aj jeho deti pokračujú v tradícii. „Syn šiel v mojich šľapajách – v detstve hral na husle, tancoval v súbore, neskôr študoval etnológiu. Počas vojny bol v tanečnom súbore Jánošík,“ dodáva s pýchou.
Obaja vnuci aj vnučka ovládajú hru na drumbľu. Či niektorý prevezme dielňu, zatiaľ nevie. „Šikovní sú všetci. Keď boli malí, chodili ku mne. Vyskúšali si pilník, razník, robili so mnou. Bavilo ich to, ale teraz majú iné záujmy,“ usmieva sa spokojne.
Dnes žije s manželkou v Kokave nad Rimavicou. „Manželka je veľká záhradkárka, ja len keď treba,“ smeje sa. Voľný čas delí medzi prácu, rodinu a záhradu. „Keď mi vydá čas – ktorého nemám veľa – kosím aj doma, aj na rodičovskom pozemku. Keď sme bývali v činžiaku, často som chodil na hríby, ale odkedy máme dom, stále je čo prerábať a opravovať,“ doplnil Miroslav Moncoľ.
Robí to, čo práve treba – a s láskou
A hoci má mnoho povinností, remeslo ho stále baví rovnako ako kedysi. „Mňa sa viackrát pýtali, čo robím najradšej. Ale ja robím najradšej to, čo práve idem robiť. Keď mesiac robím jedno, už ma to ťahá robiť niečo druhé,“ uzavrel rozhovor.
Zdroj: vobraze.sk, foto: ÚĽUV, archív Miroslav Moncoľ, Peter Vranský
