Eva Zsírosová, rodáčka z Rimavskej Soboty, strávila v zdravotníctve 35 rokov. Hoci svoj rodný kraj nikdy neopustila na dlhý čas, štyri roky prežila vo Zvolene, kde študovala na Strednej zdravotníckej škole. Týmto smerom odborom sa vybrala na odporúčanie jej mamy. „Mamka rozhodla, že zdravotníctvo sa bude hodiť k mojej povahe. Odmalička som chcela byť veterinárka, milovala som zvieratá. Hovorila mi však, že keď mám v sebe taký cit, mohla by som sa starať o ľudí,“ povedala pre vobraze.sk Eva Zsírosová (54).
Pôvodne chcela pracovať ako detská sestra, no pre veľký záujem ju preradili na všeobecné ošetrovateľstvo. „Prvý rok na škole som to niesla ťažko, detičky som milovala. Ale dnes viem, že sa všetko vyvinulo tak, ako malo.“
Počas štúdia absolvovala prax vo zvolenskej nemocnici. Krátky pobyt mimo rodného mesta však u nej len posilnil túžbu vrátiť sa domov. „Vo Zvolene sa mi páčilo, ale Rimavská Sobota je pre mňa domov. Potrebovala som sa vrátiť tam, kde som mala krásne detstvo,“ hovorí.
Ešte počas praxe ju výrazne ovplyvnili skúsenosti z gynekológie a pôrodníctva. Vďaka ochotnému lekárovi sa ako študentka dostala s ďalšími dvomi študentkami aj na operačnú sálu a videla cisárske rezy. Silný zážitok prehĺbil jej záujem o anesteziológiu a operačné odbory, ktoré ju sprevádzali aj na začiatku profesionálnej kariéry. Po nástupe do nemocnice v Rimavskej Sobote pracovala striedavo na Anestéziologicko-resuscitačnom oddelení (ARO), v záchrannej službe ako výjazdová sestra a na operačnej sále ako anestéziologická sestra.
„Operačná sála ma očarila. Bola to práca, ktorá mala dynamiku aj veľkú zodpovednosť,“ povedala. Najviac ju však oslovila práca na ARO. „Bolo to hektické, náročné, ale krásne. Neustále sa niečo dialo,“ dodala.
Neskôr však nastúpili rodičovské povinnosti a Eva sa potom presunula do ambulantnej starostlivosti. Najskôr pracovala vo všeobecnej ambulancii pre dospelých u lekára Ivana Hlaváča, kde pôsobila jedenásť rokov. Dodnes si pamätá na atmosféru bývalej polikliniky. „Ambulanciu sme mali na prízemí, vedľa urologickej ambulancie. Bolo výborné, že sme boli všetci pohromade, a to všeobecní lekári, neurológia, špecialisti. Budova je dnes krásne opravená, ale trochu mi chýba, že zdravotníctvo je teraz po meste tak roztrúsené.“
Po druhej materskej dovolenke zakotvila v stomatológii. Trinásť rokov pôsobila v zubnej ambulancii Kataríny Polievkovej. Od začiatku tohto roka pracuje v ambulancii doktorky Kataríny Kováčikovej, ktorá sa u nej zaúčala a po čase sa osamostatnila. Ako zdravotná sestra aj tu čelí náročným situáciám, najmä však pri malých pacientoch. „Najhoršie je, keď dieťa príde k nám prvýkrát už s bolesťou. Rodičia by ich mali brať k zubárovi už od jedného roka, aby si zvykli na prostredie. Zubár nie je na to, aby deti boleli, ale aby im pomohol,“ zdôrazňuje. Preventívne prehliadky dvakrát ročne podľa nej významne predchádzajú problémom, no nie všetci rodičia ich dodržiavajú.
Na istý čas medzitým zmenila pôsobenie a štyri roky pracovala aj v domove dôchodcov na Kyjevskej ulici v R. Sobote. Táto práca bola pre ňu psychicky veľmi náročná. „Boli tam aj ľudia úplne odkázaní na personál. Niektorým chodili príbuzní len občas. Potrebovali veľa starostlivosti aj trpezlivosti,“ spomína. Po sérii dvanásťhodinových služieb sa však rozhodla opäť vrátiť do ambulancie, kde cítila stabilnejší rytmus.
Okrem zdravotníctva je pre zdravotnú sestru dôležitý aj pohyb a príroda. Najradšej relaxuje pri prechádzkach so psíkom, ktoré jej pomáhajú vyčistiť si hlavu po náročných dňoch. Kedysi hrávala aj volejbal, niekoľko rokov ešte počas školy tvorila súčasť miestnej partie hráčok. Hoci už aktívne nehrá, stále ich rada povzbudí. „A veľmi rada varím a pečiem. Najväčšiu radosť mám, keď mám pre koho navariť a všetko sa zje,“ dodáva.
Rodina nemala zdravotnícku tradíciu, iba jej sestra pracuje ako farmaceutický laborant. Jej vlastné deti sa týmto smerom nevydali. „Nemali k tomu vzťah a to je dôležité. Zdravotník musí robiť túto prácu srdcom.“
Za tri a pol desaťročia v zdravotníctve sa stretla s množstvom náročných aj krásnych momentov. K tým najťažším patrili havárie a ťažké úrazy na ARO, kde často rozhodovali sekundy. Zasa medzi najsilnejšie chvíle radí stretnutie s mladou ženou, ktorú kedysi zachránili po pokuse o samovraždu. „Oslovila ma slovami: Možno si ma nepamätáte, ale zachránili ste mi život. To je pre zdravotníka najväčšia odmena,“ dodáva Zsírosová.
Mladým zdravotníkom odkazuje, aby mali súcit s pacientmi a boli lojálni k svojmu povolaniu i kolegom. „Dobrý kolektív je základ. V zlom kolektíve sa pracuje najhoršie. No keď človek svoju prácu miluje, dá sa zvládnuť aj to najťažšie.“
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Eva Zsírosová
