Kristína Zacharová sa vrátila do svojho rodného mesta a v Revúcej je všeobecnou lekárkou pre dospelých. Cesta k medicíne pritom nebola pre ňu samozrejmosť. Ako dieťa snívala o kariére právničky, o práci lekárky neuvažovala. Rozhodnutie prišlo až neskôr, počas štúdia na Gymnáziu M. Kukučína v Revúcej. Veľkú úlohu v tom zohrali lekári v jej rodine, ktorí sú v Amerike. „Veľmi ma inšpirovali. Zamerať sa na medicínu som sa rozhodla v predposlednom ročníku na gymnáziu. Uvedomila som si, že mám rada prácu s ľuďmi a že chcem robiť niečo zmysluplné, kde vidím výsledok,“ uviedla pre vobraze.sk Kristína Zacharová (34). Po skončení štúdia na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach však narazila na realitu slovenského zdravotníctva ako neisté výberové konania, minimálnu spätnú väzbu a obmedzené možnosti uplatnenia. Napriek snahe zostať doma sa jej sen pracovať na internej klinike na Slovensku nenaplnil. Naopak, v Českej republike zažila úplne iný prístup. „V Čechách sa mi ozývali späť so záujmom, komunikovali priamo, dokonca aj riaditelia nemocníc. Ten rozdiel bol naozaj výrazný,“ opisuje skúsenosť, ktorá ju priviedla k rozhodnutiu odísť.
Práca na internom oddelení Nemocnice Písek v Česku jej dala nielen odborné znalosti, ale aj psychickú odolnosť. „Bolo tam veľmi príjemné prostredie, mladý kolektív a primárom bol Slovák. Interná medicína tam bola veľmi náročná, ale veľa som sa tam naučila,“ hovorí. Dlhé služby, krízové situácie a široké spektrum pacientov preverili hranice fyzických aj mentálnych síl. „Mala som 32-hodinové služby, pacientov s infarktami, intoxikáciami, sociálne prípady, bezdomovci bola to doslova škola života. To mi dalo veľa,“ uviedla Zacharová s tým, že veľa mladých ľudí si myslí, že to vyštuduje a hneď majú ambulanciu a je to super. „Ale nie je to úplne tak, niektoré oddelenia sú ľahšie, ale nájdu ešte aj ťažšie,“ zdôraznila. Práve tam pochopila, že medicína nie je len o diagnózach a liekoch, ale aj o empatii, rýchlom rozhodovaní a schopnosti zvládať tlak. Pôsobila aj na obvode, ale stále chodila i do spomínanej nemocnice. „Rozdiel je v tom, že tam je veľa špecialistov a je sa na koho obrátiť a na skok bola aj Praha,“ podotkla.
Napriek profesionálnemu rastu ju však čoraz viac ťahalo domov. Časté odlúčenie od rodiny, návštevy len raz či dvakrát do roka a pocit, že jej skúsenosti by mohli byť užitočné aj doma, v nej postupne dozrievali k rozhodnutiu vrátiť sa. „Túžila som sa vrátiť k rodine, trápilo ma, že idem domov dvakrát do roka,“ hovorí mladá lekárka, ktorá sa už počas školských rokov aktívne zapájala do rôznych mimoškolských aktivít. Venovala sa umeleckému prednesu. Popri tom navštevovala hodiny klavíra a aj v tejto oblasti sa pravidelne zúčastňovala na súťažiach, na ktorých dosahovala dobré výsledky.
Významnú časť jej voľného času v mladosti tvoril šport. Hrala hádzanú a školu reprezentovala vo viacerých športoch. Aj v súčasnosti sa podľa jej slov snaží tráviť čas mimo ordinácie aktívne, najmä v prírode. Voľné chvíle venuje turistike, bicyklovaniu a jazde na koni. Ako poznamenala, s jazdením má zatiaľ kratšie skúsenosti, no tento spôsob trávenia času vníma ako príležitosť spoznávať krajinu z inej perspektívy a zároveň si oddýchnuť.
Keď sa mladá lekárka či lekár po rokoch štúdia a praxe v zahraničí rozhodne vrátiť domov, nejde len o osobné rozhodnutie, ale o krok, ktorý môže zásadnejšie ovplyvniť život celého regiónu. „Mnohí si neuvedomujú, že situácia s lekármi nie je ružová. Lekári si často spravia atestáciu a zostanú vo veľkých nemocniciach. Do regiónov sa už nevracajú,“ vraví lekárka Kristína Zacharová z Revúcej, kde ordinuje v rodnom meste od leta minulého roka.
„Väčšina všeobecných lekárov tu má dve ambulancie a mnohí sú už v dôchodkovom veku. Keď sa to prepočíta na počet pacientov a vekový priemer, sme na tom veľmi zle,“ skonštatovala mladá lekárka a dodala, že situácia sa do najbližších piatich rokov určite zmení. Príležitosť vrátiť sa priniesol až projekt zameraný na rozvoj ambulancií v nedostatkových okresoch, ktorý sa snaží presunúť zdravotnú starostlivosť aj mimo veľkých miest. „Nechcela som skončiť v Revúcej, ale život to zariadil a prišla ponuka z rozvojovej agentúry. Bolo mi to sympatické, že chcú otvárať ambulancie v nedostatkových okresoch. Páčilo sa mi, že nejde len o Bratislavu či Košice. Aj ľudia v periférnych regiónoch potrebujú dostupného lekára,“ vysvetľuje motiváciu.
Za krátky čas si ambulancia našla stabilné miesto v regióne. Záujem pacientov prekonal jej očakávania. Počas niekoľkých mesiacov ich prišlo viac ako päťsto. Okrem bežnej starostlivosti sa Zacharová snaží budovať moderné pracovisko, investuje do diagnostických prístrojov, absolvuje odborné kurzy a kladie dôraz na prevenciu. „Nastavujeme akoby nové pravidlá a položiť latku vyššie.“ Zároveň však naráža na limity systému, ktoré jednotlivý lekár nedokáže prekonať sám. Najväčším problémom zostáva nedostatok špecialistov a prísne indikačné a preskripčné obmedzenia. „Pacienti sa často hnevajú, že im nemôžem predpísať konkrétny liek. Bez špecialistu to však jednoducho nejde,“ vysvetľuje. Práve tu sa ukazuje, že návrat jedného lekára síce môže výrazne pomôcť, no bez širšej podpory a návratu špecialistov zostáva regionálna zdravotná starostlivosť krehká.
Veľmi jej pomáha spolupráca na diaľku. Konzultácie hlavne s kolegami v Česku či v Banskej Bystrici. „Takto si predstavujem budúcnosť medicíny aj u nás,“ doplnila Zacharová. Budúcnosť vidím v komplexnom prístupe k pacientovi – nielen čísla ako tlak či hmotnosť, ale aj psychologická podpora, fyzioterapia, výživa, životný štýl. Lekár dnes musí byť často aj psychológom. Dôvera je kľúčová. „Chcem sa ďalej vzdelávať, absolvovať stáže, sledovať nové trendy vrátane umelej inteligencie v medicíne. Verím, že táto generácia mladých praktických lekárov prinesie pozitívne zmeny“.
V jej profesii ju v Čechách najviac formovala ľudskosť. „V nemocnici nás smerovali na veľkú internu, ale to by znamenalo zostať v nemocnici a malú šancu si otvoriť ambulanciu. Vždy som chcela robiť diagnostiku, preto som sa ďalej špecializovala na obvodného lekára. Je tam trochu z každého odboru,“ priblížila s tým, že atestovala v Prahe. Tento región vníma ako výzvu, keďže tu nie je tak veľa špecialistov. Z diagnóz tu vidí poddiagnostikovanú liečbu tlaku, cholesterolu a iných civilizačných ochorení, na ktoré sa slabo dohliada. „Snažím sa pacientov vzdelávať. Bavíme sa o strave, pohybe, spánku a životnom štýle,“ povedala a s úsmevom dodala, že sa stretáva aj prípadmi, kedy takto ľudia prídu na to, že by nemali jesť všetko čo majú radi. V budúcnosti by podľa jej slov chcela venovať práve terapii obezity, kde plánuje ďalšie vzdelávanie, ako aj sonografii. „Myslím si, že budúcnosť celkovej medicíny bude v komplexnom pohľade na pacienta,“ podotkla.„Myslím si, že tu bude veľmi veľa práce, máme v hlave veľké vízie. Ak by sa však do regiónov vracali aj ďalší mladí lekári a špecialisti, situácia by sa dala zlepšiť,“ zdôraznila Kristína Zacharová.
Okolie Revúcej a širší región ponúkajú množstvo miest vhodných na oddych a pohyb. Medzi jej obľúbené lokality patrí Muránsky hrad, Kráľova hoľa, Chata Nemcová, nová vyhliadka v Telgárte, ako aj vyhliadka priamo v Revúcej. Do budúcnosti by Zacharová privítala rozvoj infraštruktúry pre aktívny pohyb, najmä budovanie cyklochodníkov. Za dôležitý považuje najmä úsek medzi Revúcou a Muráňom, ktorý by mohol slúžiť miestnym obyvateľom aj návštevníkom regiónu. Podpora pohybových aktivít a dostupné možnosti športovania považuje za dôležitú súčasť prevencie a podpory zdravia.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Kristína Zacharová
