V Tisovci strávil väčšinu svojho pracovného života. Ako všeobecný lekár pre dospelých tu odrobil vyše 40 rokov. Peter Šuran (69) si dnes prevzal Cenu mesta Tisovec. Ako pre vobraze.sk uviedol, je ešte stará škola a odmeny či zviditeľňovanie za svoju prácu neočakáva. Pochádza z lekárskej rodiny, jeho otec odslúžil v Tisovci viac ako 30 rokov. Prvá aj druhá manželka Petra Šurana pracujú v zdravotníctve a deti sa na jeho potešenie tiež vydali cestou medicíny či farmácie.
„Odrobených mám 44 rokov. Po povinnej cirkulácii v roku 1979 v hnúšťanskej nemocnici ma dali na zastupovanie na obvod do Tisovca. Pochádzam z Tisovca, a keďže ma tam dali, zostal som v meste. Ľudí som tam všetkých poznal a nikdy som nemal to svedomie odtiaľ odísť. Priľnul som k tejto práci a som tu dodnes,“ hovorí Peter Šuran. To, že má byť ocenený, mu oznámila jeho sestrička, ktorá sa to podľa neho dočítala na našej stránke. „Príjemne ma zaskočilo, že niekto v Tisovci takéto niečo urobil,“ povedal s tým, že na budúci mesiac oslávi okrúhle životné jubileum a jeho ocenenie s týmto súvisí. Poslanci mestského zastupiteľstva schválili udelenie Ceny mesta pre Petra Šurana a Jána Maciaka na konci mája.
„V živote som nebol na chorej,“ tvrdí a dodáva, že až v dôchodkovom veku bol operovaný na srdce a o tri týždne už ale išiel do práce. „Nechceli ma pustiť, ale o tri týždne po implantácii bajpasu som bol v ambulancii. Nedalo mi to, aby kolegyňa Anna Žiaková ťahala dva obvody,“ poznamenal.
S manželkou sa spoznal v zdravotníctve, je sestričkou. Svoju pracovnú sestričku má však inú. „Nemôžme byť predsa 24 hodín denne spolu,“ poznamenal s úsmevom Šuran, ktorý do práce dochádza z Lubeníka, kam sa priženil. Pár rokov pracoval aj so svojím otcom. „Kým som študoval, tak mi hovorieval, že rob všetko, čo chceš, akýkoľvek odbor v medicíne, len nechoď na obvod, lebo to je najnevďačnejšia úloha, ale to boli sedemdesiate a osemdesiate roky a časy sa aj zmenili,“ priblížil.
Práca všeobecného lekára je podľa Šurana rôznorodá, náročná na prvý kontakt s pacientom, určenie a správne nasmerovanie pacienta. „Aj napriek tomu nás niekedy majú za pisateľov receptov, kúpeľných návrhov. Táto robota má ale svoje čaro, že s tými ľuďmi žijete a poznáte ich oveľa lepšie ako ktorýkoľvek odborník, či je to internista, chirurg, ortopéd, neurológ a podobne,“ hovorí. Zároveň podotkol, že treba si vedieť nájsť vzťah k robote a až po určitom čase príde to čaro.
Treba pritom vedieť zvoliť optimálnu cestu a v čo najkratšom čase nastaviť pacienta na cestu uzdravenia. Lekár pritom musí byť aj psychológ. „Na dennom poriadku sa mi stáva, že pacienti prídu z ambulancií, oddelení, aby som im vysvetlil, čo im je, čo majú robiť a aké má zaujať stanovisko. Lebo im tam všeličo povedali a oni z toho nič nevedia. Treba vedieť prepnúť z medicínskeho na ľudský prístup,“ dodal.
Zdroj: vobraze.sk , foto: Milan Slabej
