Viac ako štyri desaťročia sa venuje medicíne a popri práci lekára si vybudoval výrazné meno aj v kultúrnom prostredí. Géza Hizsnyan z Rimavskej Soboty sa po rokoch tento mesiac vrátil do funkcie primára interného oddelenia nemocnice v Hnúšti. Okrem medicíny sa dlhodobo venuje divadelnej kritike, literatúre a vážnej hudbe. Je tiež lokálpatriotom, ktorý sa snaží prinášať kvalitné kultúrne podujatia do svojho rodného mesta.
Do nemocnice v Hnúšti nastúpil v roku 1981. Počas svojej profesijnej dráhy pracoval na internom oddelení, venoval sa aj ambulantnej praxi a približne dva roky pôsobil v nemocnici v Rimavskej Sobote. Ako pre vobraze.sk ďalej uviedol, v rámci svojho pôsobenia má odborné pracovisko aj v Hajnáčke, ktoré je detašovaným pracoviskom spoločnosti Gemerclinic Hnúšťa. Tento mesiac bol oficiálne vymenovaný za primára interného oddelenia v Hnúšti. Ide tak o jeho návrat do funkcie, ktorú pozná aj z predchádzajúceho pôsobenia.
K medicíne mal blízko už od detstva. Chcel liečiť, pomáhať ľuďom a zaujímalo ho, čo sa s človekom deje v zdraví aj počas choroby. Pri výbere odboru ho podľa jeho slov oslovila najmä interná medicína, ktorú považuje za jednu z najkomplexnejších oblastí zdravotníctva. „Interná medicína je najviac založená na uvažovaní a intelektuálnom spracovaní vecí. Som skôr mysliaci typ, ktorý sa snaží rozumovo zvládať a vyhodnocovať situácie. Zároveň umožňuje pozerať sa na človeka komplexne,“ vysvetľuje Géza Hizsnyan (70).
Práve komplexný pohľad na pacienta považuje za jednu z najdôležitejších úloh internistu. Upozorňuje, že súčasná medicína sa čoraz viac špecializuje, čo má svoje výhody, no podľa neho zároveň ubúda odborníkov schopných vnímať človeka ako celok. „Veľmi dôležité je, aby ľudia ovládali jednotlivé medicínske oblasti do hĺbky, ale postupne môže ubúdať internistov a lekárov, ktorí dokážu o človeku uvažovať komplexne. Potom bude veľmi ťažké robiť medicínu. Myslím si, že sa k tomu musíme vrátiť,“ hovorí.
Za jednu z najväčších zmien v zdravotníctve nepovažuje iba nové technológie a možnosti liečby, ale najmä meniaci sa vzťah medzi lekárom a pacientom. Podľa neho sa medicína v mnohom vzdialila ľuďom. Dôležitá je pritom dôvera, ktorú si musí lekár u pacienta získať. „Medicína by mala byť predovšetkým filantropická. Mala by vychádzať z lásky k ľuďom a z ich pochopenia, nie z odstupu. Úlohou lekára je nájsť si cestu k pacientovi a získať si jeho dôveru. Keď pacient cíti, že mu chcete pomôcť, začne spolupracovať a pomáha aj sám sebe a svojmu zdraviu,“ približuje svoj pohľad na povolanie.
Hoci študoval medicínu v Prahe a mal možnosť zostať tam aj po skončení vysokej školy, jeho rozhodnutie bolo pomerne jednoznačné. Ako rodák z Rimavskej Soboty sa nechcel usadiť inde. K návratu ho motivovali aj rodinné dôvody, keďže bol jedináčikom a rodičia už boli v dôchodkovom veku. „Som Soboťan, milujem Rimavskú Sobotu a nikdy som vážne neuvažoval, že by som mal odísť niekam odtiaľto. Aj keď ma v Prahe prehovárali, aby som zostal na fakulte, veľmi som nad tým neuvažoval,“ hovorí.
Práve počas štúdia v Prahe sa však výraznejšie rozvinul jeho vzťah k divadlu. Navštevoval množstvo predstavení a stretával sa s podnetmi, ktoré mu otvorili nové pohľady na divadelné umenie. Po návrate do regiónu začal sledovať aj maďarskú divadelnú scénu. Keď si porovnával predstavenia, ktoré videl, s ich dobovými kritikami, nadobudol pocit, že o divadle sa dá písať aj iným spôsobom.
Začal preto študovať divadelnú teóriu a dramaturgiu. Postupne sa dostal k publikovaniu a nadviazal kontakty v slovenskom, českom aj maďarskom kultúrnom prostredí. Jeho texty vychádzali napríklad v maďarskom denníku Új Szó, ale aj v odborných a kultúrnych periodikách. Spolupracoval s časopisom Teatro, ktorý vydáva Divadelný ústav, a publikoval aj v ďalších divadelných časopisoch.
Približne dve desaťročia pôsobil ako hodnotiteľ a spolupracovník martinského divadla. Jeho úlohou bolo sledovať inscenácie a prinášať odborný pohľad na ich umelecké spracovanie. K divadlu sa však dostal aj z druhej strany. V Rimavskej Sobote sa totiž podieľal na príprave amatérskeho predstavenia podľa hry maďarského autora. Pôvodne mal byť iba režisérom, no keď jeden z účinkujúcich musel narukovať, ocitol sa aj na javisku. Ako poznamenal, hoci boli všetci amatéri, inscenácia napokon získala hlavnú cenu na festivale v Komárne.
Do Rimavskej Soboty chce prinášať hodnotné umenie
Jeho kultúrne aktivity sa neobmedzovali iba na písanie a divadelnú kritiku. Začiatkom 90. rokov sa v Rimavskej Sobote podieľal na organizovaní medzinárodného divadelného festivalu, na ktorom sa predstavovali kvalitné divadelné súbory. Významnú úlohu zohrával aj pri sprostredkovaní koncertov vážnej hudby. Vďaka svojim znalostiam hudobných skladateľov a osobným kontaktom dokázal pomôcť s výberom interpretov a ich pozývaním do mesta. Na niektorých podujatiach spolupracoval, iné sa mu podarilo sprostredkovať priamo.
„Keď nemôžem odísť niekam inam z rodného mesta, musíme sem priniesť všetko, čo je pekné, hodnotné a čo za to stojí,“ vysvetľuje svoju motiváciu. Verí, že práve kontinuita a tradícia sú pre kultúrny život Rimavskej Soboty dôležité.
Hudba, divadlo a literatúra pre neho nie sú iba záľubami, ale aj spôsobom, ako si udržiavať psychickú rovnováhu, citlivosť a otvorenosť voči ľuďom. Lekárska práca je podľa neho v súčasných podmienkach na Slovensku náročná a človek potrebuje aj iné duchovné a estetické podnety. „Všetko dobré, čo v mojom živote je, vďačím medicíne, umeniu a svojej rodine. Tieto veci sa navzájom dopĺňajú,“ hovorí.
Históriu mesta približuje aj na prechádzkach
Aj vo voľnom čase zostáva aktívny. Veľa číta, cestuje na literárne podujatia a venuje sa turistike. Slovenské hory má podľa vlastných slov dôkladne pochodené, blízke sú mu aj výlety po Gemeri a Malohonte. V poslednom období sa zapája aj do približovania histórie Rimavskej Soboty. Prednášky a prechádzky mestom, počas ktorých rozpráva o jeho minulosti, osobnostiach a miestach ho tešia,ako aj záujem verejnosti. K záujmu o históriu ho priviedli aj spomienky na prechádzky so starým otcom, ktorý mu rozprával o ľuďoch, ktorí v meste žili, komu jednotlivé domy patrili a aké udalosti sa s nimi spájali.
Teší ho, že takéto podujatia zaujímajú aj ďalších obyvateľov. Chce tak sprostredkovať poznatky o meste, ktoré sa často ukrývajú v spomienkach starších generácií.
Hizsnyan aj po desaťročiach v medicíne zostáva presvedčený, že odborné vedomosti nestačia. Dôležitá je podľa neho ľudskosť, dôvera a schopnosť vnímať človeka v jeho celistvosti. Podobne ako v kultúre, aj v medicíne totiž považuje za podstatné zachovať si citlivosť a záujem o druhých.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Géza Hisznay, Attila Gecse, Oľga Bodorová, vobraze.sk
