Prácu s deťmi si Eva Šafáriková z Hnúšte vybrala ešte ako mladé dievča. Hoci jej detský sen smeroval inam, pedagogika sa stala jej životným poslaním. Eva Šafáriková pôsobí v Materskej škole Klokočova už bezmála štyridsaťpäť rokov a posledné roky ju vedie aj ako riaditeľka.
„Môj detský sen nebol stať sa učiteľkou, ale odmalička som chodila na tanečný, spevácky, výtvarný krúžok. Mám ukončený hudobný odbor – klavír. Preto som sa prihlásila na pedagogickú školu,“ spomína v rozhovore pre vobraze.sk Eva Šafáriková (63).
V tom čase bol o štúdium veľký záujem. „Hlásilo sa nás veľmi veľa, ale do Lučenca brali len málo študentov. Ja som však bola pevne rozhodnutá, že chcem študovať práve toto. Nič iné som nezvažovala,“ hovorí.
S najmenšími deťmi pracuje nepretržite od maturity. Do tejto hnúšťanskej materskej školy prišla v roku 1994. O post riaditeľky sa prvýkrát uchádzala pred piatimi rokmi. Ako hovorí, o funkcii neuvažovala, šlo o spontánne rozhodnutie, kedy doslova išlo o z núdze cnosť. „Predošlá pani riaditeľka odišla z mesiaca na mesiac. Nemal ma kto do riaditeľovania zasvätiť, takže som sa do toho dostávala postupne samoštúdiom,“ približuje začiatky vo funkcii. Eva Šafáriková dodnes s vďakou spomína na ochotu riaditeliek iných materských škôl, keď potrebovala konzultovať niektoré dokumenty.
Tri dni učí deti a dva dni trávi v riaditeľni. „Je to veľmi náročná a zodpovedná práca, ale snažím sa neustále zlepšovať a vzdelávať. Popri pedagogickej činnosti zahŕňa aj administratívu a riešenie rôznych prevádzkových problémov,“ dodáva. Byť vo vedení vzdelávacej inštitúcie je podľa Šafárikovej služba a nie povolanie. Váži si, že sa jej podarilo za tie roky vybudovať silnú sieť kontaktov. Práve vďaka silnej podpore okolia dokáže aj vážne problémy riešiť efektívne a rýchlo. „Mám aj skvelý kolektív. Poznáme sa roky. Viem, že sa na nich môžem vo všetkom spoľahnúť. A je to aj vďaka nim, že škôlka napreduje a že stúpa o ňu záujem rodičov,“ s hrdosťou priznáva Šafáriková, ktorá bola do ďalšieho päťročného funkčného obdobia vymenovaná od 1. marca. Ako priblížila, v materskej škole má rozbehnuté projekty, nové nápady, ktoré by chcela dokončiť. Materská škola podľa nej pritom najlepšie funguje, keď je úzko prepojená s komunitou. Organizujú preto množstvo podujatí, do ktorých zapájajú aj rodiny detí.
„Napríklad sme mali valentínsky karneval pre deti, rodičov a starých rodičov. Prišli za mnou staré mamy, ktoré hovorili, že som učila ich deti a teraz k nám chodia aj ich vnúčatá. To je najkrajšia spätná väzba,“ hovorí riaditeľka a dodáva, že sa s rodičmi sa snažia vytvárať čo najbližší kontakt. „Poznám každé dieťa, ich rodičov a často aj starých rodičov,“ vysvetľuje.
Hudba, ktorá jej bola blízka od detstva, má v jej práci dôležité miesto. „Hrám na klavíri a používam ho dodnes. Keď deti učím pesničku, sadnem si za klavír, hráme a spievame spolu. Viem hrať aj na flautu,“ prezrádza Eva Šafáriková.
Za štyri dekády v školstve vidí veľké zmeny. „Keď sme začínali, nemali sme pracovné listy ani kvalitné materiály. Celá moja rodina doma vystrihovala kuriatka na jar. Kedysi ale deti mali oveľa väčší záujem zapájať sa do tvorivých aktivít,“ spomína.
Dnes majú učitelia oveľa viac didaktických pomôcok, no podľa nej sa menia deti. „Vidieť ten vplyv technológie. My máme tiež tablety a interaktívne tabule, ale snažíme sa hlavne o zážitkové učenie. Pozývame hasičov, policajtov, vojakov, lesníkov, sokoliarov, robíme rôzne aktivity. Radi chodíme na výlety do prírody. Dieťa si tak zapamätá oveľa viac. Nevníma to ako učenie, ale ako hru,“ vysvetľuje.
V minulosti vo voľnom čase plietla svetre, oslovili ju najmä nórske vzory, vyšívala i technikou Richelieu, rada číta, cestuje. „A strašne rada som kreslila a maľovala,“ spomína. V súčasnosti má doma ešte klavír, no využíva ho skôr jej dcéra, ktorá má tiež ukončenú ZUŠ-ku. „Ja na klavír hrám už len v práci keď učím deti pesničky alebo hudobno-pohybové hry,“ priblížila.
Ako riaditeľka však priznáva, že jej práca zaberá čoraz viac času. „Odkedy som vo funkcii, prišla som o veľa záľub. Baví ma aranžovanie a výroba dekorácií, ale veľa vecí nosím z práce domov a robím po večeroch. Ale možno na dôchodku sa ešte k záľubám vrátim,“ vraví s úsmevom.
Medzi najväčšie výzvy podľa nej patrí administratíva. „Zmeny zákonov sú také, že by sme pomaly mali mať vyštudované aj právo,“ hovorí s nadhľadom. Štúdium nových predpisov si preto odkladá na doma, aby v riaditeľni mohla riešiť chod a prípadné problémy. Práca riaditeľa sa podľa jej slov nekončí zamknutím riaditeľne. Našťastie má oporu v rodine. Do života materskej školy sa zapája aj jej manžel. Sama nad dôchodkom zatiaľ neuvažuje. „Zákon je napísaný tak, že učitelia môžu robiť len do 65 rokov. Všade ale hovoria, že učiteľov je málo, tak uvidím, kam ma osud zaveje,“ priznáva úprimne. Osud škôlky jej však rozhodne nie je ľahostajný.
Voľný čas teda trávi najmä s rodinou. Dcéra, ktorá pracuje ako právnička žije s rodinnou v Banskej Bystrici, podobne, ako všetci súrodenci Evy Šafárikovej. Radosť jej robí aj vnučka, ktorá sa venuje plávaniu. „Má dvanásť rokov a minulý týždeň získala bronzovú medailu v Žiline 400 m voľný spôsob. Každý deň trénuje dve hodiny. Minulý rok bola na majstrovstvách Slovenska na siedmom mieste. Sme na ňu veľmi hrdí,“ dodáva šťastná stará mama.
Zdroj: vobraze.sk
