Július Karas z Bátky je muž plný života aj vo svojom zrelšom veku. Celkovo 42 rokov strávil v školstve a k tomu sa ešte aj na “staré kolená” dal na folklór a hrá na akordeone. On sa však v srdci cíti byť stále mladý a to je to hlavné. Nie každý učiteľ sa dožije toho, že mu žiaci po rokoch povedia „ďakujem“ – úprimne, zo srdca a verejne. Július Karas však patrí medzi tých, ktorí takéto chvíle zažili viackrát. Tvrdý, zásadový, ale spravodlivý. Ako pre vobraze.sk uviedol, neučil pre peniaze, učil pre výsledky. A tie sa ukázali. Nie hneď – ale časom.
„Keď bolo treba, vypálil som aj za ucho,“ hovorí s nadhľadom Július Karas (70), ale aj s jasným odkazom: žiaci vedeli, že to nemyslí zle. A práve tí, ktorí to možno na začiatku nevedeli pochopiť, sa mu po rokoch vracali s úctou. “Kvôli takýmto situáciám sa oplatí byť učiteľom. Lebo tie platy neboli nejaké nadhodnotené. Mojou snahou bolo vždy pripraviť deti čo najlepšie pre život,” poznamenal s tým, že keď po rokoch stretol jedného zo svojich žiakov a ten ho pozdravil zo slovami, že nebyť jeho, bol by z neho vyrástol grázel.
Svoje detstvo strávil v malebnej obci Španie Pole medzi Revúcou a Rimavskou Sobotou. „Nemali sme veľa, ale mali sme všetko podstatné – kamarátov, disciplínu a rodičov, ktorí vedeli povedať ‘nie’. Dnes sa deťom všetko prispôsobuje. Nám sa prispôsobovala len lopta,“ hrdo dodáva. Dedinka, v ktorej vyrástol, mu podľa jeho slov dala viac ako len domov. S radosťou spomína na čas strávený s priateľmi, s ktorými sa veru nenudili. Najprv to však bola práca a až potom zábava. No napriek tomu, že jeho detstvo nebolo bezstarostné, ako tomu tak v dnešnej dobe býva, je zaň vďačný. “Žiadne hýčkanie, ani ústupky rodičov, no aj tak sme mali krásne detstvo,” spomína.
Školstvu Július Karas venoval 42 rokov života. Bol učiteľom, riaditeľom, šéfom odboru školstva na okresnom úrade, dokonca človekom, ktorého minister poveril organizovaním stretnutí riaditeľov stredných škôl v okrese Rimavská Sobota v súvislosti s reorganizáciou škôl, priestorovým a personálnym zabezpečením. Ale najviac ho to ťahalo späť do triedy. „Na úrade ste možno niečo riadili, ale až v triede ste niekoho formovali,“ podotkol. Ako vedúci odboru školstva bol vo vysokej funkcii a ležalo na ňom mnoho zodpovednosti. Rozdeľovanie financií, vedenie a často aj nemilé rozhodnutia.
Pôsobil na Základnej škole Pavla Dobšinského v Rimavskej Sobote, kde sa dopracoval až k dôchodkovému veku. Učil slovenský jazyk, dejepis a pár rokov aj hudobnú, ktorá bola preňho akousi vášňou.
Jeho štýl bol tvrdý, ale žiaci mu verili.
„Nepotreboval som psychológa, ani kamery na chodbe. Stačilo pozrieť sa – a bolo ticho,“ povedal Karas. Spolužiaci, kolegovia, ba aj rodičia si občas šepkali, že sa ho boja, ale výsledky nepopieral nikto. Ako poznamenal, každý deviatak sa s ním prišiel na konci roka osobne rozlúčiť. Niektorí rodičia vyslovene trvali na tom, aby ich problémové deti učil práve on. „Lebo aj mňa učil,“ povedal otec jedného chlapca, ktorý predtým prešiel všetkými školami v Rimavskej Sobote – a neuchytil sa nikde. U Karasa však napokon dokončil deviaty ročník s výborným prospechom.
Aktívny je aj na dôchodku. Július Karas pôsobí vo folklórnej skupine Lieščina, kde je najstarší, ale zároveň rešpektovaný člen približne 5-6 rokov. Folklórna skupina mu vypĺňa voľný čas a aj jeho srdce. Takmer každú sobotu majú vystúpenia a čoraz viac si ich ľudia volajú na svadby, aby im zaspievali a zahrali pri tradičnom polnočnom čepčení. Zúčastňujú sa na rôznych podujatiach, kde sa stretávajú viaceré súbory.
Folklór pre neho znamená veľa. „Pokoj, úľavu, krásu a hrdosť. Hrdosť na to, že nepoznám národ na svete, ktorý je na takom malom území a pri takom malom počte obyvateľov tak rôznorodý, či sa to týka folklóru, spevov, krojov, zvykov alebo narečí,“ povedal Karas.
Na akordeón hrá od detstva s malými prestávkami, vie však hrať aj na gitare a iné nástroje. Ako dodáva, nepodarilo sa mu naučiť jedine na bicie, a to kvôli zladeniu ruúk a nôh. Navyše podľa jeho slov patrí k hudobníkom, čo nehrajú podľa nôt. „Viem ich čítať, ale hrať podľa nich mi to nejde. Hrám podľa sluchu,“ hovorí. Mal aj hudobnú skupinu, chodil na svadby a robil aj starejšieho.
Okrem hudby sú preňho jeho vnúčatá ďalšou vášňou, ktorej sa aj s manželkou radi venujú. Hrá, spieva, učí ich správnu výslovnosť a nárečia. „Dnešné deti nevedia, čo je to spievať tak, ako sa spievalo u nás doma. Musím ich to učiť po slovíčkach,“ poznamenal. Venuje sa tiež chovu včiel, a to už skoro 30 rokov.
Tradície sa vytrácajú, rovnako ako rešpekt, poriadok a výchova. „Rodina má vychovávať. Nie škola. Tá má len dopĺňať. Ale teraz sa všetko hádže na učiteľa. A učiteľ už nemá autoritu – ani pri deťoch, ani pri rodičoch,“ poznamenal Július Karas. Je mu úprimne ľúto, že záujem mladej generácie o tradície sa vytráca. Obáva sa, že ich nebude mať kto prebrať a ďalej uchovávať.
Napriek tomu sa nevzdal. „Stále verím, že ak dieťaťu ukážete, čo je disciplína, naučí sa žiť dôstojne. Môže byť čímkoľvek – právnikom, robotníkom, policajtom – ale bude človekom,“ hovorí a dodáva, že takých ľudí vychoval desiatky. Možno aj stovky. A niektorí z nich dnes vychovávajú svoje deti rovnako, prísne, ale s láskou.
„Nikdy som nechcel byť populárny. Chcel som len, aby si raz spomenuli. A povedali: ‘Vďaka nemu som sa nezviezol z kopca,“ odkázal.
Zdroj: Nina Bíliková, foto: archív Júliusa Karasa, a Attila Gecse
