Anita Antalová z Rimavskej Soboty pôsobí ako riaditeľka Základnej školy P. K. Hostinského už približne pätnásť rokov. Generácie žiakov si ju však pamätajú aj vďaka efektným fyzikálnym a chemickým pokusom. Dlhoročná pedagogička spomenula, že pôvodne mala namierené do sveta vedeckého výskumu. Pochádza z východného Slovenska, no život rozhodol inak a Rimavská Sobota sa napokon stala jej domovom už na viac ako štyri desaťročia.
Pôvodne sa chcela venovať vedeckému výskumu v oblasti biológie. „Kým som sa spamätala, odbor biológie bol plný, tak som si vybrala kombináciu chémia – fyzika. Štúdium bolo náročné, ale všetko je to zo života,“ hovorí pre vobraze.sk Anita Antalová (64), ktorá absolvovala UPJŠ v Košiciach. Výber však nikdy neoľutovala. Práve možnosť robiť pokusy urobila jej hodiny populárnymi.
„Mňa aj deti baví výroba vodíka, keď jeho prítomnosť ‘zaštekne’. Keď niečo horí, tečie, vybuchuje, to deti láka,“ smeje sa. Prvé hodiny vždy začínala efektným experimentom, aby žiaci hneď videli, o čom bude predmet. Pred rokmi rozbehla v škole Týždeň vedy a techniky, ktorý funguje dodnes. „Žiaci si vyskúšajú experimenty, vidia, ako je teória prepojená s praxou. Na chvíľu sa stanú učiteľmi, ktorí predvádzajú pokusy ostatným,“ opisuje obľúbenú aktivitu, ktorú každoročne absolvuje päťsto žiakov školy. Najradšej podľa jej slov so študentmi vyrábala zrkadlo zo skla. Bolo to na strednej škole, pre deti na základných školách to ešte nie je vhodné.
Do Rimavskej Soboty ju priviedla náhoda. „Nechcela som ostať na východe, tak som si do dotazníka napísala, že chcem ísť na stredné Slovensko,“ spomína. Až v roku 1984 po ukončení štúdia zistila, že ju pridelili do mesta so zmiešaným obyvateľstvom. „Začínala som na strojárskom učilišti, v budove dnešného konzervatória.“ Po siedmich rokoch dostala ponuku pracovať ako metodička pre prírodovedné predmety na okresnej školskej správe. Postupne sa stala vedúcou oddelenia. Na práci si pamätá aj úsmevné momenty, napríklad prepisovanie materiálov na písacom stroji či zložité vytváranie kópií. „Ostala som tam, až kým sa školská správa nezrušila. Potom som krátko učila na ZŠ Š. M. Daxnera Sídlisku Západ, ale od roku 1997 som na súčasnej škole,“ zhrnula Antalová, pre ktorú je sedmička osudovým číslom. Sedem rokov učila, sedem rokov bola zástupkyňou a po siedmich rokoch aj riaditeľkou.
Na škole na Družstevnej ulici pôsobí už 29 rokov. Dnes na chodbách stretáva deti svojich bývalých žiakov. „Ľudia ma spoznávajú, občas sa prihovoria, je to milé. Mená si už občas nepamätám, ale tváre áno,“ hovorí Anita Antalová. Za najväčšie ocenenie považuje to, keď rodičia zapíšu svoje deti do rovnakej školy, akú navštevovali oni sami. Ako riaditeľka sa k učeniu už nedostáva. „Papierov je nekonečne veľa. Niekedy aj päťdesiat rôznych vecí za deň, na každú treba reagovať. Málokto vidí, čo všetko práca riaditeľa obnáša,“ vysvetľuje Antalová, ktorú v roku 2020 ocenilo Združenie miest a obcí Gemera a Malohontu. Minulý rok jej bola udelená aj Plaketa J. A. Komenského za obetavú prácu v školstve.
S mestom bola prepojená aj ako poslankyňa mestského zastupiteľstva. „Pôsobila som v komisii pre životné prostredie aj školstvo, krátko aj v kontrolnej komisii. Bola som v obraze, čo sa deje. Sledujem to aj dnes,“ dodala trojnásobná poslankyňa. V rokovacej sále zažila troch primátorov a zastupiteľstvá, ktoré sú podľa nej rovnako dlhé ako kedysi. Zažila však aj rokovania takmer do polnoci. Tretie obdobie ukončila predčasne pre nástup do funkcie riaditeľky.
Funkciu riaditeľky ZŠ. P. K. Hostinského zastáva od roku 2011, krátko po dokončení rozsiahlej rekonštrukcie školy. Dovtedy bola zástupkyňou. „Bolo to veľmi náročné obdobie. Boli sme rozdelení na troch školách v rôznych častiach mesta. Učitelia pendlovali a stávalo sa, že som počas jedného dňa učila na všetkých troch miestach,“ povedala. V úpravách pokračovala aj v ďalších rokoch. Škola získala nový areál, multifunkčné ihrisko, moderné odborné učebne fyziky, chémie, techniky či tri počítačové triedy. „Práve vnútorné dobudovanie pridalo škole na kvalite aj hodnote,“ dodala.
Keď prišla do Rimavskej Soboty, nikoho tu nepoznala. Životného partnera našla hneď v začiatkoch na strojárskom učilišti, kde bol jej kolegom. „Prišla som na školu, kde pôsobil aj môj terajší manžel,“ hovorí. Dodnes učí technické predmety a pôsobil aj pri džude ako tréner a rozhodca. „Mňa džudo neučil, sebaobranu som nepotrebovala, keď som ho mala pri sebe,“ hovorí s úsmevom.
Voľného času nemá veľa. Po náročnom dni si oddýchne pri knihách, s rodinou či na chate v rodnom Smolníku. „Tam sa od Rimavskej Soboty úplne odstrihnem. Najviac si však užívam vnúčatá v Bratislave a Brne.“ Kurióznou záľubou, ktorej sa venuje od začiatku pôsobenia v meste, je astronómia. „Ako mladá učiteľka som dostala na starosť astronomický krúžok a baví ma to doteraz. Sledujem všetky novinky,“ prezrádza. K vede, ktorú kedysi zamýšľala študovať, má teda stále blízko.
V Smolníku sa venovala aj recitácii a hre na varhany, vyskúšala si aj klavír, no po presťahovaní sa k hudbe už nevrátila.
A čo ju naučila učiteľská prax? „Človek musí pochopiť druhú stranu. Treba trpezlivosť a často nervy z ocele. A vždy si treba druhého vypočuť a až potom reagovať,“ dodáva na záver Anita Antalová.
Zdroj: vobraze.sk
