Peter Srniš z Poltára si na motorku sadol v dvanástich rokoch. Odvtedy mu učarovala vôňa benzínu. Profesionálne pretekal vyše dvadsať rokov. Počas svojej kariéry získal tri tituly majstra Slovenska v rokoch 1982, 1983 a 1985 a päťkrát sa stal vicemajstrom Slovenska. Počas svojej aktívnej kariéry jazdil za AMK Fiľakovské Kľačany a ČSAO Lučenec. Ako pre vobraze.sk Peter Srniš priblížil, pretekanie bolo náročné, no veľmi ho bavilo. Ešte lepšie sa však cítil v pozícii mechanika, ktorá bola v tých časoch nepostrádateľná popri pretekaní. „Začínal som na Pionieri, ktorý som mordoval do sedemnástich rokov. Potom mi otec kúpil originál závodnú Jawu 250,“ povedal Peter Srniš (72), ktorý je rodákom zo Zeleného. Jazdeniu podľa jeho slov však predchádzali hodiny úprav, vylepšení a opráv motocykla. Väčšinou to boli teleskopy, prevodovka či prispôsobovanie nádrže, aby bola lepšia rovnováha a motorka sa veľmi nestavala na zadné koleso.
„Keď sa potom niečo v pretekoch ujalo, tak potom to fabrika odkukala a začala robiť sériovo. Kto chcel jazdiť, musel byť aj technik, vývojár. Niekedy sa stalo, že sme urobili vec, s ktorou Japonci prišli až o dva roky neskôr,“ hovorí Srniš. Desať rokov odjazdil na motorkách „čezeta“ a neskôr ďalších približne desať na značkách japonskej výroby. Tie potom opravoval aj kolegom, ktorí k nim prišli neskôr. „Boli medzi nimi aj bratia Ondrej a Jaroslav Kubišovci. Jednu motorku sme im upravovali na mieru, keďže jeden z nich bol menší, tak aby mu lepšie sedela. Rezali sme, prispôsobovali, zvárali. Dosahoval veľmi pekné výsledky,“ poznamenal.
Srniš pracoval aj ako inštruktor v autoškole. „Učil som iným štýlom ako kolegovia, chcel som, aby predvídali bezpečnosť a aby ovládali techniku, čo bolo dôležité. Radšej som jazdil so žiakmi, ako stál. Niekedy som bol viac spotený ako žiaci. Musel som byť sústredený, lebo som nechal žiakov robiť všelijaké veci, aby získali odhad rýchlosti. Keď neposlúchli a pred zákrutou nepribrzdili, tak som si našiel úsek, keď to bolo bezpečné a vyleteli sme z cesty na lúku, až potom dostali strach a rešpekt,“ povedal Peter Srniš. Zdôraznil, že dôležitým faktorom za volantom je aj zotrvačnosť vozidla a vďaka tomu auto nezastane na jednom metri. V súčasnosti má preto skôr obavy z mladých vodičov, ktorí sedia za volantom silných áut.
„Inštruktorom som bol približne päť rokov, potom sa ale vyskytla možnosť mať dielňu vo Zväzarme, tak som išiel tam. Museli sme si robiť motorky sami a to bola veľmi dobrá možnosť,“ priblížil Srniš, ktorý sa cítil byť viac mechanikom ako jazdcom. Napriek silnej konkurencii sa mu darilo dobre, aj keď ako tvrdí, chýbali mu odjazdené hodiny oproti profesionálom z Dukly, ktorí keď „zhumpľovali“ motorku, tak dostali druhú. „My sme museli pracovať na jej oprave,“ podotkol Srniš, ktorému pomáhali udržiavať motocykel v najlepšom stave jeho brat Laco Srniš, Jano Tisoň a Gejza Čonka.
Keby mal viac najazdené, tak by si Srniš vedel predstaviť ešte lepšie výsledky. „Dosť som aj padal. Mal som šťastie, že zranenia ma počas celej kariéry obchádzali. Do nemocnice som sa dostal iba občas, aj to len na pozorovanie,“ spomína Srniš, ktorý si cenil každé víťazstvo. „Keď sa vyhralo, bola zábava. Bol to dobrý pocit, že sa niečo dosiahlo,“ povedal a dodal, že do života mu to dalo veľa. „Hlavne technické myslenie a zodpovednosť, pretože tam každá chyba znamená pád a už je výsledok fuč, prípadne úraz. Bol som však vytrvalý a nevzdával som sa. Keď som začínal, tak veľmi málo ľudí jazdilo v republike. Začali sme z ničoho, len bola taká doba, že motorku mal na dedine skoro každý. Teraz je to skôr o peniazoch,“ povedal. Srniša ako technika bavilo hľadať chyby. „Na husliach by ma nikto nenaučil hrať, páčilo sa mi technické myslenie,“ podotkol s úsmevom.
Srniš aj po ukončení aktívnej kariéry zostal verný motokrosu a venoval sa práci s mládežou ako tréner a technický poradca. Svoje bohaté skúsenosti a znalosti prenášal na ďalšie generácie nadšencov motokrosu. Je ženatý, má dve dcéry a vnúčatá. Vnuk jazdí na motorkách, rád sa mu venuje a pomáha mu s údržbou motorky. V polovici deväťdesiatych rokov sa Srniš venoval aj počítačom. „Išiel vtedy Windows 95. Ja som veľmi chcel vedieť, ako to funguje. Rozoberal som a skladal som počítače, až som neskôr robil aj servisného technika vo firme, kde predávali počítače,“ dodal.
Počas minulotýždňových osláv mesta Poltár si prevzal z rúk Petra Sitora Cenu primátora mesta. Srniš ho získal za úspešnú športovú činnosť počas svojej aktívnej športovej kariéry, prínos v oblasti športu a úspešnú reprezentáciu mesta a regiónu. V motokrose Srniš súťažil v triedach do 250 a do 500 na motocykloch Jawa, ČZ, Suzuki a Kawasaki.
Zdroj: vobraze.sk, foto: mesto Poltár
