Speváčka Silvia Radóová pracovala 45 rokov ako učiteľka v materskej škole v Tornali. Narodila sa v Rimavskej Sobote, no väčšinu života strávila v Tornali, kde bývali. Na učiteľku sa hrávala už ako malá, spolu aj s jej sestrou. Ako pre vobraze.sk priblížila Silvia Radóová, už vtedy vedela, že bude buď učiteľkou, alebo herečkou a práve materská škola jej splnila oba sny, keďže sa v škôlke „vyhrala“ celých 45 rokov.
V rámci osláv Dní mesta Tornaľa získa Cenu primátorky mesta za dlhoročnú pedagogickú činnosť a spoločenské aktivity. Ocenenie je za prispetie rozvoja a spestrenie kultúrnych akcií v meste, okolí a šíreniu dobrého mena Tornaľa. „Veľmi na to potešilo a aj prekvapilo,“ hovorí.
„Keď som sa rozhodovala, čo budem študovať, myslela som aj na herectvo. V tej dobe sme ale nevedeli o tých školách,“ povedala a dodala, že voľba tak pomerne jasne padla na Strednú pedagogickú školu v Lučenci. Potom mala možnosť pokračovať na vysokú školu, ale viac ju lákalo začať hneď pracovať v škôlke vo vtedajšom Šafárikove, kde súčasne viedla spevácky zbor pri OU Ozeta. „Predvádzala som sa pred deťmi, najviac ma s deťmi bavila hudobná výchova, literárna, jazyková, recitácia. Chodili sme s deťmi aj na súťaže. Mali sme viacero talentovaných detí, no nie každé malo možnosť dostať sa na takú školu,“ povedala Radóová.
Ešte ako slobodná reprezentovala Šafárikovo (terajšie mesto Tornaľa), chodila po súťažiach po celom Slovensku. Zaujala dobrou intonáciou i decentným výrazom. Vyhrala súťaž spevákov amatérov populárnej hudby pod názvom Zlatý Erb Modrého Kameňa. V Banskej Bystrici ich sprevádzal orchester Gustáva Broma, v Bratislave orchester SĽUK-u. Také spomienky by chcela Silvia Radóová dopriať aj iným, pretože nič vo svojom živote neľutuje a na všetko rada spomína.
Vyskúšala si však aj umelecký život v speváckom zbore SĽUK-u v Rusovciach, kde mala možnosť stretnúť sa s Eugenom Suchoňom alebo choreografom Jurajom Kubánkom. Členkou sa stala okolo roku 1979 na necelé dva roky. Podľa jej slov mala šancu ísť na konkurz na Novú scénu, čo sa veľa Tornalčanom nepodarilo, no napokon sa však vrátila k pôvodnému povolaniu. Ako priblížila, nepáčila sa jej predstava, že by jej deti vychovávali iní ľudia, kým bude skúšať, či vystupovať. Nechcela byť „víkendový rodič“ a rodina bola pre ňu podstatnejšia.
Do práce v škôlke však chodila s radosťou, pretože ju napĺňala pozitivitou. „Vyžívali sme sa v tom, keď detičky napredovali, aké sme mali talentované deti, či vo výtvarnej, hudobnej alebo telesnej,“ hovorí Radóová, ktorá začínala ešte v starej škôlke v Tornali, neskôr prešla aj do novej škôlky a za roky pôsobenia zažila päť riaditeliek. Sama však nikdy nemala ambície vzdať sa priameho kontaktu s deťmi. „Radšej budem dobrá učiteľka, ako zlá riaditeľka,“ tvrdí s úsmevom Radóová.
Na umenie nezabudla a od roku 1983 pôsobila v kapele, ktorá hrávala často v kúpeľoch Číž. So živou hudbou spievala aj v Tornali vo vtedajšej staničnej reštaurácii Buk, v reštaurácii Centrál, ale aj na svadbách a rôznych kultúrnych a spoločenských podujatiach. V kapele bola speváčkou, lebo napriek tomu, že sa na umeleckej škole učila hre na klavíri, ďalej sa tomu nevenovala. S kapelou si zahrali aj v Rimavskej Sobote, v hoteli Tatra. V kapele sa za roky pôsobenia vystriedalo niekoľko hudobníkov, žiaľ, mnohí už zostali len v spomienkach.
Pred viac ako desiatimi rokmi spoluzakladala hudobnú formáciu Nostalgické duo, ktorá funguje dodnes. Silvia zložila a naspievala pieseň, ktorá sa stala hymnou abstinentov – Všetci spolu.
Manžel Silvie Radóovej bol automechanik a hral na gitare. Majú dve dcéry. Silvia je herečka, speváčka, učiteľka, ktorá pôsobí spolu s manželom v Spievankove, či nahráva audioknihy pre nevidiacich. V minulosti hrala v divadle v Prešove, ale aktuálne žije v Betliari. Druhá dcéra Lilla vyštudovala rovnako ako jej mama strednú školu pedagogickú v Lučenci. Momentálne žije v Anglicku. Po odchode do dôchodku Radóová u dcéry v Anglicku nejaký čas aj žila.
Bývalá učiteľka je nákazlivá pozitívnou energiou, ktorú si podľa jej slov udržiava aj práve vďaka deťom, s ktorými strávila väčšinu pracovného života. Ani na dôchodku nezaháľa, venuje sa ochotníckemu divadlu, M-divadlo v Betliari, ktoré sa podarilo znovu prebudiť po 100 rokoch a vystúpenia mali nielen v Betliari, ale aj v Krásnohorskom Podhradí, Štítniku, či Revúcej.
Naďalej žije v Tornali, kde má veľa obľúbených miest. Jedným z nich je obnovený park Zoltánka, ale veľa miest je pre ňu nostalgických a pripomínajú jej chvíle, ktoré tam prežila. Veľmi sa napríklad teší, že tento rok znovu ožilo kúpalisko. S nostalgiou spomína na jeho výstavbu. Zo školy chodili vypomáhať pri výstavbe, neskôr kosiť. „Bola som veľmi rada, že niečo také, ako kúpalisko bude u nás a aj na brigády sme chodili s radosťou.“
Cenu mesta Tornaľa si preberú publicisti Szászi a Vályi. Ocenia aj spoločnosť nadväzujúcu na odevnícke tradície
Zdroj: vobraze.sk
