Erika Kováčiková z Lučenca vyrába rôzne produkty z kože. Sú medzi nimi mešce, peňaženky, vaky, kapsy na notebooky, šperky, ale robila už napríklad aj obal na riadiacu páku do auta. Najčastejšie využíva ľudové vzory z prostredia Novohradu. „Možno to je taký ženský duch, ladnosť v mojich výrobkoch. Kožiari – muži – sa ma často pýtajú, prečo sa tak hrám s tými vzormi, ale veď to je také iné a pekné na tom. Už to nie je nahá koža, je to zdobená koža a nadobúda pre mňa iného ducha,“ uviedla pre vobraze.sk Erika Kováčiková (45). Najviac ju baví tvoriť práve zdobené kožené výrobky. „Je to podpis toho majstra. Energia, ktorú do toho vkladá,“ podotkla remeselníčka.
Odmalička vedela, že jej snom je tvoriť rukami. Začala učením sa na šijacom stroji a lepením šiat pre bábiky. Chcela sa stať návrhárkou a tak vyštudovala krajčírstvo. Koža ju zaujala hlavne vôňou. Je však rada, že sa vyučila za krajčírku. „Veľmi mi to pomáha. Koža je však ľahšia na spracovanie ako látka.“ Každému to pripomína, koža sa nepára a je ľahko tvarovateľná. „Nemusím pozašívať okraje ako pri látke. Je to vďačný materiál. Tvarujem namočením do vody, koža vyschne a ten jej tvar zostane. Na rozdiel od látky, ktorá sa musí naparovať a zažehľovať. Koži naozaj stačí voda a slnko,“ opisuje Erika. Pracuje hlavne s hladenicou, ktorú kupuje väčšinou od slovenských dodávateľov a kovové ozdoby objednáva často z Čiech.
„Časom sa na každej tvorbe prejavia muchy a prídem na spôsoby, ako niečo lepšie vyrobiť alebo upraviť chyby. Ide mi hlavne o to, aby boli tie výrobky pekné, viacúčelové, funkčné a praktické,“ priblížila Erika Kováčiková. Prezradila, že gény zrejme zdedila po zručnom otcovi, ktorý doma stále niečo vyrábal.
Koža pritom nebola prvým materiálom, s ktorým po šití začala pracovať. „Začínala som tvoriť šperky z dreva a kokosovej škrupiny. Ošmirgľovala som ich lupienkovou pílkou, vytvarovala a hrala sa. Kým som sa naučila pracovať so všetkými nástrojmi, boli to ťažké začiatky,“ hovorí Kováčiková. Pre manžela Róberta, ktorý vyrába nože, robila puzdrá.
Spolupracuje s ním neustále, hoci majú posledné roky rozdelené dielne. Ona v rodnom dome v Lučenci a on v rodnom dome v Tomášovciach. Spoločný stánok niekde na jarmoku je pre nich často oddychom. Milujú komunikáciu s ľuďmi a tak sú vždy radi, keď sa pri ich stánku niekto pristaví a má otázky. Ich tri deti sú s nimi často v dielňach a tvoria s nimi. Štrnásťročný syn vyrába šperky z malých parohov a dcéry šperky z korálok.
„Vyrábajú aj do stánku a zarobené peniažky sú ich vlastné peniažky,“ poznamenala Erika. Jej výrobky sa dostali aj do Kanady, Holandska či na Filipíny. „Väčšinou takto odišli malé obaly na štamperlíky. Je to také milé slovenské,“ smeje sa. Prezradila, že si jej výrobky kúpila napríklad bývalá premiérka Iveta Radičová.
Kováčiková hodlá vyrobiť kožený vejár. „Už ho mám vystrihnutý, ale zatiaľ je len zaparkovaný na očiach a mysľou sa k nemu vraciam. Niektoré projekty zaniknú, ale to je dobre, lebo sa mi to v hlave vyselektuje.“ Deň má pre ňu málo hodín. Plány v hlave sa hromadia a povinnosti tiež. „Nemôžem zabúdať, že som matka a neraz sa spamätám v dielni, že ešte niečo som mala spraviť, a keď sa pozriem na hodiny, uvedomím si, že je čas nasadnúť na bicykel a páliť pre deti do školy,“ povedala Kováčiková.
Kožiarka má na svojom remesle rada to, že ho môže prakticky ukázať. „Chodím na dielničky k deťom, aby si mohli vyskúšať prácu s kožou, podložkou, raznicami, nožom a kladivom. Treba im ukázať, ako pracovať s nástrojmi a veľmi ich to baví. Najčastejšie si robia malé mešteky na krk či do vrecka. Aj na jarmokoch si deti môžu ku mne sadnúť a vyrobiť si produkt,“ hovorí. Dodala, že deti milujú tiež čarokruhy, stužky na paličke, s ktorými robí rôzne tvary vo vzduchu. „Oči sa im hneď rozžiaria a svet je krajší.“
Nielenže zhotovuje výrobky, ale aj opravuje topánky či iné veci. „Veľakrát prídu zákazníci s koženou bundou, ktorú nechcú vyhodiť a vymyslíme z toho kabelku alebo to zrecyklujem iným spôsobom. Je s tým práca, kým sa to vypára, ale zo života mám prax,“ usmieva sa kožiarka. „Inšpiráciu vidím, keď sa pozriem na produkt, či je to látka, kože, alebo hocičo iné. Predstavím si, čo by sa z neho dalo spraviť. Hlava mi potom ide sama, a keď začínam šiť i tvarovať, výrobok naberá svoj život sám,“ priblížila Erika Kováčiková.
Časom si vďaka koženej tvorbe vytvorila vzťah k folklóru. „Keď si človek uvedomí melódiu a texty piesní, dokáže vnímať tú krásu domova,“ poznamenala. Pri majstrovaní počúva podcasty na rôzne témy. Obľubuje intuitívne tance. Chodí do klubu SvetLa Dance System a vždy sa na ich spoločné stretnutia veľmi teší.
Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album E. Kováčikovej, Milan Alberti
