Rodáčka z Rimavskej Soboty Martina Sláviková, rodená Hlávková, nosí policajnú rovnošatu už viac ako desať rokov. Posledný rok pracuje na pozícii hovorkyne Prezídia Policajného zboru a na televíznych obrazovkách sa objavuje pravidelne. Od svojho nástupu si stále zachováva rovnaký entuziazmus, no už s oveľa hlbším pohľadom na svoju prácu a s ešte väčším rešpektom k nej.
„Táto práca nie je len o tom, že si oblečiem uniformu a niečo pekné poviem. Je to práca plná výziev a nových vedomostí,“ uviedla pre vobraze.sk s úsmevom, ale aj vážnosťou hovorkyňa Prezídia Policajného zboru Martina Sláviková. Ako hovorí, každý deň ju niečo prekvapí a každý deň sa niečo učí. Práca hovorkyne je pre ňu nielen vysnívaným zamestnaním, ale aj neustálou výzvou. Cesta za ňou bola dlhá, no plná nových vecí, ktoré jej vydláždili cestu k tomuto postu. Z pozície policajtky prešla do úplne iného sveta – sveta, kde sa jazyk stáva najväčšou zbraňou aj štítom. „Získala som všeobecný prehľad o všetkých útvaroch, s ktorými som sa predtým ani nestretla,“ spomína na svoje začiatky.
Hovorkyňa musí byť podľa Slávikovej neustále pripravená. „Nie je to o tom, že si sadnem a odpoviem novinárovi, najskôr si musím vyžiadať odborné podklady, spracovať ich, preložiť do ľudskej reči a až potom ich komunikovať,“ pripomína. Podotkla, že aj ona mala niekedy skreslené predstavy. Aj napriek tomu, že tejto práci venuje veľa času a energie, stojí jej to za to. Okrem toho, že sprostredkúva informácie občanom musí myslieť aj na zákony, práva, či verifikovateľnosť. „Veľa ľudí si myslí, že hovorkyňa len pekne niečo povie pred kamerou, ale nie je to tak. Musím si pripraviť každé vyjadrenie, dávať pozor na prezumpciu neviny, nesmiem povedať ‘spôsobil nehodu’, ale ‘mal spôsobiť’,“ vysvetľuje.
Hoci má dve deti, deň pre ňu nekončí, keď padne pracovná doba. „Aj po ôsmej večer sledujem, čo sa deje. Reagujem,“ hovorí otvorene. Táto práca pre ňu teda nie je len zamestnaním, je to poslanie, žije tým. “Ukázala mi, že aj pred kamerou stojí človek – unavený, vyťažený, ale šťastný, že robí niečo, čo má zmysel,“ hovorí Martina, ktorá každý deň sleduje denné správy, tlač. “Jednoducho tá práca mi už prirástla k srdcu,“ priznáva. Napriek tomu, že si často musí ukradnúť čas pre seba, nevie si predstaviť krajšiu prácu.
Aj keď pôsobí pred kamerou profesionálne, nie je to pozlátko. „Nemám vizážistku, nemám kaderníka. Niekedy som rada, že stihnem aspoň nahrávku, a to je pre mňa víťazstvo,“ priznáva s humorom. Často sa stáva, že text, ktorý má hovoriť pred kamerou číta len cestou po schodoch na natáčanie. Miluje svoju prácu a aj všetko, čo sa vďaka nej učí a všetko čo jej prináša, no čas je niekedy tým najmocnejším kameňom úrazu. Medzi jej obľúbené televízne relácie patrí Občan za dverami, Reportéri, najčastejšie je však v Krimi. “Mám rada aj seriál Profesionáli,” hovorí s úsmevom.
Spočiatku mala obavy z médií. „Mala som laický názor, že novinári budú mať nepríjemné otázky. Ale za rok som nemala jedinú negatívnu skúsenosť,” hovorí s uznaním. Naopak, dnes si s mnohými tyká, udržiava priateľské vzťahy a médiá považuje za neoddeliteľnú súčasť svojej práce. Už od prvého stretnutia s nimi pochopila, že sú to tiež len ľudia, ktorí chcú do sveta prinášať reálne informácie. Dokonca si vie predstaviť pracovať priamo v médiách a lámať tak všetky mýty či už o policajtoch ale aj o novinároch. Aj keď ako policajtka čelí predsudkom, vie, že nie je fér všetkých hádzať do jedného vreca. „Jeden policajt môže spraviť hanbu všetkým, ale tak to byť nemá,“ tvrdí. Martina priznáva, že ju láka aj práca v televízii. „Keď som bola s rodinou na exkurzii v TV JOJ, tak som si hovorila, že takáto práca by sa mi naozaj veľmi páčila.“ A hoci miluje svoju prácu v polícii, s otvoreným srdcom hovorí aj o iných možnostiach.
Zhruba dva roky si obliekala v minulosti námornícku uniformu. Rada spomína práve na tieto svoje začiatky, ktoré boli spojené s prácou na veľkom, viac ako desaťposchodovom trajekte, ktorý sa plavil medzi Anglickom a Francúzskom. “Začínala som po vysokej škole na lodi, ako sa hovorí, od piky -ako stewardka, neskôr baristka v kaviarni, v reštaurácii až po prácu v obchode v parfumérii. Bol to servis pre ľudí, ale aj tam sa dá vypracovať. Slováci sme podľa mňa šikovný národ a vieme sa naučiť všetko keď chceme,” podotkla Sláviková, ktorá tam pracovala s manželom približne tri roky. Má absolvovanú aj námornú akadémiu, kurzy – techniky prežitia na mori, osobná bezpečnosť a zodpovednosť za pasažierov, kurz prvej pomoci. “Museli sme ich absolvovať, aby sme boli prijatí na loď. Každý týždeň sme mali praktické preskúšanie a cvičenia. Bola to skúška reakcií na rôzne kritické situácie, ktoré môžu nastať, napríklad požiar, kolízia, teroristický útok, zdravotné komplikácie a iné. Evakuáciu – opustenie lode sme vykonávali šmýkačkou do záchranných raftov na hladine mora. Zažili sme tam situácie ako z filmu,” spomenula. Jej manžel tam zostal pracovať ďalej a vypracoval sa na zástupcu kapitána. Morskú chorobu podľa jej slov nemala, niekedy však rozmýšľa, ako sa im podarilo, že v spoločnosti boli v tom čase jediní dvaja Slováci.
“Tieto školenia som nezískala na Slovensku, ale na Námornej akadémii vo Warsash, na juhu Anglicka,” poznamenala policajtka, ktorá získané skúsenosti využila aj pri práci preventistky v PZ. “Bola som raz na škole, kde bola nahlásená bomba. Poprosili ma, aby som im v rámci nebezpečnej životnej situácie dala rady. Dôležité hlavne je zabrániť panike,” upozorňuje Sláviková. Zo skúseností hovorí, že práve na školách treba deti učiť takéto veci, aby vedeli, čo majú robiť v prípade potreby. “Aj na prednáškach sa ma deti stále pýtali, čo majú robiť, keď tu bude behať po škole človek so zbraňou. Nikam netreba chodiť, zabarikádovať sa v triede lavicami, skriňami a počkať na záchranné zložky,” odporúča.
Martina je matkou a aktívnou ženou aj mimo práce. Miluje bicyklovanie, spoločenské hry s deťmi, čítanie aj cestovanie. „Pre mňa nie sú dôležité hmotné veci, ale zážitky a tých máme veľa,“ hovorí. Aj v zime si nájde čas na snowboard a korčule, v lete na kolieskové korčule.
Martina z R. Soboty pracuje ako hovorkyňa Prezídia Policajného zboru
Zdroj: Nina Bíliková (redakčne upravené) , foto: archív Martina Sláviková
