Výrobe ľudových hudobných nástrojov zasvätil Ladislav Koblíček z Kalinova veľkú časť života. Remeslu sa priučil od otca, s ktorým vyrábal fujary, píšťaly, gajdy, ľudové husle i menej známe nástroje. Ich výrobky sa dostali do zahraničia, múzeí, folklórnych súborov aj k významným osobnostiam. Hoci záujem o tradičné remeslo klesá, vo výrobe originálnych nástrojov pokračuje.
Ladislav Koblíček pochádza z Turičiek, čo je časť obce Cinobaňa a približne dvadsať rokov žije v Kalinove v okrese Poltár. Jeho otec sa pôvodne venoval maľovaniu krajiny a prírodných motívov, neskôr ho zaujala výroba hudobných nástrojov. Syn mu pomáhal už ako desaťročný. „Keď som bol chlapec, otec mi povedal, aby som mu pomohol. Niečo som pílil, opracoval alebo vyrobil určitú časť nástroja. Takto sa to postupne nabaľovalo a získaval som skúsenosti,“ hovorí pre vobraze.sk Ladislav Koblíček (59). Vo Zvolene potom študoval výrobu sláčikových nástrojov a pod vedením Nemčeka sa učil vyrábať klasické husle. Vyštudoval aj umelecké kováčstvo, ktoré využíva pri kovových súčastiach nástrojov. Za dôležité považuje tiež výtvarné cítenie pri tvorbe tvarov a ornamentov.
Otec bol prísny najmä na kvalitu
S otcom Tiborom sa pri práci dopĺňali. Pri gajdách otec vyrábal koženú časť, Ladislav drevené hlavičky a ďalšie súčasti. Spoločne vyrábali aj ninere. Hoci mal vlastnú dielňu, často pracoval u otca; dodnes má niektoré jeho nástroje a zachovala sa aj otcova dielňa. „Nikdy mi nebránil vo vlastných nápadoch. Bol však veľmi prísny na kvalitu. Hovoril, že keď si človek pokazí meno, veľmi ťažko ho potom napraví,“ približuje. Pri ľudových husliach preto využíva vlastné ornamenty či vyrezávané hlavičky, no vždy dbá predovšetkým na dobrý zvuk. Klasické husle si naopak vyžadujú presné rozmery a proporcie.
Významným úspechom bola svetová výstava Expo 2000 v Hannoveri, kde v slovenskom pavilóne predstavili viac ako päťdesiat nástrojov. „S otcom sme patrili medzi výrobcov s najširším sortimentom ľudových hudobných nástrojov na Slovensku. Nemyslím tým počet vyrobených kusov, ale rôznorodosť nástrojov,“ hovorí Koblíček. Vyrábali dychové, sláčikové, brnkacie aj historické nástroje. Ladislav zhotovil napríklad lutnu podľa nákresu zákazníka z Detroitu. Obľúbil si korýtkové husle, ktorých spodná časť sa vydlabáva z jedného kusa dreva. „Keď pri vydlabávaní niečo pokazíte, nedá sa to jednoducho opraviť a musíte začať s novým kusom dreva,“ vysvetľuje s tým, že uspel aj pri výbere výrobcu pre vojenský hudobný súbor v Brne, pre ktorý zhotovoval ľudové husle, violu a violončelo.
Fujara z jeho dielne sa dostala aj k pápežovi
Nástroje z dielne Koblíčkovcov sa dostali do Ameriky, Austrálie, Anglicka či Talianska, k hudobníkom aj do múzejných zbierok. Podľa Ladislava jednu z jeho bohato vyrezávaných fujár darovala vtedajšia prezidentka Zuzana Čaputová pápežovi Františkovi. „To bola fujara s hlbokým reliéfnym vyrezávaním, ktorú som osobne vyrábal,“ hovorí. Britská kráľovná Alžbeta II. podľa jeho slov dostala pri návšteve Kežmarku od vtedajšieho prezidenta Ivana Gašparoviča veľký zdobený roh s ľudovými motívmi z ich dielne. Pre taliansku filmovú koprodukciu pripravovali približne pätnásť nástrojov a predmetov; niektoré si ponechali členovia štábu. Vyrábali tiež pre herca Jozefa Kronera, operného speváka Martina Babjaka, SĽUK a ďalšie folklórne súbory. Ich práce sú v Slovenskej národnej galérii, Hudobnom múzeu v Banskej Štiavnici i v českých a zahraničných múzeách.
Ocenenia získaval aj na folklórnych slávnostiach v Detve
Ladislav Koblíček získal viacero ocenení na súťažiach výrobcov počas folklórnych slávností v Detve, napríklad za fujary, píšťaly, gajdice a ľudové hračky. „Prihlásilo sa napríklad šesťdesiat výrobcov, z ktorých vybrali dvadsiatich a následne ocenili len niekoľkých. Podarilo sa mi získať viacero ocenení, dokonca aj dvakrát za fujaru,“ povedal. Na slávnosti a výstavy chodieval s otcom Tiborom, ktorý viac ako štyridsať rokov hrával v ľudovej hudbe Ďatelinka a precestoval s folkloristami mnohé krajiny. Otec so synom aj vystupovali. Ladislav ho sprevádzal na gajdách, píšťalách či ninere, otec spieval alebo hral. „Ja spievať neviem, hoci hudobný sluch mám. Otec spieval a ja som ho sprevádzal na nástrojoch,“ dodáva. Spoločne navštevovali aj gajdošské fašiangy v Lehote, kde sa stretávali muzikanti zo Slovenska i zahraničia.
Na kvalitné husle musí drevo dozrievať celé desaťročia
Pri výrobe nástrojov rozhoduje aj výber dreva. Na píšťaly a fujary sa často používa baza s mäkkou dreňou, na husle najmä smrek na vrchnú rezonančnú dosku a javor na spodnú dosku a korpus. „Smrek má výborné akustické vlastnosti, ale je mäkší. Javor je tvrdší a pevnejší. Každé drevo má inú úlohu,“ vysvetľuje. Drevo necháva prirodzene schnúť aj dvadsať či tridsať rokov. „Teraz napríklad vyrábam husle z dreva, ktoré mám doma už dvadsaťpäť rokov,“ hovorí a upozorňuje, že rýchlo vysušený materiál môže časom popraskať. Na viacerých nástrojoch pracuje súčasne, pretože niektoré časti musia schnúť. Náročnejšie husle môžu vznikať aj pol roka. Za jeden z najťažších nástrojov Koblíček považuje kontrabas.
Ručnú prácu nechce nahrádzať strojmi
Ladislav Koblíček uprednostňuje ručné postupy pred strojovou výrobou. „Dnes vám stroj dokáže vyrobiť niektoré časti huslí za dvadsať minút. Ja ich ručne opracúvam dva alebo tri dni. Lenže pri ručnej výrobe je každý kus iný,“ vysvetľuje. Lacné sériové nástroje a upravované polotovary sa podľa neho od originálov líšia materiálom, životnosťou i zvukom. „Je to podobné, ako keď si kúpite reprodukciu obrazu a originál,“ dodáva. Každé husle znejú inak a hudobníci majú rozdielne nároky. Spomína na zákazníčku, ktorá si na barokovú hudbu vybrala husle s najjemnejším zvukom.
„Nedokážete vyrobiť dvoje úplne rovnaké husle, pretože ani dva kusy dreva nie sú rovnaké,“ hovorí. Výrobe sa približne dvadsať rokov venoval ako živnostník. Dlhé roky však pracuje ako konzervátor v Novohradskom múzeu a galérii v Lučenci, najmä s drevenými a dreveno-kovovými predmetmi. Nástroje vyrába vo voľnom čase, najmä klasické a ľudové sláčikové. „Záujem o ľudové hudobné nástroje už nie je taký, ako býval. Toto remeslo je časovo veľmi náročné a človek na ňom nezbohatne. Musí ho to predovšetkým baviť,“ konštatuje. Venuje sa aj dekoráciám zo samorastov. S otcom kedysi vyrábali črpáky, opasky, tašky a predmety z rohoviny. Práca s drevom mu prináša aj oddych. Kedysi jazdil motokros, v súčasnosti chodí do posilňovne.
Ľudové nástroje podľa neho nemožno vždy priradiť jedinému regiónu. Korýtkové husle sa spájajú skôr so severom Slovenska, píšťaly, fujary a gajdy však boli rozšírené aj inde. „Na fujare mohol hrať bača na Orave, ale aj v okolí Rimavskej Soboty,“ pripomína. S folklórnymi súbormi priamo z Rimavskej Soboty výraznejšie nespolupracoval, no tradičné nástroje považuje za dedičstvo celého Slovenska vrátane Gemera a Malohontu.
Po otcovi mu zostala vzácna spomienka
V ďalšej generácii zatiaľ Ladislav nástupcu nemá. Syn sa venuje športu, štúdiu a fyzioterapii, dcéra žije v Prahe. „Syn mi kedysi, keď bol menší, pomáhal v dielni, ale neskôr sa začal venovať svojim záujmom,“ hovorí. Verí však, že jeho výrobky zostanú ďalším generáciám. Niektoré nástroje by nikdy nepredal, najmä otcovu dvojačku, na ktorej dlhé roky vystupoval. „Mám ju doma v obývačke a je to pre mňa vzácna spomienka na otca,“ dodáva. Pri výrobe huslí sa podľa neho človek učí celý život a vždy sa môže zdokonaliť. „Tie nástroje sú tak trochu ako moje deti. Do každého som vložil veľa práce a snažil som sa ho vyrobiť najlepšie, ako som vedel. Bol by som rád, keby vydržali čo najdlhšie,“ uzatvára.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Ladislav Koblíček
