Od začiatku mája prišiel okres Revúca o jednu zo staníc záchrannej zdravotnej služby. Posádka, ktorá dlhé roky pôsobila na Prednej Hore, v miestnej časti Muránska Huta, bola presunutá do Brezna. Zmena vyvolala obavy najmä v horských oblastiach regiónu, kde sú podľa miestnych problémom dlhé dojazdové časy a aj slabé pokrytie mobilným signálom.
V okrese tak aktuálne funguje jedna posádka rýchlej lekárskej pomoci (RLP) s lekárom v Revúcej a ďalšie posádky rýchlej zdravotnej pomoci (RZP) v Jelšave, Ratkovej a dve v Tornali. Stanica na Prednej Hore, ktorá patrila pod Muránsku Hutu, už v regióne nepôsobí.

Posádka sídlila približne 20 rokov v areáli odborného liečebného ústavu na Prednej Hore.

O zrušení sme sa dozvedeli, keď už bolo rozhodnuté

Starosta obce Muránska Huta Marian Szentandrássi, ktorý je bývalým záchranárom, hovorí, že samospráva sa o zrušení stanice dozvedela až vo chvíli, keď už bolo všetko rozhodnuté. „Predná Hora bola jediné sedlo, odkiaľ sa dalo rýchlo vyraziť na Muráň, Muránsku Hutu či Červenú Skalu,“ povedal pre vobraze.sk starosta Marian Szentandrássi.

Podľa neho ide o špecifický horský región, kde sú počas zimy komplikované podmienky a dojazd sanitiek býva problematický. „Teraz sú k nám najbližšie Pohorelská Maša, Tisovec a Revúca. Zákon hovorí o určitých časoch dostupnosti, ale ani jedna z týchto záchraniek ich podľa nás nevie splniť do 15 minút,“ upozornil. Dodal, že problémom je aj slabé pokrytie mobilným signálom. „Bežne sa stávalo, že keď bola Pohorelská Maša na výjazde a Tisovec tiež, zostali sme úplne bez pokrytia,“ skonštatoval Szentandrássi.

Turistický región s množstvom návštevníkov
Muránska planina patrí medzi vyhľadávané turistické lokality. V okolí sa nachádza sysľovisko na Muránskej planine, Veľká lúka, Kráľova hoľa či turistické trasy smerujúce na Červenú Skalu. „Keby aspoň tam bola stanica presunutá, tak to pochopíme,“ podotkol starosta s tým, že práve v takomto území môže byť rýchla dostupnosť záchranárov rozhodujúca. „Viem, čo je to byť odrezaný od sveta, preto sa snažíme mať aspoň AED prístroje, kde sa dá,“ povedal. Najnovšie pribudlo automatické externé defibrilačné zariadenie na zrekonštruovanej budove Klinčiarne. „Aspoň toto máme pre prípady náhlej zástavy srdca,“ dodal.

Záchranár a poslanec upozorňuje na dlhšie dojazdy

Na zrušenie stanice upozornil aj poslanec Mestského zastupiteľstva v Revúcej Ján Magura, ktorý zároveň pracuje ako záchranár v Jelšave. Podľa neho poslali v súvislosti so zmenami listy aj za nemocnicu, odpoveď však zatiaľ nedostali.
„Poukazoval som na zastupiteľstve, prečo došlo k zrušeniu RZP na Prednej Hore. Posádka je teraz v Brezne, čo je podstatne ďalej,“ uviedol Magura. Ako dodal, v praxi teraz často zasahujú posádky zo susedných regiónov. „Najčastejšie chodia Tisovec, Jelšava alebo Revúca. Dôsledkom budú dlhšie dojazdové časy,“ skonštatoval.
Najbližšie k Muránskej Hute je aktuálne posádka z Jelšavy, ktorá funguje bez lekára. K vážnejším prípadom je vysielaná RLP z Revúcej. „Prax ukáže, ako to bude fungovať. Presun údajne súvisel s vysokou vyťaženosťou sanitiek v Brezne, ale tým sa zvýšila vyťaženosť aj ostatných posádok v našom regióne,“ povedal Magura.
Podľa neho síce posádka na Prednej Hore nemala najvyšší počet výjazdov, no jej význam spočíval najmä v strategickom pokrytí rozsiahleho územia.

V okrese Revúca zostalo päť staníc

Po zmenách funguje v okrese Revúca päť posádok záchrannej zdravotnej služby. V Revúcej je jedna RLP s lekárom, v Jelšave a Ratkovej po jednej RZP a dve RZP sú v Tornali. Pred májom ich bolo šesť.

Záchranári zasahujú pri život ohrozujúcich stavoch, bezvedomí, náhlych zástavách obehu, vážnych úrazoch či dopravných nehodách. V regióne pracujú desiatky zdravotníckych záchranárov a lekárov. Na jednej stanici býva približne osem až deväť záchranárov v službách.
Zmena nastala od mája aj v susednej Hnúšti v okrese Rimavská Sobota, kde už nepôsobí lekárska posádka RLP, ale len RZP bez lekára.

Zmeny sú súčasťou celoslovenskej reformy

Podľa manažérky pre komunikáciu s verejnosťou Operačného strediska ZZS SR Petry Klimešovej sa sieť ambulancií mení na základe minuloročnej novelizácie zákona. „Sieť ambulancií ZZS v rámci celej Slovenskej republiky sa mení na základe minuloročnej novelizácie zákona. Navyšuje sa počet pozemných ambulancií z 321 na 344 a zaviedli sa aj nové typy ambulancií,“ uviedla Klimešová. Ako dodala, aktuálne prebieha implementačná fáza reformy.
„Ambulancie sa postupne do siete dopĺňajú a v opodstatnených prípadoch sa relokujú či transformujú na iný typ. Umiestnenie jednotlivých ambulancií a ich typ vychádza z modelov v rámci projektu optimalizácie siete ambulancií ZZS, ktoré riešia ich najefektívnejšie rozmiestnenie v rámci celého územia Slovenska,“ vysvetlila. Zdôraznila zároveň, že sieť záchrannej služby treba vnímať komplexne.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post V okolí Muráňa zrušili jednu stanicu záchranárov. Posádku z Prednej Hory nahrádza Tisovec či Jelšava first appeared on vobraze.sk.</p>

Tomáš Husár, rodák z Hrnčiarskych Zalužian, istý čas žil a pracoval aj ďaleko od domova. Dnes pôsobí ako záchranár v Hnúšti a hovorí, že návrat do regiónu bolo jedno z najlepších rozhodnutí. Aj keď má za sebou skúsenosti z rušnejších staníc, pokojnejšie tempo mu momentálne vyhovuje.

„Dva a pol roka som slúžil na záchranke v Senci. Býval som v Bratislave. Už pri nástupe som do žiadosti uviedol Rimavskú Sobotu a okolie, ale nebolo voľné miesto,“ povedal pre vobraze.sk Tomáš Husár (28). Keď sa pred rokom a pol uvoľnilo miesto v Hnúšti, prišlo to nečakane. „Kolegyňa išla do dôchodku. Hnúšťa je pomerne pokojné miesto a som tam spokojný. Je to rozdiel oproti Sencu,“ vysvetľuje záchranár, ktorý slúži už štvrtý rok.

Začínal ako šofér sanitky, dnes pracuje v posádke s lekárom. „Teraz som na striedačku v posádke s lekárom buď ako šofér, alebo ako záchranár. Lekár má hlavné slovo a moja úloha sa odvíja od jeho požiadavky.“ Zodpovednosť však cíti stále rovnako. „Ako šofér sanitky mám stále zodpovednosť za posádku. Či už vezieme pacienta, alebo nie,“ približuje svoje pôsobenie v záchrannej službe.
Na práci ho baví najmä jej nepredvídateľnosť. Stereotypná práca pre neho nikdy nebola lákavá. „Aj po takmer štyroch rokoch oceňujem, že to nie je rutinná práca. Tú veľmi nemusím. Dopredu nikdy nevieme, aké výjazdy nás čakajú. Každý deň je iný. Veľkou raritou sú dni, keď výjazdy nemáme,“ hovorí Husár, ktorému sa prácou v záchrannej službe splnil detský sen.

Podľa jeho slov ťažko povedať, ktoré boli najťažšie výjazdy. „Každý výjazd dá svojim spôsobom zabrať. Niektorý fyzicky, niektorý psychicky,“ vysvetľuje. Predsa len sú však situácie, ktoré vníma citlivejšie. „Najviac stresujúce sú pôrody a detskí pacienti. To sú dve oblasti, kde nikdy neviete, čo z toho bude. Ja som mal zatiaľ šťastie, že išlo prevažne o klasické laryngitídy a vystrašené mamičky,“ doplnil.
Popri práci v záchrannej službe je známy aj vďaka folklóru a tancu, ktorému sa dlhé roky aktívne venoval. V minulosti účinkoval aj vo väčších projektoch a predstaveniach.

Ako jeden z mála tanečníkov z regiónu, tancoval aj s najznámejším ľudovým súborom na Slovensku. V SĽUK-U pôsobil od roku 2017, počas štyroch sezón. „Asi najviac mi v pamäti ostane predstavenie k oslave deväťdesiatych narodenín Juraja Kubánku, ktorého som mal tú česť spoznať,“ hovorí tanečník.

Dnes je však jeho vzťah k tancu voľnejší. „Tancu sa už aktuálne vôbec nevenujem. Posledné predstavenie som mal v novembri minulého roku. To bolo v Michalovciach,“ zaspomínal si Tomáš Husár.
Jedným z výrazných projektov bolo účinkovanie v predstavení Cigáni idú do neba. „Dalo mi to obrovské množstvo skúseností. Vidieť, ako pracuje Ján Ďurovčík, aj ako pracujú ostatní profesionáli. Spoznal som veľké množstvo skvelých ľudí. Za to som vďačný,“ uviedol folklorista, ktorý vystúpil v mnohých slovenských mestách. Za nezabudnuteľný zážitok, na ktorý bude podľa jeho slov navždy spomínať, považuje vystúpenie v Spojených arabských emirátoch.

Napriek úspechom dnes nič aktívne nehľadá. „Nebudem nič silne odmietať, ale ani nič nehľadám. Ani predtým som nič nehľadal, ono to vždy prišlo,“ prezrádza Husár, ktorý aktuálne žije s priateľkou v Rimavskej Sobote.

V Bratislave sa venoval aj tréningu gymnastiky, učil deti vo veku od štyroch do deviatich rokov. „Z časových dôvodov som to musel zanechať. Popri zamestnaní som nevedel zabezpečiť voľno vždy v rovnaký deň a rovnaký čas,“ vysvetľuje a zároveň dodáva, že ani dnes si nevie úplne predstaviť, ako by sa mu to podarilo skĺbiť.

„V zime som sa k ničomu veľmi nedostal. Nepodarilo sa mi ísť lyžovať. Raz som sa bol akurát korčuľovať na rybníku v Ožďanoch. Aktuálne voľný čas venujem našim psíkom. S priateľkou máme štyroch,“ hovorí s úsmevom Husár. Šteniatko border kólie zachránené zo salaša, taliansky chrtík v opatere, jazvečík či jorkšírsky teriér – psy sú dnes prirodzenou súčasťou ich života. S príchodom jari sa teší najmä na spoločné výlety. „Naložím ich do auta a nechám ich poriadne niekde za mestom vybehať,“ netrpezlivo očakáva krajšie počasie.

Aj keď sa jeho životné tempo zmenilo, jedno zostáva rovnaké – silné puto k rodnému kraju a pocit, že je tam, kde má byť. Práca záchranára, ktorú robí s rešpektom a pokorou, je dnes jeho prioritou. A folklór? Ten zostáva ticho prítomný – ako súčasť identity, ktorá sa nestráca, len dozrieva. „K folklóru som mal blízko odmalička a na tom sa nič nezmenilo,“ uzatvára Tomáš Husár.

<p>The post Tomášovi Husárovi z Hrnčiarskych Zalužian sa splnil sen, stal sa záchranárom. Spolupracoval s režisérom Ďurovčíkom first appeared on vobraze.sk.</p>

Eva Zsírosová, rodáčka z Rimavskej Soboty, strávila v zdravotníctve 35 rokov. Hoci svoj rodný kraj nikdy neopustila na dlhý čas, štyri roky prežila vo Zvolene, kde študovala na Strednej zdravotníckej škole. Týmto smerom odborom sa vybrala na odporúčanie jej mamy. „Mamka rozhodla, že zdravotníctvo sa bude hodiť k mojej povahe. Odmalička som chcela byť veterinárka, milovala som zvieratá. Hovorila mi však, že keď mám v sebe taký cit, mohla by som sa starať o ľudí,“ povedala pre vobraze.sk Eva Zsírosová (54).

Pôvodne chcela pracovať ako detská sestra, no pre veľký záujem ju preradili na všeobecné ošetrovateľstvo. „Prvý rok na škole som to niesla ťažko, detičky som milovala. Ale dnes viem, že sa všetko vyvinulo tak, ako malo.“

Počas štúdia absolvovala prax vo zvolenskej nemocnici. Krátky pobyt mimo rodného mesta však u nej len posilnil túžbu vrátiť sa domov. „Vo Zvolene sa mi páčilo, ale Rimavská Sobota je pre mňa domov. Potrebovala som sa vrátiť tam, kde som mala krásne detstvo,“ hovorí.

Ešte počas praxe ju výrazne ovplyvnili skúsenosti z gynekológie a pôrodníctva. Vďaka ochotnému lekárovi sa ako študentka dostala s ďalšími dvomi študentkami aj na operačnú sálu a videla cisárske rezy. Silný zážitok prehĺbil jej záujem o anesteziológiu a operačné odbory, ktoré ju sprevádzali aj na začiatku profesionálnej kariéry. Po nástupe do nemocnice v Rimavskej Sobote pracovala striedavo na Anestéziologicko-resuscitačnom oddelení (ARO), v záchrannej službe ako výjazdová sestra a na operačnej sále ako anestéziologická sestra.

„Operačná sála ma očarila. Bola to práca, ktorá mala dynamiku aj veľkú zodpovednosť,“ povedala. Najviac ju však oslovila práca na ARO. „Bolo to hektické, náročné, ale krásne. Neustále sa niečo dialo,“ dodala.
Neskôr však nastúpili rodičovské povinnosti a Eva sa potom presunula do ambulantnej starostlivosti. Najskôr pracovala vo všeobecnej ambulancii pre dospelých u lekára Ivana Hlaváča, kde pôsobila jedenásť rokov. Dodnes si pamätá na atmosféru bývalej polikliniky. „Ambulanciu sme mali na prízemí, vedľa urologickej ambulancie. Bolo výborné, že sme boli všetci pohromade, a to všeobecní lekári, neurológia, špecialisti. Budova je dnes krásne opravená, ale trochu mi chýba, že zdravotníctvo je teraz po meste tak roztrúsené.“

Po druhej materskej dovolenke zakotvila v stomatológii. Trinásť rokov pôsobila v zubnej ambulancii Kataríny Polievkovej. Od začiatku tohto roka pracuje v ambulancii doktorky Kataríny Kováčikovej, ktorá sa u nej zaúčala a po čase sa osamostatnila. Ako zdravotná sestra aj tu čelí náročným situáciám, najmä však pri malých pacientoch. „Najhoršie je, keď dieťa príde k nám prvýkrát už s bolesťou. Rodičia by ich mali brať k zubárovi už od jedného roka, aby si zvykli na prostredie. Zubár nie je na to, aby deti boleli, ale aby im pomohol,“ zdôrazňuje. Preventívne prehliadky dvakrát ročne podľa nej významne predchádzajú problémom, no nie všetci rodičia ich dodržiavajú.

Na istý čas medzitým zmenila pôsobenie a štyri roky pracovala aj v domove dôchodcov na Kyjev­skej ulici v R. Sobote. Táto práca bola pre ňu psychicky veľmi náročná. „Boli tam aj ľudia úplne odkázaní na personál. Niektorým chodili príbuzní len občas. Potrebovali veľa starostlivosti aj trpezlivosti,“ spomína. Po sérii dvanásťhodinových služieb sa však rozhodla opäť vrátiť do ambulancie, kde cítila stabilnejší rytmus.

Okrem zdravotníctva je pre zdravotnú sestru dôležitý aj pohyb a príroda. Najradšej relaxuje pri prechádzkach so psíkom, ktoré jej pomáhajú vyčistiť si hlavu po náročných dňoch. Kedysi hrávala aj volejbal, niekoľko rokov ešte počas školy tvorila súčasť miestnej partie hráčok. Hoci už aktívne nehrá, stále ich rada povzbudí. „A veľmi rada varím a pečiem. Najväčšiu radosť mám, keď mám pre koho navariť a všetko sa zje,“ dodáva.

Rodina nemala zdravotnícku tradíciu, iba jej sestra pracuje ako farmaceutický laborant. Jej vlastné deti sa týmto smerom nevydali. „Nemali k tomu vzťah a to je dôležité. Zdravotník musí robiť túto prácu srdcom.“

Za tri a pol desaťročia v zdravotníctve sa stretla s množstvom náročných aj krásnych momentov. K tým najťažším patrili havárie a ťažké úrazy na ARO, kde často rozhodovali sekundy. Zasa medzi najsilnejšie chvíle radí stretnutie s mladou ženou, ktorú kedysi zachránili po pokuse o samovraždu. „Oslovila ma slovami: Možno si ma nepamätáte, ale zachránili ste mi život. To je pre zdravotníka najväčšia odmena,“ dodáva Zsírosová.
Mladým zdravotníkom odkazuje, aby mali súcit s pacientmi a boli lojálni k svojmu povolaniu i kolegom. „Dobrý kolektív je základ. V zlom kolektíve sa pracuje najhoršie. No keď človek svoju prácu miluje, dá sa zvládnuť aj to najťažšie.“

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Eva Zsírosová

<p>The post Rimavskosoboťanke Zsírosovej bola blízka anesteziológia a operačka. Našla sa v práci zdravotnej sestry first appeared on vobraze.sk.</p>

Anesteziológ a intenzivista Róbert Rajský z Rimavskej Soboty pôsobí ako primár v Lučenci. V zdravotníctve odrobil už 23 rokov, a to v prednemocničnej a nemocničnej sfére. Je stále záchranárom, pracuje v ambulancii ako všeobecný lekár a patrí medzi lekárov, ktorí za veľmi dôležité považujú kontinuálne a celoživotné vzdelávanie. Venuje sa všetkému, čo prináša alebo ponúka adrenalín.

Od leta minulého zastáva funkciu primára v lučeneckej nemocnici na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny (OAIM). „Anesteziológa spoznáte tak, že má rozcuchané vlasy, batôžtek na pleciach a stále sa niekam ponáhľa. Bez anestéziológov sa nepohne žiadna nemocnica, pretože bez uspania pacienta by lekári nemohli vykonávať náročné chirurgické úkony. Operatérov pritom vnímajú ľudia viac ako anesteziológov. Sme chrbtová kosť ale sme neviditeľní,“ hovorí pre vobraze.sk štyridsiatnik Róbert Rajský. Ako dodáva, je náročné a zodpovedné vedieť správne uspať, sledovať a prebudiť pacienta, ktorý má navyše zdravotné problémy. Napríklad po dopravných nehodách či krvácaniach. Po 12 rokoch praxe mal podľa jeho slov za sebou tisícky a tisícky anestéz. Práca je napriek tomu pre neho hobby.

V Lučenci je podľa Rajského oveľa komplexnejšia nemocnica ako v R. Sobote a ponúka aj pestrejšiu škálu zákrokov. Začal tam pracovať pred štyrmi rokmi. Je tam väčšie oddelenie ako v R. Sobote, viac personálu aj väčšia náročnosť výkonov aj širšia spádová oblasť. „Elementárne základy sú však všade rovnaké a tým keď rozumiete, zachránite pacienta. Preto bazírujem, aby mladí lekári vedeli základy,“ zdôraznil. Ako spomenul, služby bývajú aj obzvlášť náročné. V marci mali napríklad za hodinu a pol príjem štyroch klinických pacientov. „V živote som také nezažil. Bol som na to sám lekár a čo malo ruky, nohy na oddelení, pomáhali robiť s pacientmi. Bola to služba, z ktorej som sa spamätával, ale zo štyroch pacientov len jeden exitoval, čo je solídny výsledok,“ povedal Rajský, ktorý sa pri svojej profesii častokrát spolieha aj na zmysly. Preto aj pri vzdelávaní mladých lekárov dbá na to, aby si vedeli poradiť aj bez zložitých prístrojov.

„Hovorí sa, že anesteziológ dostane klinický fíling, aj keď je pacient dobre uspatý a všetko beží, ale predsa sa mu niečo nezdá asi po troch tisíckach anestéz. Človek to musí mať v nose a mať intuíciu,“ hovorí Rajský, ktorý mal možnosť po vyštudovaní medicíny v Martine sa zaúčať v rimavskosobotskej nemocnici, keď bolo v tom čase ešte veľa atestovaných lekárov, skúsených sestier a bolo sa od koho učiť. Na toto obdobie spomína veľmi rád.

„V súčasnosti sa mladý anestezioĺog dostane k uspávaniu, ale nedostane k pacientom na intenzívne lôžko po operácii, aby sa vedel súčasne učiť. Tam bývajú už len starší lekári. Ja som to robil ešte súbežne a tak som získaval neoceniteľnú prax,“ hovorí Rajský a dodáva, že keď sa tu v roku 2001 uchádzal o pracovné miesto, tak jeho snom bolo byť pediatrom. Voľné miesto ale bolo len röntgenoch, alebo na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení. „Jednoznačne som si vybral ARO a tým to bolo vybavené. V konečnom dôsledku to ani nemohlo byť inak, lebo moje celoživotné krédo, čo sa týka medicíny, je že, musia byť pevné základy a na nich sa potom dá stavať. Základy medicíny ako takej hlavne pre mňa ako intenzivistu – anesteziológa je obyčajná fyziológia, ako funguje organizmus a trochu zmenená fyziológia – patofyziológia  v chorobnom stave,“ vysvetľuje Rajský. Spomína, že jeho zapraxovanie bolo veľmi rýchle. „V septembri som nastúpil do nemocnice a v decembri som mal prvú samostatnú službu. Dôverovali mi a to si veľmi vážim. Dostal som tu školu života,“ zdôraznil.

Po približne pätnástich rokoch sa ale rozhodol pre zmenu, neprijal post primára a zamieril do ambulantnej sféry. Ako dodáva, potreboval zmenu. Po nejakej dobe však zakotvil v nemocnici v Lučenci.

V Tornali pracoval na lekárskej službe prvej pomoci (LSPP) ako mladý lekár od roku 2002 spolu s doktorom Ivanom Hlaváčom. V súčasnosti mu Rajský raz do týždňa chodí vypomáhať do ambulancie v R. Sobote. „V začiatkoch som riešil veci, ako teraz záchranky – pôrody, úrazy, bezvedomia. Mal som aj pacienta na LSPP, ktorého som si v sanitke zaintuboval. Bol v bezvedomí, dýchal ambuvakom a v Bátke som ho odovzdával záchranke, lebo chodili vtedy len po hranice okresu. Aj takéto prípady som zažíval. Keď niekomu o tom teraz rozprávam, ani mi nechcú veriť,“ hovorí lekár z praxe, ktorý vyrastal na pacientoch.

V roku 2006 spoluzakladal stanicu rýchlej lekárskej pohotovosti (RLP) Tornaľa. Aktívne sa stále venuje urgentnej medicíne a pracuje aj ako záchranár. Ako spomenul, vystriedal asi 14 záchranárskych staníc od Košíc až po Veľký Krtíš, čo mu umožnilo dobre spoznať ich fungovanie, ktoré sa svojím zodpovedným prístupom k práci stále snaží vylepšovať. „Energia, ktorú som do toho dal, zmobilizovala ľudí a oni sa tešia do roboty,“ doplnil.

Je absolventom gymnázia v Tornali a medicínu vyštudoval v spomínanom Martine. S manželkou majú syna aj dcéru, ktorá tiež študuje medicínu.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Róbert Rajský

<p>The post Lekár Rajský z R. Soboty zasvätil svoj profesný život anestéziológii a intenzívnej, urgentnej, medicíne. Všetkému, čo ponúka adrenalín first appeared on vobraze.sk.</p>

Už takmer štyridsať rokov uplynie odvtedy, ako začala v zdravotníctve pracovať Alžbeta Matalová z Rimavskej Soboty. Poznať ju môžete ako sestričku z chirurgie či interného oddelenia rimavskosobotskej nemocnice ešte zo začiatku 90-tych rokov, kde zbierala cenné skúsenosti. Tie využíva naďalej ako záchranárka. V tejto pozícii zažila toho veľa, bola navrhnutá aj na ocenenie Zlatý záchranársky kríž. Zažila aj vážnu nehodu v sanitke. Vie tak pochopiť aj ľudí, ktorí zažívajú utrpenie pri dopravných nehodách.

Prácu záchranára považuje za veľmi peknú

Ako v rozhovore pre vobraze.sk Alžbeta Matalová prezradila, sestričkou chcela byť odmalička. „Chcela som sa starať o starú mamu. Ona sa toho už nedožila, ale ja som sa ňou stala,“ priblížila Matalová, ktorá záchranársku prácu považuje za veľmi peknú, zodpovednú, ale čoraz náročnejšiu prácu, čo sa týka počtu výjazdov. Pracuje v záchranke v Hosticiach, kde býva svedkom aj nízkej životnej úrovne.

„Častokrát nevieme, kam sa dostaneme a k akému pacientovi ideme, či nie je násilný. Môže byť nahlásené, že ťažko dýcha a na mieste sú všetci opití a sú agresívni alebo opačne, že nahlásia nevoľnosť pacienta, a keď prídeme na miesto, tak je už v bezvedomí.“ Počty zlých pocitových výjazdov tak prevyšujú tie dobré.

Najviac ju naučili lekári

Gro výjazdov majú podľa nej k vnútorným chorobám, ktoré potrebujú odborné vyšetrenie a sú náročné na diagnostiku. Samotné nehody či úrazy tvoria približne desať percent. Osobne má najradšej tie, kde vedia očividne pomôcť pacientovi. Aj preto má bližšie k chirurgickým odborom a až neskôr sa dostala v nemocnici na interné oddelenie a na JIS-ku.

Tu mala podľa jej slov šťastie na lekárov a primárov, ktorí ju toho naučili najviac. Hlavne Jozef Zorvan a neskôr aj Ladislav Ruffíni. „Tu som dozrela vnútorne na túto prácu a boli to najkrajšie časy. Mala som sa od koho učiť. Boli sme veľmi dobrý kolektív. Hlavne na JIS-ke. Organizovala som často aj stretnutia na Kurinci, kde sme mali možnosť spoznať sa aj po inej stránke a aj svoje rodiny. Keď sa stretneme, tak stále na to spomíname. Bola tam súdržnosť, oddelenie bolo trochu iné.“

Na Ruffíniho spomína v najlepšom

„Ladislav Ruffíni bol nielen dobrý lekár, kardiológ, ale aj ako človek. Vedel vysvetliť a bolo mu jedno, či to vysvetľuje lekárovi alebo sestre. Stále mal tie správne slová, aby človek pochopil, o čo ide. Jedna vec je, čo sa naučíš v škole. Čo ale nevidíš, nevieš a on bol presne ten, ktorý to vedel vysvetliť. U neho aj keď hocijaký ťažký stav prišiel, tak aj hrobárovi z lopaty vzal pacienta. A to bolo na tom to pekné. Neskôr sa zmenila legislatíva a dobrí lekári odišli,“ spomína Betka Matalová.

Pripomenula, že boli zvyknutí samostatne pracovať, čo ich aj učili, no po zmenách v zdravotníctve nemohli pomaly ani tlak odmerať samostatne. „Dosiahla som tam vrchol a cítila som, že potrebujem odísť.“ Keď prišli záchranári, rozhodla sa pre zmenu a v roku 2006 nastúpila k záchranke medzi prvými. „Bola to iná práca ako s pacientom na lôžku. Vstupujete do domáceho prostredia a podľa potreby treba vedieť veľmi rýchlo konať,“ hovorí Matalová, ktorá vyštudovala Strednú zdravotnícku školu v Lučenci a neskôr si spravila dva postgraduály. Z intenzívnej medicíny pre dospelých a potom na záchranke urgentnú medicínu. Pri ich činnosti je dôležitý kontakt s pacientom, dôvera či jednoduchué držanie za ruku.

Sanitka na majákoch

„Našla som sa v tejto práci, len to trvalo nejaký čas,“ povedala a s rešpektom približuje prvé výjazdy v sanitkách s majákmi. „Bol to adrenalín. Srdce nám bilo v hrdle a museli sme sa rýchlo rozhodovať v sanitke. Vtedy to bol rešpekt aj pre ľudí, nebolo tak veľa sanitiek na cestách ako teraz,“ doplnila. Ak by si mala v súčasnosti zvoliť prácu záchranára, tak by to bolo s veľkým rešpektom. „Ja som mala našťastie veľa praxe z interného a hlavne z JIS-ky. Približne 90 percent výjazdov tvoria vnútorné choroby, problémy s tlakom, bolesti,“ ozrejmila Matalová. Vzhľadom na zhoršenú dostupnosť a náročnosť zásahu využívajú aj vrtuľníkovú záchrannú službu.

Baví ju architektúra a more

Alžbeta Matalová bola sestričkou aj na zubnom, infekčnom a robila staničnú sestru na internom. Ak by nebola záchranárkou, zvolila by si architektúru. „Zariaďovanie bytov ma baví. Rada pozerám programy o prestavbe starých bytov. Je to inšpiratívne,“ hovorí a dodáva, že najväčší oddych a energiu jej prináša more a pohľad na lode. Je pritom jedno, či je more studené, alebo teplé. Bola pri mori aj Írsku, Poľsku či Chorvátsku. Jej snom je dostať sa na výletnú loď. Jej najväčšou radosťou sú teraz vnúčatá, ktoré vypĺňajú jej voľný čas. „Dávajú mi veľmi veľa lásky a objatí ako starému rodičovi, svoje deti som brala inak,“ poznamenala.

Jej dcéra Veronika bola účastníčkou finále Miss Slovensko 2008. Syn Peter je zubný technik a baví ho behanie a lezenie po kopcoch. Opakovane zdolal Mont Blanc, najvyšší vrch Álp a západnej Európy.

Zažila vážnu autonehodu v sanitke

V sanitke strach nemá, aj napriek tomu, že prežila vážnu nehodu. Stala sa viac ako desať rokov dozadu pri motoreste Cieľ. „Kolegovia sa ma pri prejazde tým miestom často pýtajú, či tam  nemám zlý pocit. Nepozerala som sa vtedy na cestu. Venovala som sa vzadu pacientovi a vypisovala som papiere. Zrazu prišiel náraz a ja som letela. Našťastie dopadli prvé ruky, aj keď tvár utrpela najviac, lebo som hlavou narazila. Dolámané som mala asi všetky kostičky aj zuby,“ spomína Matalová. Ona dopadla najhoršie, aj keď si to neuvedomovala. Pamätá si ešte, že telefonovala o udalosti kolegom, pacientka bola pri vedomí, vodič bol mimo auta a ona mala krvavé tričko.

„Do poslednej chvíle som bola pri vedomí, kým prišli záchranári, kolegovia i vrtuľník.“ Ako poznamenala, aj kvôli tejto skúsenosti sa vie vcítiť, čo zažívajú ľudia pri takýchto situáciách. Bol to adrenalín, kým všetko vybavila. „No, keď už prichádzajú záchranári, tak zo skúseností vieme, že prichádza uvoľnenie, lebo si človek vydýchne, že sa záchranári už postarajú. Tomuto sa hovorí smrť od záchranára. Preto je dôležité, aby záchranári komunikovali s pacientom, aby neodchádzal,“ hovorí Betka Matalová.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Alžbeta Matalová

<p>The post Záchranárka pracuje v zdravotníctve takmer 40 rokov. Rada spomína na zlaté časy na JIS-ke first appeared on vobraze.sk.</p>

Minulý týždeň priniesol dve udalosti, ktoré mali tragický koniec. Na Teplom Vrchu sa včera podvečer utopil mladý muž. Z vody ho vytiahli okolo 20.30 h. Ako pre vobraze.sk priblížila banskobystrická policajná hovorkyňa Mária Faltániová, o život prišiel 19-ročný mladík z Liptovskej Tepličky z okresu Poprad. „Obhliadajúci lekár predbežne cudzie zavinenie vylúčil a v prípade bola nariadená zdravotno-bezpečnostná pitva,“ povedala s tým, že polícia v R. Sobote začala trestné stíhanie pre prečin usmrtenie. Prípadná prítomnosť alkoholu bude zisťovaná pri pitve. 

Mladý muž podľa našich informácií prišiel do rekreačného strediska včera s partiou priateľov. Vliezol do vody a už sa nevynoril. Podľa informácií z miesta nešťastia ho z vody vytiahli dvaja ľudia a oživovali ho, kým neprišli záchranári. Tí v oživovaní mladíka pokračovali. Žiaľ, s neúspešným koncom.

V utorok došlo tiež k úmrtiu 10-ročného dievčatka vo vodnej nádrži Ružiná, okres Lučenec. Ohliadajúci lekár konštatoval smrť a podľa Faltániovej v prípade začal vyšetrovateľ trestné stíhanie pre prečin usmrtenie. „Ide o maloletú osobu z Ružinej,“ dodala. Vodná nádrž Ružiná sa po rekonštrukcii ešte len napúšťa.

„Každoročne sa pri kúpaní utopia desiatky ľudí a väčšinou pri kúpaní na jazerách a vodných plochách. Odporúčame preto uprednostniť kúpanie na dozorovaných prírodných kúpaliskách a hlavne zvýšiť zodpovednosť za vlastné zdravie a zdravie a život svojich detí,“ priblížila vo všeobecnosti Faltániová. Ako zdôrazňuje, zvýšené riziko kúpania je práve v prírodných vodách, ktoré nemajú zabezpečený dozor. „Riziko úrazov a utopení vzniká najmä pri preceňovaní svojich fyzických síl, pričom významnú úlohu pri mnohých i smrteľných úrazoch zohráva alkohol,“ povedala. 

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Vo vodnej nádrži prišlo o život dievčatko. Na Teplom Vrchu sa utopil mladý muž first appeared on vobraze.sk.</p>

Na vjazde do Rimavských Janoviec od R. Soboty sa zrazili dve autá. Jedného vodiča vyberajú hasiči z vozidla Daihatsu. Je v opatere záchranárov. Na mieste sú všetky záchranné zložky. Cesta je uzavretá v obidvoch smeroch.

Obidve auta majú rozbité čelné skla.

Druhý vodič na VW Golf vystúpil z auta sám. K nehode došlo pri autobusovej zastávke neďaleko cyklocesty na Močiar a Kurinec. Podľa informácií z miesta nehody sa mal starší pán otáčať na zastávke. Kolóna áut sa presúva v smere od Rimavskej Soboty. Obchádzka je možná poza záhrady rodinných domov.

Správa bude doplnená.

<p>The post Hasiči zasahujú pri dopravnej nehode v R. Janovciach first appeared on vobraze.sk.</p>