Tornaľčan Jácint Majoros patrí medzi ľudí, ktorí za viac ako dve desaťročia práce za kamerou a mikrofónom zaznamenali tisíce príbehov z Gemera a ďalších regiónov Slovenska. Začínal pri svadbách ako kameraman, neskôr pôsobil v mestskej televízii v Kazincbarcike a od roku 2006 spolupracuje s verejnoprávnou televíziou STVR. Popri novinárčine sa venuje včelárstvu a spolu s rodinou vytvoril v obci Leváre rozsiahlu zbierku predmetov dokumentujúcich život a tradície našich predkov.

Jácint Majoros má za sebou približne 23 rokov práce v médiách. Jeho cesta k televíznej žurnalistike však nebola od začiatku naplánovaná. Pochádza z Tornale a študoval na Obchodnej akadémii v Rimavskej Sobote, no odbor, ktorý si vybral, ho napokon profesijne neoslovil. K televíznej tvorbe sa dostal postupne. „Začínali sme s kamarátmi ako kameramani. Chodili sme na svadby a robili záznamy,“ hovorí pre vobraze.sk Jácint Majoros (47). Neskôr prišli zákazky pre mesto, magazíny a postupne aj spolupráca so slovenskými a maďarskými televíziami či internetovým portálom Hírek.sk.

Z kameramana sa postupne stal aj redaktor
Dôležitým obdobím bola pre Majorosa viac ako desaťročná práca pre mestskú televíziu v maďarskom Kazincbarcike. Ako priblížil, najskôr tam pôsobil ako kameraman, neskôr sa naučil aj strihať príspevky a postupne prebral ďalšie časti televíznej práce. Práve tam podľa vlastných slov získal najviac praktických skúseností. „Tam som sa naučil väčšinou všetko. Aj robiť spravodajské príspevky. Bol to prirodzený vývoj, stále sme sa niečo učili,“ hovorí.

Absolvoval tiež odborné kurzy, časť z nich v Maďarsku, vrátane Duna TV v Budapešti. Za najcennejšie však považuje praktické skúsenosti získané priamo v televíznom prostredí od kolegov.
Pre verejnoprávnu televíziu začal pracovať už v roku 2006. Po niekoľkoročnej prestávke spojenej s narodením syna sa k televíznej tvorbe opäť naplno vrátil. Dnes pripravuje príspevky pre národnostné vysielanie STVR, a to v slovenčine aj maďarčine. Jeho práca pritom nie je viazaná iba na Gemer – za témami a reportážami cestuje v priestore od Bratislavy až po Košice, pričom pripravuje krátke spravodajské príspevky, rozsiahlejšie reportáže aj materiály určené pre televízny archív. V poslednom období navyše pomáhal aj regionálnemu štábu v Rimavskej Sobote. Z Tornale tak dochádzal aj za témami v okrese Rimavská Sobota a zastupoval kolegov Evu Szekeres a Ladislava Lichtmaneggera.

Tisíce príbehov a stovky kilometrov
Za svoju kariéru už Majoros vytvoril niekoľko tisíc príspevkov. Väčšina z nich bola kratšia, do niekoľkých minút, približne päťdesiat jeho dlhších príspevkov však malo výraznejšiu reportážnu či dokumentárnu podobu. Kedysi mal radšej krátke reportáže. Za posledné dva roky si však obľúbil aj dlhšie formáty. Niektoré z nich majú až 26 minút a práve dlhšia stopáž mu umožňuje venovať viac priestoru respondentom, atmosfére miesta a samotnému príbehu. „Pri dlhšej reportáži sa dá ísť viac do hĺbky. Človek má viac priestoru na príbeh, na respondentov aj na atmosféru,“ približuje. A práve človek je pri jeho práci často najdôležitejší. Keď dostane námet na reportáž, hľadá predovšetkým osobnosť, ktorá dokáže príbehu dať niečo navyše. „Stále nájdeme niekoho významného, kto robí vzácne veci, venuje sa kultúre alebo sa zaoberá niečím originálnym,“ hovorí.

Za reportážami preto často cestuje desiatky kilometrov. Niektoré vznikajú v mestách, iné v odľahlých častiach regiónu, kam sa s kamerou a ďalšou technikou nedá jednoducho dostať autom. Náročné sú napríklad nakrúcania v prírode, no Majoros ich vníma aj ako príjemnú súčasť práce. Rád sa vracia do miest, ako je Krásnohorská Dlhá Lúka, kde podľa neho pôsobí množstvo remeselníkov, ale aj do Betliara, Muráňa či ďalších lokalít Gemera. Jeho pracovné cesty ho zaviedli aj na Spiš či do Tatier.

Reportáž, ktorá získala medzinárodné ocenenie
Medzi reportáže, na ktoré spomína výraznejšie, patrí aj príbeh zo Silickej planiny. Pribeh sa venoval ľuďom, ktorí sa pravidelne starajú o staré hroby v ťažko dostupnom teréne. Nadšenci z Krásnohorského Podhradia a Rožňavy tam postupne obnovujú zanedbané hroby a udržiavajú miesto, ku ktorému by sa bez ich úsilia časom možno prestalo vracať. Práve táto reportáž získala podľa neho na medzinárodnom filmovom festivale prvé miesto. Súťaž pritom združovala tvorcov z viacerých krajín Karpatskej kotliny – zo Slovenska, Maďarska, Ukrajiny, Srbska či Rumunska. „Veľmi ma to potešilo a cením si to,“ povedal.

Na nakrúcanie spomína aj pre náročný terén. Techniku nebolo možné priviezť autom a všetko bolo potrebné prenášať. „Bola to náročná práca, ale práve takéto príbehy človeka bavia,“ hovorí.
Silný dojem v ňom zanechala aj Nová Bašta a tamojší zberateľ Viliam Ladóczky. Jeho zbierka starožitností patrí podľa Majorosa k mimoriadnym kolekciám v regióne. Obsahuje obrazy, nábytok, biblie a množstvo ďalších predmetov. Do Novej Bašty preto nakrúcajú opakovane.

Kameraman, redaktor a zároveň scenárista
Majoros dnes v mnohých prípadoch spája viacero profesií. Je redaktorom aj kameramanom a scenáre k svojim reportážam si pripravuje sám. Práca sa pritom často nekončí návratom z terénu. Materiál treba spracovať, vybrať zábery, zostaviť príbeh, pripraviť text a všetko zostrihať. Veľkú časť práce preto robí večer a v noci. „Niekedy robím na počítači až do rána,“ priznáva.
Pri náročnejších a dlhších reportážach nachádza oporu aj v manželke, ktorá mu pomáha zvládať časovo náročnú prípravu. Bez rodinného zázemia by bolo podľa neho oveľa ťažšie skĺbiť televíznu prácu s ostatnými aktivitami. „Robíme sedem dní v týždni. Akcie sú aj cez víkendy,“ hovorí.

Napriek množstvu práce ho však na povolaní stále priťahuje jedna vec – možnosť objavovať. „Stále sa dá nájsť niečo nové. Nové námety, na ktorých sme ešte nepracovali, či už ide o miesta alebo ľudí,“ vysvetľuje.

Druhý život starých predmetov
Ak by sa jeho príbeh končil pri televíznej kamere, bol by zaujímavým regionálnym novinárom. Majoros však žije ešte jedným výrazným príbehom – ochranou tradičného spôsobu života. Narodil sa do rodiny včelárov, v ktorej má včelárstvo viac ako 200-ročnú tradíciu. K včelám ho priviedol starý otec, ktorý ho podľa jeho slov naučil všetko potrebné. V súčasnosti majú dve veľké včelnice a včelárstvu sa venujú aktívne.
Práve včelárstvo a rodinná história postupne priviedli Majorosovcov k ďalšiemu projektu. V starej škole v Levároch začali zhromažďovať predmety, ktoré súviseli so životom a prácou predchádzajúcich generácií. „Bolo nám ľúto toľko vecí vyhodiť alebo darovať do múzea. Začali nám pribúdať ďalšie,“ vysvetľuje. Postupne tak pribúdali komody, sochy, náradie, zariadenie domácností, hrnčiarske predmety a ďalšie artefakty. Dnes už ich je toľko, že ich presný počet by sa podľa Majorosa len ťažko spočítal.

Zo starej školy tak postupne vzniklo miesto, ktoré nie je iba súkromnou zbierkou. Je priestorom, kde sa dá na vlastné oči vidieť, ako vyzeral život našich predkov a aké predmety používali. Majorosove aktivity pritom nekončia iba pri múzeu. Medzi väčšie projekty z regiónu zaradil aj dokumenty, ktorých cieľom je priblížiť regionálne príbehy verejnosti prostredníctvom premietaní a dlhších filmových formátov. Jedným znich je napríklad prezentácia tvorby Františka Tótha vo Valiciach či premietaní v Csilagháze. A v tom je zaujímavá paralela s jeho novinárskou prácou. Kým televíznou kamerou zaznamenáva súčasnosť Gemera, v Levártoch zachováva jeho minulosť.

Novinár, ktorý nechce iba informovať
Za viac ako dve desaťročia sa Majoros naučil, že dobrá reportáž nie je iba o množstve informácií. „Aj keď robím veľa príspevkov, snažím sa do nich stále vložiť niečo navyše,“ hovorí. Podľa neho je dôležitou súčasťou kvalitného dokumentu predovšetkým dobrý respondent. Človek, ktorý niečo prežil, niečo vytvoril alebo sa venuje činnosti, ktorá má zmysel pre ďalších. Práve preto sa snaží aj pri množstve každodennej televíznej produkcie hľadať v téme pridanú hodnotu – osobnosť, príbeh alebo detail, ktorý divákovi umožní pozrieť sa na známe miesto či udalosť inými očami. Práve takéto osobnosti ho na práci stále priťahujú.

Možno aj preto sa po viac ako dvadsiatich rokoch nechystá pozerať na novinárčinu iba ako na povolanie. Je preňho spôsobom, ako zachytiť ľudí a miesta, ktoré by bez kamery mohli zostať nepovšimnuté. A keďže zároveň zbiera predmety minulosti a stará sa o včely, jeho práca má ešte jednu zvláštnu vlastnosť. Jednou rukou zaznamenáva to, čo sa deje dnes, druhou chráni to, čo by mohlo zajtra zmiznúť. Aj za túto dlhoročnú prácu, dokumentovanie života Gemera, ochranu kultúrneho dedičstva a šírenie dobrého mena Tornale mu udelia Cenu primátora mesta Tornaľa.

<p>The post Jácint Majoros zachytáva život Gemera i Malohontu. Z kameramana svadieb sa stal televízny redaktor, dokumentarista aj ochranca tradícií first appeared on vobraze.sk.</p>

V mediálnej brandži sa pohybuje už takmer dvadsať rokov. Radovan Kondrlík zo Starej Haliče (okres Lučenec) pracuje ako redaktor pre RTVS, kde prináša správy hlavne z juhu Banskobystrického kraja. Hrával futbal a mal rockovú kapelu. Je tiež komunálnym politikom.

Radovan Kondrlík začal ako redaktor pracovať v roku 2004 najprv v Slovenskom rozhlase, neskôr prešiel do Slovenskej televízie, respektíve terajšej RTVS. Ako povedal, sám seba nepovažuje za redaktora, lebo vyštudoval niečo iné ako žurnalistiku. V tom období mu dal tip jeden súčasný poslanec parlamentu. „Odvtedy sa to nejako odvíjalo tým spôsobom, že som mal určité predpoklady, čo sa týka prejavu a podobných záležitostí. Jednoducho tak to prišlo, ako ponuka a dopyt na trhu práce,“ uviedol pre vobraze.sk Radovan Kondrlík (46).

Na konkurze ho pôvodne vybrali do športového spravodajstva, ale napokon dostal ponuku pôsobiť v zahraničnej redakcii Slovenského rozhlasu, k čomu mal blízko, lebo sa študijne venoval medzinárodným vzťahom, politike či diplomacii. „Prakticky od roku 2004 do roku 2014, čo sa týka práce v médiách, som pôsobil v zahraničnej redakcii Slovenského rozhlasu a neskôr v Slovenskej televízii, čiže až na menšie výnimky som sa venoval len zahraničnej politike,“ priblížil Kondrlík. Za najzaujímavejšie na novinárskej práci považuje dynamiku, možnosť reagovať na zmeny a kontakt s rôznymi ľuďmi i situáciami. Keď bol v zahraničnej redakcii, pomerne často chodil na rôzne politické podujatia, no pokrýval najmä rôzne voľby. Takto mapoval prezidentské voľby v USA, Rusku, vo Francúzsku alebo parlamentné voľby v Nemecku. Tam podľa vlastných slov nazbieral veľmi slušné skúsenosti, ktoré zúžitkoval v odprezentovaných reportážach.

V roku 2021 sa vrátil do RTVS a od marca tohto roka prináša reportáže prevažne z juhu Banskobystrického kraja. Pracuje pre jej televízny, ako aj rozhlasový okruh. Najväčší rozdiel medzi prácou v regióne a v Bratislave vidí v tom, že musí viac šoférovať, a tak najazdí denne niekedy aj 100 kilometrov. „V regióne je však človek omnoho viac samostatnejší. Samozrejme, niektoré veci prekonzultujem s vedením spravodajstva, či už v Banskej Bystrici alebo v Bratislave, ale vo vzťahu aj k výberu tém je to tam najmä na mne,“ vysvetlil.

Registruje, že ho ľudia v regióne viac spoznávajú, najmä z pôsobenia vo verejnoprávnej televízii. Ako poznamenal, pri práci sa snaží zúročiť skúsenosti, ktoré získal z práci v Bratislave, najmä čo sa týka kontaktov na ľudí, ktorých potrebuje dať do reportáže. Najbližšie sú mu témy z infraštruktúry, teda keď sa niečo vybuduje, pretože ako Kondrlík dodal, je to dôležité pre životnú úroveň ľudí v tomto hospodársky zaostalom regióne.

Doplnil, že rád prináša témy aj z kultúrnej oblasti. Počas práce sa mu nevyhýbajú ani vtipné situácie. „V lete som bol nahrávať reportáž o natáčaní filmu Ťapákovci. Robil som rozhovor s hercom Milanom Ondríkom a na začiatku rozhovoru som ho omylom oslovil ako Milan Uhrík, to je ten politik z hnutia Republika. Zobral to však v pohode,“ opísal vtipnú situáciu a doplnil, že počas tejto reportáže sa im viackrát dostal do záberu oslík.

Napísal aj niekoľko článkov pre denníky s celoštátnou alebo regionálnou pôsobnosťou a moderoval aj zopár politických diskusií. V súčasnosti moderuje predovšetkým športové podujatia. Dva roky pôsobí ako hlásateľ na zápasoch futbalistov MŠK Novohrad Lučenec. Tvrdí, že k futbalu má vzťah odmalička. „Aj som ho kedysi aktívne hrával, neskôr aj pasívne. Súvisí to vlastne aj s tými médiami, lebo niektorí moji príbuzní ma nabádali, aby som skúsil športové komentovanie,“ prezradil redaktor RTVS s tým, že zatiaľ mal len raz možnosť komentovať športový duel. Stalo sa to v auguste tohto roka, keď futsalisti Mimelu Lučenec hrali doma dôležité stretnutie v predskupinovej fáze Ligy majstrov. „Myslel som si vtedy, že budem hlásateľ, nejako sme sa nerozumeli s majiteľom klubu. Nakoniec som mal zápas komentovať pre streamované internetové vysielanie a pre TV Locall. To som sa dozvedel až na mieste a takto som prvýkrát v živote komentoval futsalový zápas, ktorý sa skončil vydareným výsledkom pre Lučenec a vlastne aj vďaka tomu postúpil Mimel do hlavnej fázy Ligy majstrov.“

Už nejaké obdobie je aktívny v komunálnej politike, vlani kandidoval za starostu v rodnej obci, no nepodarilo sa mu uspieť. Opätovne sa však dostal v Starej Haliči do obecného zastupiteľstva. Poslaneckého mandátu sa však vzdal, keď prešiel do regiónu ako redaktor. Je tiež aktívnym členom OZ Stará Halič, v ktorom sa podľa jeho slov podarilo urobiť viaceré veci pre obec, netýka sa to len kultúrnych podujatí. Vo voľnom čase si rád zatrénuje so svojím päťročným synom futbal alebo hokej. Radovan Kondrlík sa venuje aj hudbe, kedysi mal rockovú kapelu. Medzi jeho záľuby patrí aj právo. Je ženatý a má tri deti.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album R. Kondrlíka

<p>The post Redaktor RTVS Kondrlík pokrýva dianie v okresoch R. Sobota, Lučenec či Poltár. Jeho rodnou obcou je Stará Halič first appeared on vobraze.sk.</p>

Rodený Poltárčan Peter Petrus žije v Bratislave a v médiách pôsobí už štvrťstoročie. Vyštudoval históriu a filozofiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Už pätnásť rokov je reportérom TV JOJ, no krátko si vyskúšal aj pozíciu hovorcu a to rovno prezidenta Andreja Kisku. Jeho manželka Edita je bývalá úspešná hokejistka, ktorá reprezentovala Slovensko až 175-krát. Keď Peter nie je v pracovnom nasadení, so ženou a synčekom sa radi venujú rodinnej dostihovej stajni.

– Pochádzate z Poltára, aké ste mali detstvo?

Hravé. S kamarátmi sme boli takmer vždy von. S Račkovcami, Kojnokovcami, Olšiakovcami a ďalšími sme hrávali futbal, hokej, chodili sme “do hory na Starô hrište”, ku rybníku, tiež na rôzne preteky a súťaže. Som celkom rád, že vtedy ešte neboli mobilné telefóny. S úctou však spomínam aj na svojich učiteľov, či už na základnej škole v Poltári, alebo na Gymnáziu Boženy Slančíkovej Timravy v Lučenci. Formovali ma do života, za čo im ďakujem.

– Radi sa do Poltára vraciate? Ako často tam chodíte?

V Poltári stále žijú moja mama, brat, veľa kamarátov, takže sa tam vraciam rád. Najmä v lete sa snažíme chodiť častejšie.

– Čo najradšej v Poltári a v okolí navštevujete? Obľúbila si tento región aj vaša manželka? 

Áno, páči sa aj jej, aj nášmu synovi. Poltár a najbližšie okolie som im už ukázal. Pekný kraj je aj okolo Kokavy a Látok. Je toho, samozrejme, viac, najbližšie mám v pláne zobrať ich na Šomošku. A z Novohradu každému odporúčam aj B.S. Timravu. Múdra a nepoddajná žena vedela vynikajúco vystihnúť ľudské charaktery a vzťahy. Popri pekných veciach sa nebála opísať aj tradičnú mentalitu zadubenosti, stereotypov a malosti. Opakovane a rád si čítam jej diela.

– Roky pôsobíte v hlavnom meste, ako sa začala vaša kariéra novinára?

Vždy ma zaujímalo spoločenské dianie. Vyštudoval som históriu a filozofiu, a k žurnalistike som sa dostal náhodou. Známy pracoval v Tlačovej agentúre SR, v domácej redakcii mali voľné miesto a nahovoril ma, aby som to prišiel skúsiť. Tak som skúsil, a už to robím štvrťstoročie.

– V ktorých médiách ste pôsobili?

Ako som spomenul v predchádzajúcej otázke, začínal som v TASR, nasledoval denník Sme, potom som sa presunul do Rádia Twist, odtiaľ do TA3 a najdlhšie som v TV JOJ.

– Koľko rokov pôsobíte v TV JOJ a prečo ste tak dlho verný tejto televízii?

Do červeno – bieleho mikrofónu hovorím už 15 rokov. V televízii JOJ som spokojný. Je to profesionálne fungujúca, stabilná firma s dobrými medziľudskými vzťahmi. Myslím si, že solídne zvládame aj hektické chvíle, ktorých v novinárčine nie je málo.

– Na chvíľu ste si odskočili aj na pozíciu hovorcu prezidenta, čo vám to dalo a prečo ste sa rozhodli vrátiť na obrazovky?

Bola to dobrá skúsenosť. Mal som možnosť priučiť sa, ako funguje jedna z kľúčových inštitúcií. Keď sa napríklad hlava štátu chystá na návštevu do cudziny, podieľajú sa na tom ľudia z oblastí protokolu, bezpečnosti, diplomacie, či komunikácie. Všetko musí byť pripravené do detailov, samozrejme, s možnosťou reagovať na prípadné nečakané skutočnosti. S Andrejom Kiskom sme vychádzali dobre, rovnako aj s mnohými kolegami v prezidentskej kancelárii.

– Aké reportáže robíte najradšej?

Nepreberám si. Zo žánrov mám rád živé vstupy. Aj reakcie divákov na ne sú celkom povzbudzujúce.

– Je niečo z pracovného života, čo vám utkvelo v pamäti?

Emocionálne bolo asi najsilnejšie stretnutie s legendárnym boxerom Muhammadom Alim, ktorého už vtedy ničila choroba, ale stisk ruky mal stále veľmi pevný. Bolo to v januári 2002 v Los Angeles, keď som ako reportér Rádia Twist sprevádzal Slovákov, ktorí niesli olympijskú pochodeň pred ZOH v Salt Lake Ciky. Všimol som si za tie roky, že mnohí úspešní a skvelí odborníci z rôznych oblastí vystupovali príjemne, skromne, vľúdne. A naopak, viacerí ľudia s podpriemernými schopnosti sa snažia o to viac kričať a predvádzať. Ešte vypuklejšie je to na sociálnych sieťach – mnohých priam priťahuje agresivita, tuposť, hrubosť, skratkovité odkazy. Preto tam majú úspech aj rôzni hochštapleri, ktorí síce v živote veľa nedokázali, majú však talent rozoštvávať masy a tlačiť im do hláv všelijaké manipulácie, či falošné správy. Prihováram sa za návrat ku pokojným formám komunikácie, pretože inak sa pohlušíme. A v školstve treba zásadne posilniť výučbu kritického myslenia, inak stále veľa ľudí naletí politickým šmejdom, či pokútnym predajcom predražených hrncov.

– Čo by ste ešte chceli v kariére dokázať?

Pozícia reportéra ma stále baví, nechodím do roboty nasilu. Zdá sa, že aj zamestnávateľ je spokojný, čiže nemám dôvody na nejaké veľké zmeny.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album P. Petrusa

<p>The post Známy novinár pochádza z Poltára. Bol aj hovorcom prezidenta first appeared on vobraze.sk.</p>

Július Molitoris, rodák z Klenovca, zažil toho počas pestrého a aktívneho života veľa. Slovenský štát, vojnu, socializmus i vznik demokratickej spoločnosti. Má 94-rokov. Na dôchodku pracoval v Rimavskej Sobote ako redaktor Gemerských zvestí plus a v súčasnosti žije v Bratislave. Napriek svojmu veku a vzdialenosti spolupracoval na vydaní novej regionálnej publikácie o Klenovci. Autormi knihy sú jednak spomínaný Július Molitoris ako aj Igor M.Tomo, ďalší rodák z Klenovca. Snažili sa v nej zachytiť niekoľko oblastí, ako aj viacero období života obce. Pri príprave oslovili vedenie obce a poslancov obecného zastupiteľstva, našli pochopenie a podporu na jej vydanie. Určite zaujme obyvateľov obce i nadšencov histórie Gemera-Malohontu. Paleta kníh docestovala z tlačiarne do Klenovca 11. februára. Viac o príprave knihy, ako aj o sebe, porozprával Július Molitoris pre vobraze.sk.

„Klenovec malá vlastiveda“ je zavŕšením jeho plodnej publikačnej a novinárskej činnosti. Ako ďalej priblížil, nemohli vychádzať z archívnych materiálov keďže v 19. storočí zhorel archív v Klenovci. Čakala ich teda náročná práca. Čerpali hlavne z článkov, ktoré boli publikované v Gemerských a Klenovských novinách. Tvorbe knihy sa venovali dva roky počas pandémie. Podľa jeho slov bola náročná tvorba poslednej kapitoly, ktorú venovali prehodnoteniu udalostí z obdobia socializmu. Tú museli veľmi citlivo zvažovať. Opísali, že Klenovec vlastne získal v tom období, aj keď starší roľníci boli v mínuse, celkové nové formy, ktoré si osvojila mladšia generácia, boli prínosom.

Autori teraz čakajú na recenzie a pevne veria, že publikácia nájde kladnú odozvu a bude prínosom pre všetkých, ktorí po nej siahnu. Podľa vyjadrenia Júliusa Molitorisa by mladí ľudia a budúce generácie nemali zabúdať na tradície národa a hľadať pozitíva. „Obzvlášť aj v terajšom neľahkom dianí,“ dodáva.

Jeho publikačná činnosť je individuálne zhrnutá do troch jeho diel. Okrem tejto aktuálnej Klenovec- malá vlastiveda, z jeho pera vyšla aj publikácia „Ochotnícke divadlo v Klenovci“. Molitoris sám divadlo v Klenovci aj hrával. Spomína si napríklad na postavu staríka z divadelnej hry Ivana Barca: Dvaja. Druhým jeho dielom bola 50-stranová brožúra „Demokratický prevrat v roku 1989 v Klenovci“, v ktorej sa venuje historickej udalosti pádu komunizmu.

Zažil Slovenský štát, vojnu, socializmus i vznik demokratickej spoločnosti

Július Molitoris, redaktor, publicista, regionálny historik, vojnový veterán a čestný občan Klenovca sa narodil 13. mája 1927. Študoval počas vojny v Tisovci a maturoval na Gymnáziu v Rimavskej Sobote v roku 1946. Vysokoškolské štúdium absolvoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venoval sa štúdiu histórie a slovenskej lingvistiky. Ako pre vobraze.sk Július Molitoris povedal, na rok 1939 si spomína, ako na veľmi nepokojný. Navštevoval vtedy rimavskosobotské gymnázium, kde sa to vtedy podľa neho veľmi radikalizovalo. Na gymnáziu sa vyučovalo napoly v slovenskom aj maďarskom jazyku. Mladý Julko zažil napádanie študentov a hoci profesori robili, čo mohli, aby sa podobné incidenty neopakovali a vedenie pôsobilo v dobrom národnom duchu, stalo sa aj to, že Julka, ktorý nosil košeľu so slovenskou výšivkou napadli a pokúsili sa mu ju roztrhnúť.

„Napriek tomu sa utvorili na gymnáziu skupiny slovenských básnikov a prozaikov, ktorí v budúcnosti ovplyvnili aj slovenskú kultúru,“ zaspomínal si Molitoris.

V aleji dejateľov sa vizuálne menia busty. Zisťovali sme, čo to spôsobuje

V lete 1944 vypuklo SNP, Július Molitoris mal vtedy 17 rokov. Koncom októbra toho roku prechádzal front a boli tuhé boje aj v okolí Rimavskej Bane. Tridsiati študenti sa pridali do oslobodzovacieho procesu, povstalecká armáda tu zastavila nemecký postup na tri dni. Mladí nadšenci ako neplnoletí neboli nasadení do bojov, ale pôsobili ako spojky a strážny oddiel. Snažili sa byť všestranne nápomocní. Molitoris spomína aj na kamarátov, ktorí zaplatili životmi. „Armáda bola hlavná sila povstania,“ zdôrazňuje. To ho motivovalo, že vo svojom ďalšom živote pôsobil aj vo Zväze protifašistických bojovníkov.

Nasledovali roky, keď agilný Július Molitoris po ukončení štúdia na univerzite pôsobil postupom času ako vedúci redaktor vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied i šéfredaktor vydavateľstva Obzor. V roku 1968 sa angažoval v obrodnom procese, za Dubčeka a za vtedy propagovaný Socializmus s ľudskou tvárou. V neskoršom prúdení času bol za toto vyškrtnutý z členstva v KSS a nemohol už vykonávať vedúce funkcie. Jeho aktivita, životaschopnosť a vzťah k spoločenskému dianiu a potrebe vyjadrovania sa a nápomoci vo verejnom živote sa naplno prejavila, keď odišiel do starobného dôchodku v roku 1990. Aj jeho veľký talent písať, publikovať sa naplno rozvinul vo vyše 10-ročnej práci na pozícii redaktora Gemerských zvestí plus. Písal predovšetkým o vzniku občianskej samosprávy v obciach a mestách, o činnosti obecných a mestských zastupiteľstiev. Je vzácnym a skromným človekom.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Vojnový veterán i agilný novinár je autorom novej publikácie o Klenovci first appeared on vobraze.sk.</p>