Vo Veľkých Teriakovciach v areáli POD MAGINHRADOM vstupujú do novej sezóny s viacerými novinkami, ktoré určite oslovia nielen pravidelných hostí, ale aj návštevníkov hľadajúcich oddych, regionálnu gastronómiu a zážitok v prírode. V návštevníkmi obľúbenej prevádzke WELLNESS & SPA POD MAGINHRADOM otvorili novú vonkajšiu nerezovú infinity vírivku s teplotou vody 35 st Celzia. Má kapacitu 27 osôb a je vybavená štyridsiatimi hydromasážnymi tryskami. Jej prevádzka bude celoročná, keďže je vybavená odsúvateľným prestrešením.

Ďalším krokom v ústrety zákazníkom je uvedenie do prevádzky online rezervačného systému, ktorý umožnuje zákazníkom nielen rezerváciu vstupu ale aj online zakúpenie darčekových poukazov.

Rozšírenie zaznamenali aj ubytovacie kapacity prevádzky SALAŠ POD MAGINHRADOM. K pôvodným možnostiam pribudla nová chatka so štyrmi izbami, ktorá dokáže ubytovať minimálne 12 hostí. „Chceme, aby si u nás návštevníci oddýchli a zároveň si užili tradičnú atmosféru salaša,“ priblížila vedúca prevádzky Aneta Keľová. Ako dodáva, jedna z izieb je prispôsobená pre imobilných a hendikepovaných zákazníkov. „Hostia môžu využiť ubytovanie aj s raňajkami a celodenným stravovaním.“

Prevádzka sa snaží reagovať na dopyt návštevníkov, ktorí prichádzajú nielen kvôli oddychu, ale predovšetkým pre kvalitnú tradičnú kuchyňu. Mnohí zákazníci sa podľa personálu zastavia práve kvôli jedlám, ktoré inde v regióne bežne nenájdu a oceňujú dlhodobo vysokú kvalitu kulinárskeho zážitku.

Baraní perkelt, kotlíkový guláš, pečená baranina, strapačky s bryndzou či halušky jednoducho patria k salašu. Hostia sa na salaš vracajú stále kvôli tým istým jedlám. Chodia za tým, čo inde nemajú v ponuke. Na jedálnom lístku nechýbajú ani jedlá z diviny, černohorský rezeň či tradičné špeciality pripravené podľa regionálnych receptúr.

Súčasťou ponuky zostáva aj predaj domácich produktov – návštevníci si môžu v predajni Špeciality z farmy priamo pri vstupe do areálu kúpiť žinčicu, bryndzu, syry alebo ďalšie lokálne produkty.

Počas uplynulých mesiacov organizovali na salaši aj zážitkové večery pre uzavreté skupiny. Tie si získali veľký ohlas a vedenie prevádzky plánuje na jeseň v tejto tradícii pokračovať.

Momentálne sa prevádzka počas sezóny zameriava predovšetkým na tradičnú gastronómiu, rodinné návštevy a spoločenské podujatia. Súčasťou podujatí býva občerstvenie, špeciality salaša aj jedlá na objednávku. Raz mesačne organizujú aj vedomostné pub kvízy, pričom najbližší sa uskutoční 22. mája.

Salaš ponúka priestory aj na firemné akcie, oslavy či teambuildingy. S príchodom teplejších dní pripravujú otvorenie terasy, ktorá prešla obnovou. Stoly a drevené prvky boli prebrúsené a ošetrené, aby bola terasa pripravená na sezónu. Nezabudli ani na rodiny s deťmi. Obnovené boli detské atrakcie a návštevníkov láka aj malá farma so zvieratami. Na salaši žijú dve lamy, somáriky a ďalšie hospodárske zvieratá. Každé z nich má svoj príbeh – nedávno pribudlo aj mláďa somárika narodené v marci.

„Plánujeme súťaž, v ktorej budú môcť ľudia navrhnúť meno pre nášho nového somárika,“ prezradili zo salaša.

V neposlednej rade je inovovaný aj farmársky obchod ŠPECIALITY Z FARMY, kde pre veľký záujem zákazníkov bol spustený e-shop.

Nedávno ich syrové výrobky z ovčieho mlieka úspešne prešli certifikáciou A2A2 mliečne výrobky. Taktiež pribudol predaj čerstvého kozieho mlieka z vlastného chovu a v krátkej dobe pribudne aj predaj čerstvého kravského mlieka od kráv z vlastného chovu s genetikou A2A2.

Z iných nových dodávateľov pribudol Salaš Zbojská so svojimi mäsovými výrobkami. Areál POD MAGINHRADOM vo Veľkých Teriakovciach tak vstupuje do sezóny s ambíciou ponúknuť viac než len tradičné jedlo. Kombinácia vynimočného oddychu, kvalitnej regionálnej kuchyne, ubytovania a kontaktu so zvieratami ponúka “ TEN PRAVÝ ODDYCH V SRDCI GEMERA „.

Zdroj: PR- Článok, Pod Maginhradom

<p>The post V areáli POD MAGINHRADOM vo V. Teriakovciach vstupujú do sezóny s novinkami. Pribudla vonkajšia vírivka, nové ubytovanie aj rozšírené služby first appeared on vobraze.sk.</p>

Na dnešnom sneme Regionálneho združenia miest a obcí Gemera a Malohontu ocenili samosprávy výnimočných pedagógov, ktorí dlhé roky formujú generácie detí v školách okresu Rimavská Sobota.

Byť učiteľom podľa predstaviteľov združenia nie je len zamestnanie, ale povolanie, ktoré si vyžaduje dlhoročnú vytrvalosť, trpezlivosť a osobné nasadenie. Mnohí z ocenených pôsobia v školstve celé desaťročia a počas svojej kariéry odovzdali vedomosti a hodnoty stovkám či tisícom žiakov.

„Výsledky práce učiteľov sa často neukážu hneď. Vidno ich až po rokoch v úspešných lekároch, remeselníkoch, vedcoch, rodičoch či dobrých ľuďoch, ktorí si nesú hodnoty, ktoré im pedagógovia pomohli vštepiť,“ uviedol predseda ZMOGaMu Marián Habovčík.

Ocenenia ZMOGaM pre pedagógov

Cenu združenia získala Mária Véghová, dlhoročná pedagogička zo Základnej školy s materskou školou v Gemerskom Jablonci. Na škole pôsobí nepretržite od roku 1986. Počas svojej kariéry dosahovala so žiakmi výborné výsledky v matematických súťažiach a takmer tri desaťročia pracuje ako výchovná poradkyňa. Kolegovia oceňujú jej pokojný prístup, ochotu pomáhať a schopnosť vytvárať v triede prostredie, v ktorom sa žiaci cítia prijatí a motivovaní.

Ocenenie si prevzala aj Janka Revúcka, ktorá sa pedagogickej práci venuje už 37 rokov. Pôsobí na Základná škola Pavla Dobšinského v Rimavskej Sobote ako učiteľka prvého stupňa. Predtým viedla málotriednu školu vo Fige. Počas svojej kariéry sa neustále vzdeláva, má dve atestácie a aprobáciu na anglický jazyk. Aktívne organizuje mimoškolské aktivity a venuje sa aj žiakom zo sociálne znevýhodneného prostredia.

Ďalšou ocenenou je Barbora Földiová, ktorá viac ako dve desaťročia pôsobí na Základnej škole Janka Francisciho Rimavského v Hnúšti. Školu vedie už desať rokov ako riaditeľka. Pod jej vedením prešla modernizáciou a rozšírila ponuku o jazykové triedy. Kolegovia ju opisujú ako líderskú osobnosť s jasnou víziou rozvoja školy, ktorá zároveň kladie dôraz na ľudský prístup k žiakom aj zamestnancom.

Krištáľová plaketa Juraja Palkoviča

Súčasťou slávnosti bolo aj odovzdávanie Krištáľovej plakety Juraja Palkoviča. Jedným z laureátov sa stal Gabriel Hegedüs, ktorý sa dlhodobo venuje vzdelávaniu zdravotne znevýhodnených detí na Špeciálnej základnej škole v Rimavskej Seči. Pôvodne pôsobil ako učiteľ matematiky a fyziky v Rimavskej Sobote, kde jeho žiaci dosahovali výrazné úspechy v predmetových súťažiach. Neskôr si rozšíril kvalifikáciu v oblasti špeciálnej pedagogiky.

Plaketu získala aj Tatiana Hrivnáková, ktorá na Základnej škole Pavla Dobšinského v Rimavskej Sobote pôsobí od roku 1985. Vyučuje slovenský jazyk, literatúru a občiansku náuku a počas svojej kariéry sa výrazne podieľala na organizovaní olympiád, školských médií či kultúrnych podujatí.

Ocenenie získala aj Erika Makó Kovács, pedagogička zo Základnej školy Viktora Szombathyho s vyučovacím jazykom maďarským v Jesenskom, kde pôsobí už 25 rokov a päť rokov aj ako zástupkyňa riaditeľa. Okrem pedagogickej práce vedie 18 rokov bábkarský súbor Meseláda, ktorý sa venuje maďarským ľudovým rozprávkam a pravidelne získava ocenenia na celoštátnom festivale Podunajská jar – Duna Menti Tavasz.

Predstavitelia združenia zároveň poďakovali pedagógom za ich každodennú prácu s deťmi. „Vaša vernosť povolaniu je dôkazom profesionality, charakteru a skutočnej oddanosti vzdelávaniu,“ doplnil Gabriel Mihalyi, jeden z podpredsedov združenia. Súčasťou programu bolo i vystúpenie umelcov zo Základnej umeleckej školy v R. Sobote.

Podpora reformy verejnej správy

Prítomní zástupcovia miest a obcí z okresu Rimavská Sobota vyjadrili aj podporu pripravovanej reforme verejnej správy, ktorá má podľa nich prispieť k efektívnejšiemu fungovaniu miestnych samospráv.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Učitelia z Gemera a Malohontu získali ocenenia za celoživotnú prácu + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Ak hľadáte ideálne miesto na oddych v lone prírody, Poľovnícka chata pod Maginhradom v katastri obce Nižný Skálnik vás príjemne prekvapí. Nachádza sa priamo pod lesom s výhľadmi na Rimavskú dolinu, Sinec, Bučeň a pri dobrej viditeľnosti dokonca až na Poľanu. V zrekonštruovanej pôvodne poľovníckej chate pribudlo jedno podlažie s podkrovím, balkóny a nové komfortné vybavenie. Výsledkom je útulné miesto s kapacitou približne 24 lôžok a zázemím, ktoré ponúka komfortné ubytovanie pre rodiny, turistov, skupiny priateľov či menšie podujatia.

Pri chate vzniklo v uplynulých týždňoch aj funkčné zázemie pre rodiny s deťmi – najnovšie pribudlo detské ihrisko a zavlažovaný trávnik. O komfort hostí sa stará čisto nové moderné vybavenie – od uplynulých dní je to aj vyhrievaná vírivka, ktorú vykuruje kotol na štiepku s automatickým systémom. Prostredie spríjemňuje aj jazierko s koi kaprami (oplotené pre bezpečnosť), ale aj altánok na varenie kotlíkového guláša či grilovanie. Pri chate je aj prameň s pitnou vodou, ktorá je charakteristická veľmi dobrou kvalitou.

„Chceli sme zachovať ducha miesta, ale zároveň prispôsobiť chatu dnešným požiadavkám na komfort a bezpečnosť,“ uviedla prevádzkovateľka objektu Irena Keľová.

Priestory Poľovníckej chaty pod lesom sú klimatizované, na prízemí sa nachádza menšia kuchynka v nerezovom prevedení a práčka pre prípad dlhších pobytov hostí. Izby majú balkóny alebo terasky. Všetky izby sú vybavené vlastnou kúpeľňou so sprchou a WC. Obľúbené je najmä podkrovie – ideálne pre deti či mladšie skupiny.

Na prízemí je spoločenská miestnosť s televíziou, ozvučením a dreveným interiérom. Pôsobí útulne a zároveň prakticky. Využíva sa na prezentácie, večerné posedenia alebo súkromné oslavy. Drevené obloženie, kvalitné detaily a príjemná atmosféra robia z tohto priestoru miesto, kde sa ľudia radi vracajú.

Ide o komplexne prebudovaný objekt, kde nič nechýba – či už hľadáte víkendový relax, súkromie s priateľmi, alebo zázemie pre oslavu v prírode. Objekt je oplotený. Cena pobytu je po dohode, v závislosti od počtu hostí a trvania pobytu.

Chata pod Maginhradom dýcha dušou rytierov z Maginhradu – tajomného hradu, opradeného legendami a povesťami. Práve tu na kopci mali niekedy bojovníci prebývať. Atmosféru podľa Keľovej dopĺňa aj nočné osvetlenie objektu pripomínajúce ponocovanie rytierov z románu Valgatha.

Z chaty sú pekné výhľady na západ slnka a atmosféru, ktorú umelo nenapodobníte. Ako prevádzkovateľka ďalej spomenula, v okolí je veľa pekných atrakcií – rozhľadňa Maginhrad, náučný chodník s pieskovcovými baňami a jaskyňami. „Lokalita je vyhľadávaná aj paraglidistami, ktorí štartujú pri rozhľadni,“ dodáva. Neďaleko pri hlavnej ceste je aj koliba a wellness s možnosťou ubytovania a organizovania väčších spoločenských osláv svadieb. V prípade záujmu o bližšie informácie alebo o rezerváciu volajte 0903346733.

Zdroj: PR-Článok, Irena Keľová

<p>The post Poľovnícka chata pod Maginhradom ožila. Nová turistická atrakcia ponúka štýlové ubytovanie, pohodlie i vírivku first appeared on vobraze.sk.</p>

Pôvodne mäsiar si zo svojej záľuby vo vyrezávaní po takmer 30-tich rokoch urobil živobytie. Práce Erika Kalinku z Fiľakova zdobia kostol vo Veľkých Dravciach, či Minizoo park vo Fiľakove. Je autorom aj viacerých diel na Vyšnom i Nižnom Skálniku. Ako pre vobraze.sk Erik Kalinka priblížil, rezbárstvu sa túžil venovať naplno od mladosti a želal si študovať tento odbor aj na strednej škole, ale rodičia mu tento sen nevedeli splniť. Vyučil sa preto za mäsiara v Prievidzi.

Do Rimavskej Soboty sa napokon vrátil kvôli štúdiu na nadstavbe a zostal v tomto regióne natrvalo, pretože sa tu zoznámil so svojou manželkou. Spolu žijú vo Fiľakove a vychovávajú aj 14-ročného syna. Keď sa spätne pozrie na svoje rozhodnutia, je rád, že sa vrátil. Ak má však niekto pocit, že mäsiarčina a rezbárstvo sú si podobné, Erik Kalinka ho rýchlo vyvedie z omylu. Podľa neho je veľký rozdiel medzi mäsom a drevom. „Mäso sa rozrezáva podľa daných parametrov. Drevu treba vdýchnuť dušu. Mäso je pritom studené a drevo teplé.“

Začiatkom leta sa šikovný rezbár zúčastnil sympózia pri rybníku vo Vyšnom Skálniku. Témou podujatia boli legendy Maginhradu. Sochu si mohli pozrieť návštevníci obľúbeného podujatia Cesta rozprávkovým lesom. Druhé sympózium sa konalo len nedávno, v septembri, v neďalekom Nižnom Skálniku. Cieľom bolo vytvoriť náhrady za sochy zničené vandalmi, ktoré boli súčasťou náučného chodníka na ceste k vyhliadkovej veži na Maginhrade. Obe podujatia si Erik Kalinka veľmi pochvaľuje. Organizátori podľa neho všetko pripravili a zabezpečili do najmenších detailov, preto sa mu veľmi dobre pracovalo. „Niekedy sympózium organizujú ľudia, ktorí o rezbárstvo nejavia záujem, na podujatí a prístupe to potom cítiť. To však nebol prípad spomínaných podujatí,“ dodal Kalinka.

Jeho výtvory zatiaľ najďalej putovali do Rakúska. Aktuálne pracuje na soche svätého Floriána, ktorá bude súčasťou expozície v novom múzeu hasičstva v Prievidzi. „Snažím sa robiť tak, aby ľudia z toho mali radosť. Každá pozitívna odozva ma poteší,“ hovorí Kalinka.

Nakrátko Slovensko opustil kvôli práci v Rakúsku, kde zostalo pár jeho diel. Jedným z nich je obraz, ktorý vytvoril na žiadosť rodiny, ktorá ho ubytovala. Po návrate na Slovensko sa už k mäsiarčine nevrátil a zamestnal sa v nábytkárskej výrobe. „Mäsiarčina je každodenný stereotyp, monotónna práca. Každá socha je originál,“ ozrejmil.

Človek podľa skúseného rezbára nedokáže opakovať pohyby identicky ako stroj. Môže niečo urobiť podobne, ale nikdy nie navlas rovnako. Ale preto považuje prácu s drevom za čarovnú, už samotný kus dreva je vždy originál.

„Niekedy príprava zaberie viac času ako samotná práca,“ skonštatoval. Ako ďalej dodal, jedným z dôvodov je aj to, že si musí vždy naštudovať detailne anatómiu, či už zvierat, alebo ľudí. Vždy sa tak snaží zachytiť ich čo najviac reálne a vdýchnuť im život. „Snažím sa naučiť dať soche pohyb, nejaký výraz tváre, aby nebola strnulá,“ zdôraznil. Pri tvorbe si Erik Kalinka dáva záležať i na detailoch. Každý jeden pohyb musí robiť uvážene a opatrne, keďže sa nedá vrátiť späť. „To nie je o rukách. Je to v hlave,“ podotkol.

Od roku 2023 ho rezbárčina živí, preto mu ostáva menej času na vlastnú tvorbu. Ako hovorí, keď tvorí, rád sa inšpiruje na internete, ale necháva sa viesť drevom. „Niečo sa dá vytvoriť z každého dreva, ale nie každé drevo sa dá použiť na čokoľvek,“ vysvetľuje. Do interiéru volí lipové drevo, do exteriéru zase dubové. Drevo sa naučil aj správne ošetriť, naimpregnovať, nalakovať, či nafarbiť. Vždy záleží od objednávky. Vie opraviť aj praskliny, ale len v nevyhnutných prípadoch. „Aj sem tam nejaká prasklina môže byť, aj v tom je to pekné. Aspoň je vidieť, že je to ručná práca a nie strojová,“ povedal Kalinka.

Na prácu s motorovou pílou sa začal orientovať od roku 2018. Starosta obce, do ktorej sa prisťahovali jeho rodičia, ho požiadal, aby vytvoril sochu svätého Floriána pre miestnych dobrovoľných hasičov. Popri robote chodil teda do Čamoviec s požičanou pílou pol roka. Vtedy pochopil, že mu práca s motorovou pílou vyhovuje.
Na súťaže však nechodí. „Nie som typ rezbára, ktorý ide na rýchlosť. Robím radšej pomalšie a tak, aby som bol so svojou prácou spokojný, aby som ju mohol posunúť ďalej,“ tvrdí.

Ako zaspomínal, spočiatku sa len ťažko lúčil so svojimi prácami, časom sa však naučil, že je to práca, ktorá ho živí. S úsmevom dodáva, že býva v bytovke, pracuje v dielni a nemá kde skladovať svoje diela. „Vyrezávam vyše 30 rokov, tak to už nepočítam, bolo toho strašne veľa,“ skonštatoval Kalinka, ktorý ako tvrdí, nemá žiadne nesplnené sny. „Sú to len výzvy, vytvoriť niečo, čo som ešte nerobil. Napríklad mal som požiadavku na ťažného koňa v životnej veľkosti. Takéto výzvy ma vedia potlačiť ďalej. Nútia ma vzdelávať sa,“ vysvetlil.

Jeho syn sa zatiaľ podľa Kalinku rezbárčine nevenuje, z dreva už síce tvoriť skúšal, ale zatiaľ ho to nenadchlo. Trpezlivý otec tomu necháva voľný priebeh. Sám vie, že nátlak by ho skôr odradil. Ak však bude syn chcieť, rád mu svoje skúsenosti odovzdá. Zatiaľ sa o ne podelí s inými rezbármi na sympóziách, ale ak ho niekto osloví aj mimo nich, rád odpovie.

Otec Erika Kalinku pochádza z Gemerských Dechtárov a mama z Radzoviec. Ako baník dostal jeho otec ponuku presťahovať sa do Prievidze a pracovať v tamojšej bani Cigeľ. Otec bol vo voľnom čase zanietený rybár, stali sa teda súčasťou rybárskej trampskej osady. V okolí Prievidze to bolo podľa Kalinku veľmi bežné. Členovia osady spolu chodievali na čundre, do lesov, na stanovačky. Pre deti, ale aj pre dospelých organizovali hry a výhrou boli aj drevené výrobky. Veľmi sa vtedy mladému Erikovi páčili, a keď mal asi dvanásť rokov, začal skúšať vyrezávať prvým nožíkom, obyčajnou rybičkou. Nemal počítač, internet bol ešte v plienkach a iných rezbárov nepoznal.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Erik Kalinka

<p>The post Rezbár Kalinka vdychuje drevu dušu. V okrese R. Sobota vytvoril mnoho postáv + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Mestské lesy pri Revúcej už neukrývajú rozhľadňu. Drevená nadstavba je už viditeľná z diaľky, má takmer 20 metrov a vidieť z nej ponad koruny stromov. Ako pre vobraze.sk priblížil štatutárny zástupca spoločnosti Mestské lesy Revúca Ladislav Szabó, pri výstavbe sa inšpirovali rozhľadňou na Maginhrade pri obciach neďaleko Rimavskej Soboty. „Kombinácia kameňa a dreva sa nám v lese zdala byť najvhodnejšia. Je podobná tej na Maginhrade, len je o jedno poschodie vyššia a budú tam oporné múry,“ povedal Szabó a upozornil, že zatiaľ ide stále o stavenisko, dokončiť a otvoriť by ju mali v najbližších týždňoch. K stavbe tak nie je oficiálny prístup. „Výstup na vežu zatiaľ nie je možný,“ dodal.

Rozhľadňa sa nachádza na prirodzenom teréne vyvýšenine na svahu Šturmanova hora vo výške 613 merov nad morom. V jej blízkosti sa nachádza lesná cesta a prístup tam budú mať turisti aj cyklisti. Lokalitu v Mestských lesoch vyberali tak, aby bola dostupná pre čo najväčšie množstvo ľudí, aj pre rodiny s deťmi. Cieľom stavby je prispieť k rozvoju cestovného ruchu. Pribudnúť k nej má altánok i lavičky. „Ide o rozhľadňu s peknými výhľadmi, obzvlášť na mesto Revúca, Muránsku dolinu a vrcholy Slovenského rudohoria. Súčasťou bude aj náučný chodník, ktorý je zatiaľ vo výstavbe,“ povedal Szabó, podľa ktorého rozhľadňu realizujú s podporou mesta, ktoré dlhodobo preferuje využívanie lesov nielen na produkciu dreva, ale verejnosťou aj čoraz žiadanejšie rekreačné funkcie lesa.

Zámer výstavby mali asi desať rokov. Podľa zástupcu spoločnosti Mestské lesy ide o stavbu v hodnote takmer 100-tisíc eur a z toho takmer 40-tisíc eur získali z finančných prostriedkov z Pôdohospodárskej platobnej agentúry. Pri tejto výstavbe aj vďaka tomu mohol pomôcť veľký žeriav.

Mestské lesy v okolí Revúcej ponúkajú aj ďalšie pekné lokality a výhľady. Miesto na výstavbu rozhľadne bolo vybraté ako kompromis čo najkrajšieho výhľadu, ceny a dostupnosti. „Dúfame, že týmto prispejeme k propagácii regiónu a vzbudíme u ľudí väčší záujem o pobyt v prírode a spoznávanie lesa,“ dodal lesný hospodár Ladislav Szabó, ktorý má na starosti revúcke mestské lesy v okolí viac ako tridsať rokov.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Mestské lesy Revúca

<p>The post Finišujú s výstavbou rozhľadne. Uvidíte Revúcu ako na dlani i Muránsky hrad first appeared on vobraze.sk.</p>

Na Salaši pod Maginhradom sa s gazdom prišli zúčtovať bačovia i valasi, ktorých jesenné počasie zahnalo s ovečkami z vŕškov do dolín. Starým zvykom si tak popri ukážkach prác na salaši i spracovania ovčej vlny, mlieka či mäsa priblížili valaské zvyky i kultúru. Išlo v poradí už o jedenásty ročník podujatia Mitrovanie, ktoré sa viaže na deň svätého Demetera alebo Mitra.

Návštevníci sa mohli zapojiť do súťaže v jedení halušiek i pití žinčice. O dobrú náladu sa postarali folkloristi i rozprávkové postavičky známych valachov Maťko a Kubko. Chodili na salaši medzi stánkami, kde sa s každým radi fotili či zatancovali. Osobitný priestor pri humne patril aj tento rok súťažným tímom, ktoré varili baranie tradičné i netradičné špeciality.

Porota tento rok vyhodnotila za najchutnejšiu špecialitu tím Mikroregiónu Rimava a Rimavica, ktoré združuje niekoľko obcí. Súťažili samotní starostovia s oddanou šéfkuchárkou Henrietou. Ako prezradili, tento rok do perkeltu z baranieho mäsa a maslovými haluškami pridali medvedí cesnak . „Aby sme boli všetci zdraví,“ podotkla s tým, že zo skúseností z minulých ročníkov vlastným telom musia chrániť hotové jedlo, kým neochutnajú porotcovia. Varili z piatich kilogramov baraniny, ktorú ako súťažiaci dostanú od organizátorov. „Do dvadsiatich minút z toho už nemáme nič,“ povedala s úsmevom.

Patria k pravidelným účastníkom a zatiaľ sa im podarilo vyhrať štyrikrát. Minulý rok obsadili druhé miesto. Medzi tímami boli aj dôchodcovia z Hnúšte, či partia mladých kuchárov známych z kulinárskych súťaží v regióne pod názvom Zvar.

Neoddeliteľnou súčasťou valaských tradícií boli fujaristi i folklórne skupiny. Prišli z regiónu, ale aj z Očovej. Novinkou tento rok boli trombitáši z Poľska, ktorí navodzovali tú správnu atmosféru vďaka svojim hudobným nástrojom, špecifickým trombitom. O dobrú náladu sa postarali dopoludnia na malom pódiu a popoludní pri väčšom. Svoje umenie prišli predviesť aj členovia gajdošskej hudby Beskyds z Oravskej Polhory.

Návštevníkom sa na podujatí páčilo a považujú ho za jednu z posledných akcií takéhoto charakteru pod holým nebom. Osobitne vyzdvihli jedinečnosť ovčích výrobkov a syrov, ako aj žinčice, ktorá dokonale zahasí smäd. O výrobe bryndze viac prišiel hneď v úvode podujatia porozprávať bača z Liptova.

V priebehu dňa návštevníci videli strihanie oviec, odváranie žinčice, výroba syrov, pareníc a bryndze či spracovanie ovčej vlny. V prezentačnom stánku MAS MALOHONT prebiehala ochutnávka regionálnych produktov vrátane Klenoveckého syrca zo syrárne pri Salaši pod Maginhradom.

Pri stánkoch sme stretli fujaristu Dušana Cébera z FS Rimavan. Už viac ako 30 rokov sa venuje výrobe fujár a píšťal. Svoje remeslo predviedol aj Ján Fotta, ktorý je posledným mohykánom vo výrobe gúb. To bolo nedávno zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Predviedol spracovanie ovčej vlny, od česania, pradenia, tkania a hlavne výrobu guby. Ako pre vobraze.sk na Mitrovaní včera povedal, bol potešený záujmom mladých chlapcov, ktorí si prišli vyskúšať toto remeslo. „Snažia sa naučiť základné techniky česania a následného pradenia. Myslím si, že je to celkom zaujímavé a vydarené podujatie,“ povedal Ján Fotta z Klenovca.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Na salaši Pod Maginhradom ukázali verejnosti pastierske zvyky a tradície. Mitrovanie pritiahlo aj nováčikov + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

V týchto dňoch vznikajú rezbárske diela, ktoré nahradia poškodené sochy na náučnom chodníku Po stopách Maginhradu. Po rezbárskom sympóziu na Vyšnom Skálniku začiatkom leta sa to aktuálne koná v susednom Nižnom Skálniku. Jeho ukončenie je naplánované na nedeľu 22. septembra.

Za evanjelickým kostolom tvoria štyri páry šikovných rúk, rezbári z rôznych kútov Slovenska – Pavol Hajduk, Albert Šimrák, Marián Hutira a Erik Kalinka. „Sú to majstri svojho remesla, preto ak budete mať čas, ešte stále sa môžete v našej obci zastaviť a pozdraviť ich,“ približuje Miroslav Bystriansky, starosta obce Nižný Skálnik.

Sochy na náučnom chodníku boli vplyvom času aj vandalov znehodnotené. „Nahradený bude bedár, obor s posedením na lúke nad obcou Nižný Skálnik, lavička s krížom pod lesom pri výstupe na Maginhrad či bratrík na konci trasy pri Malých Teriakovciach,“ uviedla Elena Kubaliaková, ekonomická manažérka Miestnej akčnej skupiny (MAS) MALOHONT, ktorá pomáha s organizačným zabezpečení sympózia. Jeho ukončenie spolu s predstavením rezbárskych výtvorov prebehne v nedeľu 22.9. o 12:00 hod. na Nižnom Skálniku za evanjelickým kostolom, na ktoré organizátori pozývajú širokú verejnosť.

Sympózium sa koná v rámci projektu obce Nižný Skálnik v spolupráci s dobrovoľníkmi miestneho občianskeho združenia SOLENIA, ktorí sa starajú o pohodlie rezbárov. Projekt finančne podporila MAS MALOHONT v rámci svojho grantového programu, Mikroregión Rimava a Rimavica a sponzorsky aj poľnohospodárska firma KEĽO A SYNOVIA, s.r.o.

Zdroj: Miroslava Vargová , foto: Elena Kubaliaková a Erik Kalinka

<p>The post Na Nižnom Skálniku vrcholí rezbárske sympózium. Vznikajúce diela nahradia poškodené sochy first appeared on vobraze.sk.</p>

Jubilejný desiaty ročník mitrovania sa zapíše do histórie vynikajúcim počasím, pestrou ponukou programu i najväčšou účasťou. V priebehu dňa sa na pútavý program podľa prvotných odhadov prišlo pozrieť vyše 2,5 tisíc návštevníkov. Na salaši pod Maginhradom im organizátori, valasi, ľudoví remeselníci či folkloristi odprezentovali zvyky, ktoré sú spájané so svätým Demeterom, kedy po dedinách nastala veselica a odpočet s gazdom. Považovaný je za patróna valachov a bačov.

„Návštevníci mali možnosť presvedčiť sa a počuť autentické výrazy od skutočných bačov, ale videli aj skutočnú zábavu ako to voľakedy prebiehalo na dedinách, keď naozaj valasi aj s bačom prišli do dediny a potom prišla muzika a robila sa zábava,“ povedal pre vobraze.sk Marián Čupka, ktorý podujatie moderoval.

Tento ročník bol podľa neho organizačne veľmi pekne pripravený. „Ale čo najviac bolo pripravené, od nášho pána Boha, nádherné počasie. To vylákalo obrovské množstvo ľudí, odhadom 4,5 až 5 tisíc ľudí sa tu premlelo a každý si našiel svoje miesto, pretože mohli vidieť ovečky, výrobu syra aj mnoho stánkov, ktoré ponúkli ľudovú umeleckú činnosť. Každý si mohol prísť na to svoje,“ doplnil Čupka.

„Do budúcna želám tomuto podujatiu veľa úspechov a hlavne tých, ktorí sú majiteľmi tohto zariadenia, aby sa im darilo a našli v živote porozumenie u tých, ktorí im budú sprostredkovať tento nádherný deň rozlúčky a pocty k svätému Demeterovi,“ povedal Čupka.

Súčasťou programu bola aj súťaž v pití žinčice, jedení halušiek a na svoje si prišli aj gurmáni. Súťažné tímy pripravovali dopoludnia špeciality z baraniny. Prvé miesto v kategórii tradična špecialita tento rok získali Kružiankovia, ktorí varili perkelt a halušky s kapustou. Druhé najlepšie jedlo navaril stabilný tím Mikroregiónu Rimava – Rimavica s baraním perkeltom a maslovými haluškami. Získali druhé miesto.

Tímom tento rok vo varení baraních špecialít konkurovali poslanci obce Hrnčiarska Ves, ktorí pripravili baranie hrče, Jednota klubu dôchodcov Hrachovo navarila kapustnicu.

Družstvo obce Horné Zahorany navarilo najlepšiu netradičnú špecialitu s názvom červený poklad, baraninu s červenou kapustou. Abovtím ľudí pohostil jahňacím ragú so zeleninou a Hráči varili indické kari na slovenský spôsob s ryžou a ovocím.

Pestrý program bol pripravený aj pre deti, ktoré mali osobitný program v neďalekej tenisovej hale.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Ján Čajko

<p>The post Salaš pod Maginhradom: Mitrovanie s valaskými tradíciami a jedinečnou atmosférou sa vydarilo na jednotku + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Ukážky prác na salaši, tance a hudba pastierskej valaskej kultúry, baranie špeciality, trh regionálnych produktov či aktivity pre deti čakali širokú verejnosť. Pastiersku sezónu v regióne Gemer-Malohont symbolicky ukončili už po deviatykrát na Salaši pod Maginhradom pri Veľkých Teriakovciach. Ľudia tak mohli vidieť strihanie oviec, odváranie žinčice, výrobu syrov, pareníc a bryndze či spracovanie ovčej vlny. Na záver celodenného podujatia sa bačovia i valasi zúčtovali s majiteľmi oviec. Ten ich odmenil za neľahkú prácu.

Nešlo však len o prezentácie pastierskych prác, ale aj o vzdanie úcty bačovstvu. Moderátor Maroš Čupka prirovnal bačov k nositeľom skutočnej tradície a niekdajšiu prácu bačov prirovnal k terajším riaditeľom podnikov. „Mali všetko na starosti. Ten život okrem toho, že musel vedieť udržiavať poriadok, vedieť presný počet oviec, koľko má dojiť, koľko má gazdom vydať a tak ďalej. Nebolo to celkom jednoduché,“ povedal. 

Niekoľko bačov v rozhovore priblížilo život na salaši. Medzi bačov, ktorí sa salašu venovali najdlhšie, patrí Paľo Kvietok z Klenovca, ktorý bačoval 42 rokov. Patril k najprísnejším bačom v Klenovci, mal rešpekt a no mal aj najlepšie výsledky. Je rodákom z Čierneho Balogu. V rozhovore priblížil, aké dôležité bolo miešanie oviec a prezradil aj niektoré tradície z ich života. Pastevné obdobie sa začínalo na Juraja. Veľký sviatok bol na Jána, kedy bača musel robiť prvé zúčtovanie ako gazduje, aká je produkcia. „Už keď splnil polovicu produkcie, tak sa hovorilo, že splní celú dodávku plánovanú. Ako druhý sviatok bolo Mitra v októbri,“ povedal s tým, že ak nebola dobrá produkcia už na Jána, tak mal bača hlavu v smútku, lebo mu hrozilo, že bude musieť na jeseň predať kravu, aby sa mohol zúčtovať.

Prácu valachov Maroš Čupka označil za náročnú, vstávalo sa ráno o tretej, neskoro večer končili a už musel byť odrobený syr a znovu ráno vstávať, či prší, alebo je slnko, muselo sa. Najväčší rozmach ovčiarstva bol v 70-tych rokoch minulého storočia. Na Horehroní boli podľa Kvietka dobrí valasi na letné obdobie, ale so zimou už nemali veľké skúsenosti s veľkým množstvom oviec. „Tu mali oveľa viac skúseností Klenovčania, ktorí boli gazdovia. Veľa som sa naučil,“ dodal bača Paľo Kvietok.
  
„Obdivujem bačovstvo a snažím sa dodržiavať jeho tradície,“ povedal fujarista Dušan Ceber z Vyšnej Pokoradze, ktorý má rád históriu a tradície a najviac si váži, že bačovia majú autoritu aj dodnes. Bačovia sú úzko spojení s prírodou, pasú ovce, chodia po holiach, stretávajú sa s lesnými zvieratami, medveďmi. „Hlavne dokonale poznajú prírodu. Dakedy bačovia boli aj takí ľudoví lekári, poznali aj toto tajomstvo,“ dodal. Na mitrovaní bol aj Ján Kožiak z R. Brezova, ktorý v minulosti bačoval na Kadlube či fujarista a bača Tomáš Vaculčiak z Revúcej.

V pestrom programe okrem folkloristov nechýbali ani najznámejší valasi Maťko a Kubko, s ktorými sa fotili okoloidúci. Záujem bol aj o súťaže pre verejnosť. Dobrovoľníci jedli na čas halušky a pili aj žinčicu. Súťažilo sa aj vo varení baraních špecialít. Varili z mladej jahňaciny. Ako najlepší tím vyhodnotila porota tím z Mikroregiónu Rimava Rimavica, ktorí robili typickú špecialitu baraní perkelt s maslovými haluškami. Súťaž v netradičných špecialitách vyhral tím Dobrí upíri, ktorí varili pilau, stredoázijské jedlo baranie mäso s ryžou. Podľa organizátorov ale vyhrali všetci, ktorí sa súťaží zúčastnili. 

Zdroj: vobraze.sk, foto Ján Čajko a Michal Lichanec

<p>The post Na Salaši pod Maginhradom bolo zúčtovanie. Bačov prirovnali k terajším podnikateľom + foto a video first appeared on vobraze.sk.</p>

Klenovecký syrec zažíva návrat na trh a patrí medzi najkvalitnejšie mliečne produkty. Ide o slovenský výrobok, zrejúci polotvrdý syr, ktorého výroba sa historicky viaže k nášmu regiónu. Dostal sa aj na stôl veľkých miest západnej Európy – Viedeň, Mníchov, Frankfurt, samozrejme nechýbal v Budapešti. V roku 2006 bol zaradený medzi produkty v európskom registri – CHZO – chránené zemepisné označenie. Dnes ho vyrábajú v certifikovanej výrobni – Syráreň pri Salaši pod Maginhradom vo Veľkých Teriakovciach ako v jedinej cerfikovanej prevádzke.

Domáci poľnohospodári a farmári sa rozhodli zachrániť tradíciu pred zabudnutím. Je rozšírením a pritom pridanou hodnotou produktov Salaša pod Maginhradom, kde chovajú dojné ovce, z ich mlieka je vyrábaný tento 100% ovčí syr . „Ide nielen o kultúrne dedičstvo, ktoré je našou povinnosťou zachovať pre ďalšie generácie , ale aj dôkaz inteligencie a umu našich predkov z  regiónu z Klenovca. Vyrobili jedinečným technologickým postupom syr, ktorý patrí aj do dnešnej modernej kvalitnej výživy. Dokázali sa presadiť v konkurencii na zahraničných trhoch,“ podotkol Patrik Keľo, spolumajiteľ rodinnej firmy, ktorá pôsobí aj v sektore poľnohospodárstva. 

Syr dozrieva aj pol roka. Nejde teda o rýchlo predajný tovar. Povrch syra je uzavretý a má osobitnú mozaiku – vtlačený kruh, v ktorom je kríž alebo štvorlístok. Ornamentika symbolizuje zem, vesmír, slnko a múdrosť predkov. Ako priblížil Patrik Keľo, syr je jedinečný tromi vecami. Produkujú ho len z mlieka vlastných oviec. „Dôležité pritom je, že ovce konzumujú len krmivo, ktoré bolo dopestované u nás, čo dáva jedinečnú chuť syru,“ povedal a dodal, že aj dojené ovce sú narodené u nich na farme. Syr je vynikajúcou kombináciou s vínom a ľahko sa rozplýva v ústach.

Jedinečnosť výrobného postupu

Výroba syrca má svoje kroky a časovú náležitosť. Práve jeho zrenie a jedinečné kroky dávnych majstrov podľa Keľa nesú unikátne know how. Jedinečný pre konzumentov je pritom podľa jeho slov aj vápnik, práve v týchto zrejúcich syroch je dostupnejších pre ľudský organizmus viac ako napríklad v iných potravinách, ktoré môžu mať tabuľkovo vysoký podiel vápnika. „Čiže z hľadiska racionálnej výživy má mimoriadne prínosné miesto aj dnes vo výžive, v čase civilizačných ochorení, taktiež pre ľudí vo vyššom veku s rizikom osteoporózy, menším pohybom, predispozičnými genetickými faktormi.“

Klenovecký syrec je k dispozícii priamo v areáli Salaša pod Maginhradom. Nájdete ho v reštaurácii, vo wellnesse alebo priamo vo výrobe. Kúpiť si ho môžete v menších aj v 200 – 250-gramových baleniach, alebo samotný celý, približne trojkilový bochník. V ponuke je aj vo vybraných prevádzkach na Slovensku, v Tekovskej kúrii, v Kolibke Bystrá či v predajniach hriňovskej pekárne (v Banskej Bystrici, Detve a vo Zvolene).
 
Cena syra podľa Keľa nie je vyššia ako za zahraničné výberové syry ako Parmezán či Pecorino, dostupné v supermarketoch. „Všetci ich považujú za niečo kvalitné a ani nás nenapadne zamyslieť sa, že pritom existuje ešte niečo kvalitnejšie a v podaní domácej výroby produktu,“ podotkol s tým, že ich ceny sú rádovo nižšie. „Malo by to byť povzbudením pre našich zákazníkov, aby Klenovecký syrec mohol byť súčasťou ich jedálnička ,“ podotkol. 

Zachránený v poslednej chvíli

Podľa Patrika Keľa vďaka za znovuoživenie Klenoveckého syrca patrí významnému slovenskému mliekarskému odborníkovi Karolovi Herianovi, ktorý bol dlhoročným riaditeľom Výskumného ústavu mliekarenského v Žiline. „Ako odborník vie posúdiť, čo ten Klenovecký syrec reálne znamená, ako aj jedinečnosť technologických krokov ,“ zdôraznil Keľo. Ako dodal, vďaka patrí aj manželom folkloristom Zvarovcom z Klenovca, ktorí nesú zásluhu na znovuoživení tohto syrca. „Zozbierali dostatok potrebných materiálov, potrebných pre jeho registráciu,“ povedal.  Výroba Klenoveckého syrca vo Veľkých Teriakovciach bola schválená v roku 2019.

Zdroj: PR článok

Wellness v Teriakovciach funguje už rok. Ľudia si k nemu našli rýchlo cestu. Prezradili nám ďalšie plány

<p>The post Skúsili ste už Klenovecký syrec? Kúpiť si ho môžete aj na Salaši pod Maginhradom first appeared on vobraze.sk.</p>