Tisovský evanjelický cirkevný zbor má od augusta nového kaplána. Dvadsaťštyriročný Samuel Moric pochádza z Martina a patrí medzi najmladších ordinovaných duchovných Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV). Hoci je v Tisovci len niekoľko mesiacov, miestne prostredie už poznal z čias štúdia teológie, keď tu absolvoval prax. Ako pre vobraze.sk Samuel Moric uviedol, na nové pôsobisko nadviazal s príjemnými spomienkami a postupne sa zapája aj do kultúrneho a spoločenského života mesta.
Tisovec preňho teda nebol úplne neznámym miestom. Už počas štúdia na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave sem prišiel na odbornú prax. Vtedy ho prekvapila najmä kultúrnosť mesta a jeho spoločenské prostredie. Podľa jeho slov má Tisovec s Martinom, odkiaľ pochádza, viac spoločného, než pôvodne očakával.

„Nadviazal som na príjemné dojmy z toho, ako ma Tisovec prekvapil. Prostredie Martina a Tisovca nie je až také odlišné. Postupne zisťujem, že ani ľudia nie sú veľmi odlišní,“ povedal Moric. V novom pôsobisku sa podľa vlastných slov cíti dobre a teší sa, že môže byť v blízkosti ľudí, ktorých už pozná.
Do Tisovca bol pridelený po ukončení teologického štúdia a ordinácii, ktorá sa uskutočnila v júli tohto roka v jeho rodnom Martine. Tú vnímal ako významný životný predel a novú zodpovednosť. Keďže išlo o jeho domáce prostredie, pomáhal počas slávnosti aj ostatným ordinovaným. „Bol to pre mňa pocit akoby druhej dospelosti. Nový druh povolania, ktorý ma môže zaviesť na rôzne miesta,“ priblížil.

K rozhodnutiu ho priviedli postupné skúsenosti
Cesta k duchovnej službe nebola v jeho prípade výsledkom rodinnej tradície ani jedného zásadného životného okamihu. Vyrastal v rodine, v ktorej sa stretávalo katolícke aj evanjelické prostredie, no nikto z blízkych sa kňazstvu nevenoval. Sám sa preto považuje za určitú výnimku. Základy duchovného premýšľania získal v rodine, rodičia ho však podľa jeho slov neviedli k viere prostredníctvom prísneho cirkevného prostredia. Skôr ho podporovali v tom, aby o veciach uvažoval racionálne a vytváral si vlastný názor.

K teológii ho postupne priviedli skúsenosti, vzťahy a pôsobenie evanjelického cirkevného zboru v Martine. „Nebola to jedna zásadná udalosť alebo náhla zmena. Pán Boh v mojom živote konal skôr postupnými krokmi. Ak by som si však nepodal prihlášku na teológiu, mal by som pocit, že utekám pred volaním, ktoré som v sebe cítil,“ vysvetlil. Rodina jeho rozhodnutie napokon podporila. Otec spočiatku uvažoval praktickejšie a odporúčal mu zvážiť aj iné vysokoškolské odbory, napríklad právo. V humanitných vedách však Moric nenašiel smer, ktorý by ho oslovil viac ako teológia. Počas štúdia nemal vážnejšie pochybnosti o zvolenej ceste. Ako sám hovorí, keď sa pre niečo rozhodne, snaží sa ísť dopredu a nevracať sa k tomu, čo už prehodnotil.

V Tisovci sa zapojil aj do kultúrneho diania
Prvé mesiace v Tisovci nevenoval iba pravidelnej duchovnej službe. Zapojil sa aj do viacerých podujatí, ktoré sa v meste konali. Jedným z nich bola Noc literatúry, počas ktorej bola zastávkou aj evanjelická fara. Spomína tiež podujatia venované obetiam represálií a Vladimírovi Clementisovi, pri ktorých sa zapojil aj príhovormi.
Pozitívne vníma spoluprácu medzi jednotlivými cirkvami v meste. Ekumenické vzťahy považuje za dôležitú súčasť miestneho života a možnosť spoločného pôsobenia v prospech obyvateľov.
Hoci je v Tisovci krátko, už má predstavu o aktivitách, ktoré by chcel postupne rozvíjať. Zaujíma ho predovšetkým práca s mladými ľuďmi. Rád by organizoval stretnutia mládeže Rimavského seniorátu, na ktorých by sa mohli stretávať mladí z Tisovca, Hnúšte, Rimavskej Soboty a ďalších okolitých miest.
Chcel by vytvoriť priestor, kde by mohli slobodne premýšľať, diskutovať a kriticky sa pozerať na rôzne témy. Zároveň by sa tam mohli stretnúť s posolstvom evanjelia. Podľa neho by takéto stretnutia mali ponúknuť niečo iné, než mladí nachádzajú v bežných krúžkoch, škole či pri športových aktivitách.

Za dôležitú považuje aj odbornosť ľudí, ktorí s mladou generáciou pracujú. Nestačí podľa neho iba vytvoriť program, ale podstatné je, aby sa mladým venovali kompetentní a vzdelaní ľudia. Ako 24-ročný vníma, že záujem o duchovné otázky medzi mladými ľuďmi pretrváva. „Mám pocit, že mladé generácie prirodzene hľadajú. Je dôležité, aby sa rozhodovali na základe overených informácií a mali možnosť slobodne sa pýtať,“ priblížil svoj pohľad.
Sám si uvedomuje aj personálnu krízu v cirkvi a nedostatok duchovných. Mladých ľudí, ktorí uvažujú o kňazskej službe, preto povzbudzuje, aby sa o nej zaujímali. Podľa jeho skúseností mu pri rozhodovaní pomohli najmä rozhovory s farármi, ktorí mu priblížili, z čoho pozostáva každodenná služba evanjelického kňaza.

Hudba je súčasťou jeho života aj služby
Popri teológii má Samuel Moric blízko k hudbe. Viac ako šesť rokov pôsobil v Martine ako kantor tamojšieho cirkevného zboru a príležitostne vypomáhal aj v ďalších zboroch. Počas štúdia sa zapájal aj do hudobného života v Bratislave. K hudbe sa dostal už v detstve. Pôvodne chcel navštevovať základnú umeleckú školu v odbore gitara. Počas cesty na zápis ho však zaujal zvuk klavíra a rozhodnutie zmenil. V rodine mali jeden klavír, ktorý mu otvoril cestu k ďalšiemu hudobnému vzdelávaniu. Na základnej umeleckej škole študoval hru na klavíri a zúčastnil sa aj na celoslovenskej klavírnej súťaži v Sládkovičove, kde sa mu podarilo uspieť.

Obľubuje predovšetkým hudobné obdobie romantizmu a skladby ruského skladateľa Sergeja Rachmaninova. Priznáva však, že ide o technicky náročné kompozície, s ktorými by si zatiaľ netrúfol vystupovať na koncertnom pódiu. Hudobné vzdelanie získal aj počas teologického štúdia. Hudbu považuje za prirodzenú súčasť života a dôležitý prvok cirkevného prostredia. „Hudba dokáže vyjadriť aj to, čo slová nie vždy dokážu. Jednoduchú emóciu, na ktorú sa môžu napojiť všetci ľudia v kostole, či už aktívne, alebo pasívne,“ vysvetlil.

Okrem klavírnych kompozícií počúva aj alternatívny rock. Zo slovenskej kresťanskej hudobnej tvorby obdivuje Janu Zubajovú, ktorej piesne ho oslovujú pre kvalitné texty a prepracované melódie.

Organ v tisovskom evanjelickom kostole ho potešil, hoci je zvyknutý na trochu odlišné nástroje. Vysvetľuje, že organ, na ktorý bol zvyknutý v martinskom prostredí, má modernejšie pneumatické ovládanie, zatiaľ čo tisovský nástroj je plne mechanický. Pri hre tak človek cíti bezprostrednejšiu odozvu nástroja. Organ však podľa neho nie je v najlepšom technickom stave. Rád by sa preto pričinil o to, aby sa ho podarilo dostať do pôvodnej slávy.

Viera, spomienky a hľadanie životného zmyslu
V čase, keď si ľudia počas Sviatku všetkých svätých a Pamiatky zosnulých intenzívnejšie pripomínajú svojich blízkych, ktorí už nežijú, sa dotkol aj otázky straty a zmyslu života. Aj v Tisovci sa Samuel zapojil do spomienkových podujatí a mal príhovor pri Pamiatke zosnulých. Za dôležité považuje, aby človeka bolesť zo straty alebo stretnutie so smrťou nezastavili v premýšľaní o vlastnom živote. „Aby nás bezslovnosť, s ktorou sa stretávame pri smrti alebo strate, nezastavila v hľadaní odpovedí na otázky, aký je zmysel nášho života, kam smerujeme a prečo sme tu. A aby sme nezabúdali všímať si aj evanjelium,“ odkázal verejnosti.

V novom prostredí chce ešte viac spoznať okolie
Na Tisovci ho zaujala aj miestna architektúra a historické miesta. Osobitne spomína evanjelický kostol, ktorý svojimi rozmermi a výškou patrí k výrazným stavbám v okolí. Zaujala ho aj parná lokomotíva, ktorá pripomína železničnú históriu okolia. Pochádza z tatranského prostredia, preto sa teší, že bude môcť postupne viac spoznávať aj prírodu a okolie Tisovca. Vo voľnom čase by sa rád vrátil aj k pravidelnejšiemu čítaniu kníh.
Prvé obdobie svojho pôsobenia chce venovať predovšetkým spoznávaniu miestnych ľudí a prostredia a postupnému rozvíjaniu duchovnej služby.

Priznáva, že začiatky nie sú úplne jednoduché. V Tisovci totiž pôsobí bez toho, aby mal každodenne po boku skúsenejšieho farára, od ktorého by sa mohol priamo učiť. Túto situáciu však nevníma iba ako náročnú, ale aj ako príležitosť prevziať zodpovednosť a získavať vlastné skúsenosti. „Najväčšiu radosť mi v súčasnosti robí to, že som v Tisovci a môžem tu slúžiť. Som blízko ľudí, ktorých poznám, a tiež priateľov či kontakt so spolužiakmi,“ povedal.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Mladý kaplán Moric sa udomácňuje v Tisovci. K duchovnej službe ho priviedli postupné životné skúsenosti aj hudba first appeared on vobraze.sk.</p>

Cirkevný zbor v Tornali má nového zborového farára. Pred približne mesiacom tam slávnostne inštalovali 28-ročného Matúša Korenka, ktorý bude viesť miestny evanjelický zbor počas nasledujúcich desiatich rokov. Vo funkcii vystriedal dlhoročného farára Marcela Ištvána. Zborového farára si volia samotní členovia cirkevného zboru a jeho ustanovenie následne potvrdzuje biskup. Ako pre vobraze.sk uviedol zborový farár Matúš Korenko, do Tornale prišiel pred tromi rokmi pôvodne len na prechodné obdobie a začal tam pôsobiť ako kaplán. V tom čase podľa jeho slov ešte netušil, že sa raz stane zborovým farárom.

„Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že budem v Tornali ako farár, asi by som tomu neveril. Prišiel som sem pôvodne na prechodné obdobie, keď som končil teológiu a pôsobil som v Spoločenstve evanjelickej mládeže,“ hovorí Korenko, ktorý pochádza z malej obce pri Poprade.

Keď sa neskôr uvoľnilo miesto zborového farára, cirkevný zbor ho vo voľbách podporil. „Zvolil si ma cirkevný zbor. Prijal som to s radosťou, ale vnímam to aj ako veľký záväzok a zodpovednosť,“ povedal.

Najmladší farár v Rimavskom senioráte

Dvadsaťosemročný duchovný patrí medzi najmladších v rámci Rimavského seniorátu Evanjelickej cirkvi a. v. Svoj vek však nevníma ako nevýhodu. „Možno mám trochu bližšie k mladým ľuďom a ich spôsobu uvažovania. Hoci pravdou je, že pre dnešných tínedžerov som už aj tak trochu starý,“ hovorí s úsmevom Matúš Korenko.

Práca s mládežou je pre neho prirodzenou súčasťou služby. „Nevnímam to tak, že ja im niečo dávam. Skôr sa navzájom obohacujeme.“

Sídlo cirkevného zboru je v Tornali. Bohoslužby sa konajú každú nedeľu v Tornali a tiež v obci Kráľ. Medzi filiálky patria aj obce Lenka a Rumince, kde sa omše konajú približne raz mesačne. Ostatné obce navštevuje farár podľa potreby.

Za tri roky služby v regióne sa snažil spoznať miestne komunity. „Už som navštívil všetky obce, ktoré patria do nášho zboru. Je pre mňa dôležité byť medzi ľuďmi,“ hovorí.

Z veže kostola vidí Tatry

Hoci pochádza z podtatranského regiónu, prostredie Gemera si obľúbil. „Je to iný kraj, nížina, ale páči sa mi tu. A našiel som si aj malé spojenie s domovom,“ priznáva.

Keď vyjde na vežu kostola v Tornali a je jasné počasie, v diaľke vraj vidno siluetu Vysoké Tatry. „Keď sa mi trochu zacnie za horami, vyjdem hore a aspoň ich vidím z diaľky,“ dodáva Korenko.

Nový zborový farár verí, že nasledujúce roky prinesú do cirkevného života v regióne nové impulzy. Najdôležitejšie podľa neho zostáva to, aby cirkev bola naďalej blízko ľuďom a ich každodennému životu.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Matúš Korenka

<p>The post V Tornali majú nového zborového farára Korenka. V Rimavskom senioráte je najmladší first appeared on vobraze.sk.</p>

Už 22 rokov pôsobí Janka Miháliková ako farárka v Evanjelickom cirkevnom zbore v Rimavskom Brezove. Okrem toho, že píše a zabezpečuje realizáciu schválených projektov na záchranu historických pamiatok v správe cirkevného zboru, sprevádza turistov a odhaľuje tajomstvá ukryté v stredovekých nástenných maľbách.

Pôvodne povinnosť spravovať historické pamiatky sa u rodenej Tisovčanky zmenila postupom času na záľubu. V správe administrovaného cirkevného zboru majú štyri gotické kostoly. „Prišlo to prirodzene. Pred vyše dvadsiatimi rokmi ma oslovili pamiatkari z Lučenca, s ktorými som začala spolupracovať a učiť sa od nich,“ spomína na začiatky pre vobraze.sk Janka Miháliková. Postupne sa pustila do písania projektov na obnovu striech, okien na gotických kostoloch a reštaurovanie fresiek, kazetového stropu, oltára či organu. „Takýmto spôsobom som hlbšie prenikla do poznania bohatstva nášho dedičstva. Najviac ma zaujalo reštaurovanie malieb. Stredoveké nástenné maľby sa nazývajú aj Bibliou pauperum – Bibliou chudobných. Ich úlohou nebolo len dekorovať kostol, ale predovšetkým vzdelávať stredovekých ľudí. Tak ako v minulosti aj v súčasnosti obrazy vykladajú určité posolstvo,“ ozrejmila evanjelická farárka.

K umeniu aj maľovaniu mala Miháliková blízko, ale nikdy sa im hlbšie nevenovala. Ako sama priznala, až keď začala písať projekty, zistila, že ju fascinuje hľadať význam jednotlivých malieb a aplikovať ich na život súčasného človeka. „Stredoveký človek rozumel jednotlivým zobrazeniam na stenách kostolov. Dnes je dôležité, aby ľudia dostali ich správnu interpretáciu. Inak totiž ide len o obrazy, na ktorých sú stvárnené rôzne postavy,“ vysvetlila Miháliková, ktorá sa návštevníkom „tlmočí“ zo sakrálneho jazyka do profánneho, zrozumiteľného dnešnému človeku. Myslí si, že ľudia oceňujú, keď obrazy interpretuje tak, aby aj teologická časť bola podaná v pochopiteľnej forme. 

Skúsená farárka pôsobí od roku 2003 v ECAV v Rimavskom Brezove, pod ktorý patria filiálky Likier, Kyjatice, Rimavská Baňa, Rimavské Zalužany a Lehota nad Rimavicou. Ďalej administruje aj v zbore v Kraskove s filiálkami Lukovištia a Babinec. Spolu ide o deväť obcí so štyrmi gotickými kostolmi, ktoré sú národnými kultúrnymi pamiatkami. „Polročne vypracujem rozpis služieb Božích tak, aby sa aspoň raz za mesiac konali služby v každej obci. Okrem služieb Božích navštevujem v obciach ľudí v rámci pastorálnych návštev a riešim nielen duchovné, ale aj hospodárke záležitosti,“ doplnila Miháliková.

Je prvou absolventkou Evanjelického gymnázia v Tisovci (1997). Ako prezradila sympatická farárka, už na konci základnej školy mala k viere blízko, práve preto si zvolila štúdium na EGT v rodnom Tisovci. „Keď som sa v treťom ročníku rozhodla pre teológiu, mala som v pláne venovať sa jej po vedeckej stránke. Zaujímalo ma štúdium Písma Svätého, cirkevných dejín, filozofie,“ spomína Miháliková. „Rodičia na moje rozhodnutie ísť študovať teológiu, zostali ticho, bez slov. Až neskôr som sa od nich dozvedela, že sa o mňa báli. Uvedomovali si totiž, že štúdium teológie je náročné, o to viac byť možno raz ženou farárkou,“ podotkla Miháliková. Pre praktickú službu v evanjelickej cirkvi sa Janka Miháliková nakoniec rozhodla až po výzvach a povzbudeniach vyučujúcich na bohosloveckej fakulte.

Popri službe v cirkevnom zbore učí dva dni v týždni aj anglický jazyk na Evanjelickej základnej škole Zlatice Oravcovej v R. Sobote. Je absolventkou rozširujúceho štúdia na Filozofickej fakulte UKF v Nitre, kde študovala anglický jazyk a literatúru. „Aktuálne pracujem na dizertačnej práci, ktorú mám odovzdať budúci rok. V rámci doktorandského štúdia tiež absolvujem publikačnú a prednáškovú činnosť.“

Vo voľnom čase si Janka Miháliková rada zájde v lete na turistiku, ale obľubuje aj plávanie. V okolí navštevuje nádrž Teplý vrch a kúpalisko Kurinec. V zime sa rada korčuľuje. Na záľuby sa ale podľa jej vlastných slov v nabitom programe hľadá čas veľmi ťažko.

Gotické kostoly vyhľadávajú ročne stovky turistov. V súčasnosti sú v letných mesiacoch (júl – august) stanovené presné dni v týždni a hodiny, počas ktorých sú návštevníkom k dispozícii lokálni platení sprievodcovia. Janka Miháliková si veľmi pochvaľuje aj spoluprácu so starostami obcí, v ktorých slúži.

Rada by sa vrátila k denným detským táborom, ktoré ECAV v R. Brezove organizoval do roku 2019. Potešilo ju, že sa im prostredníctvom značky Európskeho dedičstva otvorili dvere  k spoluorganizovaniu koncertov, festivalov, nočných prehliadok čo umožňuje zvýšenie návštevnosti kostolov. „Touto cestou chcem pozvať všetkých ľudí, ktorí ešte nenavštívili Rimavský okruh Gotickej cesty, aby si našli čas a spoznali sakrálnu krásu a kultúrne bohatstvo v našom regióne,“ dodáva Miháliková s tým, že kde sa jedny dvere zatvoria, Pán Boh otvorí iné.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Janka Miháliková

<p>The post Farárka Miháliková z R. Brezova sa podieľa na záchrane historických pamiatok. Sprevádza turistov a odhaľuje im tajomstvá first appeared on vobraze.sk.</p>

Keď Viktória Lisáková ako študentka Evanjelickej bohosloveckej fakulty prichádzala do Rimavskej Soboty, netušila, že práve tu nájde svoj domov aj svoje životné poslanie. Už v posledných ročníkoch štúdia začala slúžiť v okolitých obciach, kde bolo potrebné kázať evanjelium aj v maďarskom jazyku. Po kaplánskych skúškach si mohla vybrať, kde bude pôsobiť. Rozhodnutie zotrvať práve tu vzišlo z jej vnútra.

„Je to pocit zakorenenia a vnútorného oslovenia. Cítila som, že sem patrím, že tu mám byť. Potom sa začali budovať vzťahy a nakoniec to celé dávalo zmysel,“ priblížila pre vobraze.sk seniorka Viktória Lisáková.
Za jeden z najsilnejších momentov svojho začiatku považuje slová vtedajšieho kurátora z Padaroviec Zoltána Balázsa. „Na začiatku budem ja sprevádzať teba, a potom budeš ty sprevádzať mňa.“ V tom čase, ako študentka, ešte nedokázala plne precítiť význam tých slov. Až čas ukázal ich hĺbku, spoločne prežili roky služby a nakoniec ho, ako duchovná, vyprevadila na jeho poslednej ceste. „Stretla som tu veľa skvelých ľudí. Len mi je ľúto, že mnohí z nich už odišli a nemôžu ma ďalej sprevádzať,“ spomenula.

Gemer je pre ňu špecifickým regiónom. Vzťah k cirkvi tu nie je tak silný ako v iných častiach Slovenska. „Pre farárov je často výzvou prísť do prostredia, kde musia nanovo budovať dôveru a vzťahy. No práve to vnímam ako poslanie – byť tam, kde je to najviac potrebné,“ vysvetlila Lisáková. Z jej slov cítiť pokoru, ale aj odhodlanie. Počas rokov si vybudovala hlboký vzťah k ľuďom aj mestu. „Mesto je krásne, ale najvzácnejšími sú ľudia. Najmä tí, ktorí zostali, neodišli a zachovali charakter miesta. Spolužitie Slovákov a Maďarov je tu často pokojné a môže nás veľa vecí spojiť, ak chceme. Spolu dokážeme viac,“ zdôraznila.

Počas vyše 27 rokov aktívneho pôsobenia sa Viktória Lisáková venuje nielen duchovnej práci, ale aj deťom, mládeži, kultúre a sociálnej oblasti. Vedie tábory, organizuje charitatívne akcie, koncerty a spolupracuje aj s Krízovým centrom pre ženy. „Deti sú našou budúcnosťou. Každá veková kategória si vyžaduje iný prístup. S malými sa hráme, s väčšími diskutujeme, športujeme, tvoríme. Farár dnes už nie je len liturgická figúra, ale sprievodca, ktorý vie počúvať, pochopiť a byť oporou,“ hovorí Lisáková, ktorá vyučuje na školách a popri tom slúži aj v obciach ako Oždany, Padarovce či Dražice – v slovenčine aj v maďarčine.

Každý životný moment má svoj význam. Či ide o krst, svadbu alebo rozlúčku. „Svadby boli rôzne. Mladé páry aj tie v zrelšom veku. Každá však bola výnimočná. Je krásne, keď sa tí ľudia vracajú – pri krste, pri spoločných rozhovoroch. Život s nimi prežívame ďalej,“ podotkla. Pohreby sú podľa Lisákovej však jednou z najťažších služieb. „Každé rozlúčenie bolí. Ale aj to patrí k nášmu poslaniu. Byť s človekom na všetkých úsekoch jeho života,“ povedala.

Ako žena v duchovnej službe nevníma svoju úlohu ako ľahšiu. Práve naopak. „Myslím si, že farárky musia byť silnejšie ako muži a často musia viac dokazovať. Muži sú možno technickejší, ženy zas emocionálnejšie, ale všetko do seba zapadá,“ povedala s úsmevom Lisáková, ktorá s rodičmi žila v Čiernej nad Tisou. Jej starí rodičia budovali evanjelický cirkevný zbor pri Veľkých Trakanoch. Na východnom Slovensku je silná náboženská tradícia, ktorú si priniesla aj do Rimavskej Soboty. Svoje teologické vzdelanie získala nielen na Slovensku, ale aj v Budapešti. „Každá fakulta má inú štruktúru a výmenu som vnímala ako obohatenie. Stretla som tam študentov z rôznych krajín čo ma naučilo ma to väčšiemu porozumeniu iným,“ poznamenala.

Dnes pôsobí ako seniorka Rimavského seniorátu už druhé volebné obdobie. Podľa cirkevných pravidiel je táto funkcia časovo obmedzená, no nesie veľkú zodpovednosť. Ako hovorí, sprostredkúva informácie medzi ústredím cirkvi a jednotlivými zbormi, dozoruje ich činnosť a pomáha v riešení každodenných výziev. „Snažím sa byť nablízku farárom, pomáhať im, zdieľať ich radosti aj starosti. Táto práca je síce náročná, ale dáva veľký zmysel,“ ozrejmila.

V máji si preberie Cenu mesta Rimavská Sobota, rozhodlo o tom mestské zastupiteľstvo. Ocenenie si váži nielen ako osobné uznanie, ale aj ako uznanie pre celý evanjelický cirkevný zbor. „Pre mňa je to veľká česť, no vnímam to ako ocenenie všetkých, ktorí sa podieľajú na živote cirkvi. V meste je nás málo evanjelikov a veľmi dobre padlo, že si nás všimli aj mestskí poslanci. Keď dali cenu farárke, dali ju aj zboru, evanjelikom, ktorí tu pôsobia,“ priblížila Lisáková.

Zdroj: vobraze.sk,

<p>The post Zostať v okrese R. Sobota bolo pre farárku Lisákovú výzvou i poslaním. Zvíťazilo u nej srdce first appeared on vobraze.sk.</p>

Od paragrafov k pomoci pacientom na urológii, tak by sa dala v skratke nazvať cesta zdravotnej sestry, ktorá si splnila svoj sen. Adriana Minichová z Rimavskej Soboty zbierala prvé skúsenosti s pracovníkmi Slovenského Červeného kríža, prednosť však dostalo štúdium na obchodnej akadémii a neskôr vysokoškolské štúdium finančnej matematiky. Niekoľko rokov potom pracovala na trestnom oddelení okresného súdu. Jej spektrum záujmov je však veľmi široké. Má rada bojové umenia a ako malá hrávala na organe. „Bola som všade, kde sa dalo, hádam na každom krúžku. Mala som vzťah ku všetkému,“ priblížila pre vobraze.sk Adriana Minichová (38).

K naplneniu túžby byť sestričkou sa odhodlala pred asi štyrmi rokmi. „Celý môj život bol vlastne sen a cítila som, že moje poslanie je byť sestričkou, fakt od útleho detstva. Pre túto profesiu som sa narodila,“ hovorí s tým, že popri práci vyštudovala zdravotnú školu a teraz s radosťou vykonáva svoje prvé povolanie v odbore zdravotníctva.

Práca v urologickej ambulancii je podľa jej slov veľmi špecifická. Hoci spočiatku váhala, keď jej táto možnosť bola ponúknutá, už by nemenila. „Najskôr som uvažovala, že sa budem venovať urgentnej starostlivosti a práci záchranárky. Nastúpila som však ako sestrička a túto prácu by som už nemenila za nič na svete,“ priblížila po takmer roku pôsobenia. Ako spomenula, náročnosť práce a množstvo pacientov sa im rapídne znásobila po úmrtí dvoch starších urológov – Rudolfa Slivku z Lučenca a špecialistu Tibora Durdjaka z R. Soboty.

Ambulanciu v Rimavskej Sobote vedie urológ Obaidullah Mir. „V práci mi je veľkou oporou. Je prísny, ale má aj spravodlivý prístup. Som mu vďačná za to, že ma neustále posúva a učí novým veciam v tomto špecifickom odbore,“ hovorí Minichová. Starajú sa tak o pacientov aj z odľahlejších okresov, ako je Revúca či Veľký Krtíš.

Napriek vysokému pracovnému tempu sa snaží k pacientom pristupovať s úsmevom a vľúdnosťou, aj keď nie vždy sa to dá a dochádza k nepríjemnostiam. „Dokonca im občas darujem aj drobné pozornosti ako klobásky, torty či koláčiky. Na deväťdesiat percent vidím, že ma majú radi, dávajú mi to najavo a som im za to veľmi vďačná, pričom ma mrzia nespokojní pacienti, ale, bohužiaľ, nedá sa každému vyhovieť presne tak, ako si to predstavuje, kde potom nastávajú nepríjemne situácie,“ povedala Minichová. Občas slúži aj na pohotovosti a má rada akčnosť. V rodine je prvou zdravotníčkou. Rodičia sa skôr venovali obchodu a mäsiarstvu.

Mimo náročných pracovných dní nachádza táto energická žena potešenie v aktivitách, ktoré by ste u zdravotnej sestry možno nečakali. V mladosti sa venovala rôznym športom, medzi inými aj bojovému umeniu Wing Tsun. „Vždy to bola moja srdcovka. Môj ocko ma tam zobral, keď som mala sedemnásť. Po jednom tréningu som začala chodiť na Wing Tsun pravidelne. Podporoval ma v tom, dlho som bola jediné dievča, ale bavilo ma to. Neskôr som odišla na vysokú školu a do Anglicka. Potom som sa tomu už tak nevenovala,“ spomenula. K tomuto športu sa chcela časom vrátiť, ale stal sa jej úraz kolena a nemôže v tejto záľube pokračovať. Jej záujem o bojové umenia však neustal – s nadšením sleduje prenosy boxu či thajského boxu a dokonca sa ako zdravotníčka dostala do ringu. „Bola som šťastná, že som sa tam dostala ako zdravotník. Takéto ponuky neodmietam. Mali sme možnosť aj zastavovať krvácanie, ošetrovať a potom som asistovala aj pri ošetrovaní primátora Poltára, ktorý sa postavil do ringu,“ doplnila.

Jej široké spektrum záujmov zahŕňa dobré jedlo, miluje pečený bôčik, slaninu aj klobásky. V ďalšom je to hudba a duchovný život. „Vyrastala som v evanjelickom kostole a viera v Boha mi stále ostala. Mamina nás k tomu viedla aj so sestrou, no ja som bola tá, ktorá sa navyše angažovala do činností,“ hovorí Minichová. Do kostola chodila od troch do osemnástich rokov, hrávala na organe a spievala. K hre na organ sa podľa jej slov dostala vďaka učiteľke Marte Šuligovej, ktorá bola organistka v evanjelickom kostole a ujala sa jej. „Začala ma učiť hrať na klavíri a aj na organe. Chodila som s ňou hrávať, aj keď mi moja prvá učiteľka hovorila, že nikdy nebudem mať vzťah ku klavíru, ona mi verila,“ dodala s tým, že vždy sa dejú veci pre niečo a aj keď zažila aj ťažké chvíle, verí na zázraky. S hraním prestala po smrti svojej učiteľky. „Všetko má svoj koniec, všetko bolo pre nejaké obdobie a malo mi to vtedy niečo dať. Dodnes si ale vážim hodnoty, ktoré mi boli vštepené a na sviatky či na Silvestra pravidelne navštevujem kostol, aby som poďakovala za všetko, čo mám, pretože si myslím, že mám naozaj všetko a vždy aj viac,“ zdôraznila Adriana.

V minulosti zbierala skúsenosti aj v zahraničí, v súčasnosti sa sústredí na svoju prácu a rodinu. „Mám dve deti, pričom päťročnú dcéru som už dokonca učila základom kardiopulmonálnej resuscitácie, ktorú by mal každý vedieť. Keď náhodou niekomu zabehne v škôlke, tak bude vedieť, ako má reagovať,“ uzavrela.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Adriana Minichová

<p>The post Zdravotná sestra Adriana z R. Soboty prešla od paragrafov k pacientom do ambulantnej sféry first appeared on vobraze.sk.</p>

Bočné strany kostolnej veže evanjelického kostola v Rimavskej Sobote obopína lešenie. Dôvodom sú prebiehajúce práce na obnove omietky i netradičných komínov. Ako pre vobraze.sk uviedla evanjelická farárka Viktória Lisáková, ide o reštaurátorské práce, ktoré sú náročnejšie, ako práce na klasickej stavbe s modernejším materiálom. „Musí ich pritom realizovať firma, ktorá má na to povolenie z ministerstva kultúry,“ priblížila Lisáková, podľa ktorej majú dodržiavať technologické postupy, vrstvenie a starý spôsob reštaurovania.

Zaujímavosťou prác je, že súčasťou obvodových múrov kostolnej veže sú aj komíny, ktorými sa niekedy kúrilo v priestoroch kancelárie či súčasného archívu. Špeciálny materiál na obnovu stien je objednávaný z Rakúska. Lisáková ďalej priblížila, že na práce získali prostriedky z grantu Ministerstva kultúry SR v programe Obnovte si svoj dom vo výške 15 tis. eur a zvyšok musia hradiť z milodarov. „Máme niečo usporené, ale na dokončenie prác v tomto roku to nepostačuje a preto naďalej prebieha finančná zbierka. Súčasťou bude aj reštaurátorská správa, ktorá je zo zákona súčasťou tohto projektu. Je tam porovnanie stavu na začiatku a na konci prác, s popisom a postupom prác či použitého materiálu. Odkladá sa to pre ďalšie generácie, ak by to znovu robili napríklad o sto rokov,“ vysvetlila.

Obnova fasády je aj v časti, kde sú dvere vedúce do zvonice. Tá ukrýva historické priestory. Na stenách sú obrazy a publikácie z histórie evanjelickej cirkvi a reformácie. Za starými, drevenými dverami potom verejnosť nájde knižnicu, staré fotky, stôl, truhlicu či pôvodný organ z kostolíka na Dúžavskej ceste. „Keď sa podarí dokončiť rekonštrukciu, sprístupníme tam dve krásne miestnosti. Teraz je tam veľa prachu popri opravách a preto tam najskôr spravíme generálne upratovanie,“ dodala s tým, že zaujímavosťou kostola je napríklad aj to, že ako prvý z kostolov v R. Sobote mali na svoju dobu dodatočne urobené elektrické kúrenie v laviciach.

Kostol bol postavený v barokovo-klasicistickom štýle. História jeho výstavby siaha do rokov 1787 až 1790. Patrí medzi historické dominanty mesta. V prípade opravy kostolnej veže ide o dlhodobejší proces realizovaný po častiach a začalo sa s ním približne pred tromi rokmi.

Odhalili ďalšiu opravenú časť kostolnej veže

Zdroj: vobraze.sk, foto: Viktória Lisáková

<p>The post Oprava rimavskosobotskej kostolnej veže či komínov pokračuje. Ukrýva historické priestory first appeared on vobraze.sk.</p>

Marcel Ištván je evanjelickým farárom. Jeho záľubou sú staré motorky a malé či veľké ručičkové hodiny. Tento rodák z Teplého Vrchu pôsobil desať rokov v Tornali. „Splnil sa mi tam sen. Mne sa tam pracovalo dobre, Pán Boh požehnával, s ľuďmi sme si rozumeli, cirkevný zbor napredoval a aj spolupráca s mestom i s dedinami bola dobrá. Mám na to obdobie pekné spomienky,“ povedal pre vobraze.sk Marcel Ištván (38) z evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku (ECAV). Pôsobenie v Tornali bola jeho prvá zastávka.

Do svojej práce sa snaží vždy vnášať nové motivujúce myšlienky a prístupy. V obci Lenka pri Tornali sa podarilo dvakrát zorganizovať letný kresťanský festival SEMFEST, ktorý organizoval SEM (Spoločenstvo evanjelickej mládeže) s aktívnou spoluprácou cirkevného zboru a obce. Navštívil ho veľký počet ľudí z celého Slovenska, ale aj zo zahraničia. Podľa slov farára Marcela, mal od návštevníkov na festival veľmi pozitívne ohlasy. Tí mali možnosť bližšie sa zoznámiť so životom na južnom Slovensku, ktorý sa aj vďaka tomuto festivalu viac zviditeľnil. Podujatie by možno pokračovalo, ale plány nabúrala pandémia koronavírusu.

Pomocou milodarov od veriacich a dotácii sa v Tornali podarilo postaviť zborový dom. ,,Bola to veľká udalosť. Podarilo sa to na mieste, kde toho ľudia naozaj veľa nemajú, ani cirkevný zbor nebol bohatý, aby to sám dokázal. Ale s Božou pomocou, aj s podporou mnohých ľudí, ktorí o nás vedeli, sme to dokázali. Postavenie zborového domu bolo mojím veľkým snom, odkedy som prišiel do cirkevného zboru. Mať také miesto pre ľudí, kde by sa mohli slobodne stretávať. Považujem to za veľký úspech. Postavili sme ho aj pomerne rýchlo na môj vkus. Za dva roky bola hrubá stavba a interiér,“ priznáva farár, ktorý sa svojej myšlienky nevzdal a prvých pätnásťtisíc eur získali cez ECAV z Nemecka. Aj keď to napokon bola len časť oveľa väčšieho balíka financií, stavbu sa im podarilo dokončiť.

Zborový dom nájdete stáť na námestí vedľa evanjelického kostola a fary v Tornali. Za podstatnú a dôležitú vec, ku ktorej podľa neho ľudia v cirkevnom zbore dospeli, bolo naučiť sa prevziať osobnú zodpovednosť za svoj zbor, aktívne sa zapojiť do činnosti, postaviť sa na nohy a podporovať svoj cirkevný zbor. „Robili sme to pre nás, pre naše deti, pre našu generáciu. Prevzali sme podnetný finančný plán, zameraný na budovanie a opravy, na základe pravidelného finančného darcovstva. Motivovali sme ľudí, že niekedy netreba veľa, ale práve naopak, málo a vytrvale. Umožnili sme ľuďom vidieť, kam ich finančné prostriedky idú, čo sa za ne nakúpilo a urobilo. Ľudia potrebujú vidieť, čo sa s ich prostriedkami robí,“ vysvetlil Marcel Ištván. Po dokončení zborového domu chceli pokračovať prerábkou kúrenia na farskom úrade. Okrem nového kúrenia sa cirkevnému zboru podarilo urobiť aj novú kuchyňu, novú kúpeľňu, rozvody vody či novú elektroinštaláciu. Všetko fungovalo vďaka ochotným darcom, ktorým na cirkevnom zbore záleží.

V súčasnosti už viac ako rok pôsobí v obci Sobotište na Záhorí. „Presťahoval som sa sem aj s mojou rodinou, manželkou a tromi deťmi. Oslovili ma, či by som prišiel k nim a nepomohol im, keďže im počas pandémie zomrel farár. Bolo to náročné obdobie zvažovania tejto ponuky. Aj sme si v rodine i s našimi veriacimi niekoľkokrát poplakali, kým sme ponuku prijali,“ opisuje svoj odchod na novú faru s tým, že v Tornali boli veci už dobre naštartované a darilo sa im napredovať. „Tornaľa mi dala dobré základy. Bolo to moje prvé samostatné miesto, kde som prišiel po ročnej kaplánskej službe z Banskej Bystrice. Často na to spomínam a som rád, že mi dala toho tak veľa. Teraz sa v tom pokúšam pokračovať aj na novom mieste, kde je tiež veľa práce,“ podotkol s tým, že on nie je až tak dôležitý v úspechoch, ktoré sa v Tornali podarili. „Je to mocný a láskavý Boh, ktorý si mňa i ostatných ochotných použil a takto náš cirkevný zbor pozdvihol.“

Ako sám hovorí, veľa voľného času mu pri jeho práci neostáva, ale keď je možnosť, rád bicykluje a turistikuje na kopaniciach, od minulého roka aktívnejšie rybárči. Veľmi rád má aj okolie Teplého Vrchu, kde prežil detstvo. Keď má chvíľku čas, venuje sa aj opravovaniu starých motoriek a zbieraniu hodín akéhokoľvek typu. Vo svojej zbierke ich už má desiatky kusov a stále pribúdajú ďalšie. Samotné hodiny sa mu nie vždy podarilo opraviť, no zaujalo ho ich samotné fungovanie. ,,Fascinuje ma hodinový strojček. Pri ňom som si uvedomil, že ani tento svet nefunguje náhodou. Funguje a zapadá do seba, ako hodinové kolieska, a za tým všetkým, ktorý celý svet i nás naťahuje k životu je zručný a šikovný hodinár – Boh“ hovorí Marcel.

Má blízky vzťah k historickým motorkám. Jeho prvým kúskom bola stará Babeta, typ 228, ešte prvý model, ktorý sa podobal viac na bicykel s motorom a pedálmi. „Daroval mi ju kamarát z Banskej Bystrice, ktorý ju chcel dať do zberu. V Tornali je rovinka a všade som na nej mohol chodiť, do obchodu či na Gemerku. Ani som nevedel, čo mám, kým neprišiel kamarát, ktorý má veterány. Mal o moju babetku záujem. Aj keď mi hneď veľa neprezradil, nedalo mi a na internete som si potom vyhľadal viac. Až vtedy som zistil, aký vzácny kúsok to mám,“ vysvetlil Marcel. Dodal, že ďalšie kusy k nemu prišli postupne, ani nevie ako, zachraňoval ich pred zošrotovaním. Či to bol Pionier 20, Jawa 551 Jaweta alebo ČZ 250 Smolík, bolo to jedno, tie staré stroje majú v sebe svoje čaro i dušu. Jeho otec je automechanik a pomáhal mu s rozoberaním a sfunkčnením starých motocyklov či motorov. „Pri ňom som sa aj ja učil, čo a ako sa robí. Je aj lakýrnik, takže mi to vedel aj kvalitne nastriekať. Pomáhali nám aj ľudia v zbore,“ spomenul.

Marcel Ištván vyštudoval strednú dopravnú školu. Vo svojom vnútri však cítil, že by sa mal uberať iným smerom. Istý čas premýšľal nad učiteľstvom, no napokon vyštudoval teológiu a stal sa farárom. To, že sa chce stať farárom si uvedomil, keď spolu s kamarátom chodili evanjelizovať a hrávať na gitare do väzníc. ,,Chodievali sme tam rozveseliť a povzbudiť odsúdených. Aj oni potrebujú nádej, že ich život sa ťažšími či ľahšími chybami nekončí. Snažili sme sa im prinášať dobrú správu o Ježišovi Kristovi, ktorý má moc meniť životy ľudí. Aby si aj oni uvedomili, že Boh je tu aj pre nich, aby po prepustení z väzenia mohli začať od začiatku a s vierou v Boha,“ prezradil svoje začiatky práce s ľuďmi farár Marcel. Po väzňoch upriamil svoju pozornosť na deti a mládež. Práve na nich sa snaží pôsobiť preventívne, rovnako podchytáva ich správanie a smeruje ich kroky k lepšiemu.

S najväčšími kresťanskými sviatkami v roku, akými je Veľká Noc, majú farári najviac práce. Aj pre Marcela Ištvána je toto obdobie veľmi hektické a má počas neho veľa povinností. Pre čitateľov portálu vobraze.sk má v súvislosti so sviatočným obdobím odkaz. ,,Každý vo svojom živote prežívame rôzne nepríjemnosti, bolesti, trápenia a choroby. Veľkonočné sviatky nám prinášajú nádej, že aj Pán Ježiš Kristus, syn Boží, ktorý trpel, tiež niesol svoje i naše bolesti, viny či hriechy. Nie sme v tom svojom živote a problémoch sami. Je tu Boh, ktorý ťa miluje takého, aký si. Hľadaj Ho a On ti odpovie, dá sa nájsť“ odkazuje. Sviatky bude tráviť pracovne, no na zvyky a tradície nezabúda. Manželku a dve dcérky poriadne so synčekom vyoblieva, aby boli spokojné a šťastné.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Farár Marcel Ištván pôsobil v Tornali desať rokov. Zbiera historické motorky i ručičkové hodiny first appeared on vobraze.sk.</p>