Život Miriam Bajkai z Polomu, mestská časť Hnúšte, by mohol byť vzorom pre slovné spojenie „z núdze cnosť“. Nadaná umelkyňa s obrovským srdiečkom a čistou dušou začala tvoriť pred 25 rokmi. Práve v čase Vianoc Miriam Bajkai trápilo, že rodine nemá za čo kúpiť darčeky. Doma našla kus tatranského profilu. Ako pre vobraze.sk priblížila, spomína si, ako vtedy zobrala kuchynský nožík a na tretí pokus vzišiel spod jej rúk prvý darček. Vyrobila maličkosti pre rodičov, aj súrodencov a pár kúskov posunula do obchodu, kde sa za dva týždne všetky predali. To bol impulz, aby skúsila šťastie. Kúpila za posledné peniaze benzín a vybrala sa na psie záprahy na Donovaly. Všetky jej rezbárske kúsky sa predali.
Z pôvodného zámeru výroby darčeka sa stala vášeň, ktorá ju aj keď skromne, čiastočne živí. Vďaka rezbárčine sa skromná umelkyňa dostala do Číny, ale spoznala aj mnoho inšpiratívnych ľudí počas workshopov, ktoré organizuje u seba doma. Vianočné sviatky trávi pri dcére v Holandsku.
K drevu sa stále vracia, aj keď už len okrajovo. Väčšinou vyrezáva na požiadanie, alebo ak má nejaký nápad, ktorý túži zvečniť v dreve. Kvôli zdravotným problémom si však musí dávať pozor. Obmedzuje ju nie len fyzická náročnosť, ale aj prach, ktorému sa pri vyrezávaní nevie vyhnúť.
Umeniu sa však venuje naďalej aj v iných smeroch. Maľuje obrazy, vyrába keramiku a začína sa jej dariť aj v jej staronovej vášni, bylinkách. Či už je to rezbárčina, keramika, alebo obrazy, prevažne sa jej tvorba krúti okolo troch základných motívov – chalúpky, anjeli a mačky. „Obrazy robím akvarel, akryl a kombinovanú techniku,“ hovorí a dodáva, že pracuje pri obrazoch aj so samotvrdnúcou hmotou.
Diela Miriam Bajkai boli vystavované v Prahe a aj na tohtoročnej výstave GemerArt v Rožňave. Najviac ju však za srdce chytila výstava počas podujatia Polomfest. „Prvý krát som robila výstavu len svojich prác, priamo na mieste, kde žijem.“ Jej diela mohli návštevníci obdivovať priamo v miestnom kostole. „Toto fakt stálo za to,“ priblížila umelecká duša, pre ktorú to bolo jedno z najkrajších podujatí a netají sa tým, že nečakala toľkú chválu na svoju adresu. Program podujatia nebol až tak bohatý, ale vyvážila to zábava až do rána. „Mňa to nesmierne nakoplo,“ poznamenala Bajkai, ktorá je rodáčkou z B. Bystrice a od troch rokov žila v Rimavskej Sobote.
Popri umeleckej tvorbe organizuje aj workshopy zamerané na rôzne techniky. Niekoľkokrát sa u nej konali rezbárske workshopy. Ako hovorí, jej workshopy sú aj o družnosti, nechce aby to bolo len o učení sa. Večer posedia pri ohníku, prídu aj susedia s gitarami a občas sa podarí zabudnúť na čas a bavia sa dlho do noci. Budúci rok má v pláne minimálne tri podobné podujatia. Jeden rezbársky, jeden maliarsky a jeden bylinkársky. Záleží však od záujmu, či sa nájde dosť záujemcov.
Vďaka svojmu životnému príbehu sa jej darí ľudí motivovať. Ukazuje ľuďom, že každý má nádej a netreba sa vzdávať. Miriam celý život splácala dlžoby po bývalom manželovi. Až teraz vidí konečne koniec tunela. „Pomaličky som krok za krokom likvidovala všetko čo ma ťažilo,“ dodala Bajkai, ktorá sa naučila, že je dôležité sa netrápiť, ale hľadať riešenia. Občas sa musí vraj človek pozrieť na všetko s odstupom a niektoré veci potrebujú len čas.
Vďaka tomu, že žije na Polome, ktorý je obklopený prírodou, má postarané o zásoby liečivých rastlín. Vyrába prevažne bylinné mastičky na rôzne druhy bolestí. Domov u nej našlo takmer 20 mačiek. Spolupracuje s útulkom v Hnúšti, odkiaľ jej občas posúvajú mačacie krmivo a ona preberie mačky, ak potrebujú. Ako spomenula, blíži sa k hranici 20 kusov, čo je z jej pohľadu maximum. „Rozhodla som sa, že nejdem adopcie robiť. Nie že by som ľuďom neverila, ale človek sa naviaže na zvieratá,“ zdôverila sa. Prostredníctvom zbierky sa jej podarilo tento rok vyzbierať financie na mačací domček. „Zaplatila som zálohu, ale neseriózny dodávateľ sa zatajuje. Polícia to vyhodnotia, že údajne nešlo o úmyselné poškodenie, preto to neriešili,“ smutne podotkla s tým, že do budúceho roka by rada tento projekt aj napriek nepríjemným skúsenostiam zrealizovala.
Miriam vyštudovala odbor mechanizácia v Rimavskej Sobote na SPOPŠ. Neskôr absolvovala záchranársky kurz a v mladosti pôsobila aj ako plavčíčka. „Mám bohatý život. Môžeme sedieť celý deň,“ smeje sa a vážnejšie spomína, ako zachránila topiaceho sa na Kurinci i na Teplom Vrchu.
Jej rezbárske výtvory zaujali natoľko, že v roku 2020 dostala pozvanie do Číny. Keďže neovláda cudziu reč, vedela, že by bola stratená a podarilo sa jej dohodnúť, že môže zobrať dcéru ako doprovod a tlmočníčku. Peniaze na letenku vyzbierala cez zbierku na internete. „Išla som tam s päťdesiatimi eurami. Z toho 25 bolo na spiatočnú cestu z letiska domov,“ spomína. Keď sa vracali Číňania si mysleli, že preváža zbrane. Pomýlili si rezbárske náradie. Mala ale veľké šťastie, lebo sa domov vrátila z lokality, kde o pár týždňov vypukol covid.
„Húževnatosť a pracovitosť tých ľudí je neskutočná,“ spomína s odstupom času na nezabudnuteľné okamihy. Keď videla 50-metrové sochy z jedného kusu dreva pochopila, že limity neexistujú, stačí len vytrvať a nevzdávať sa. „Ľudia sú zahľadení do seba, sú nevšímaví voči okoliu,“ podotkla Bajkai, ktorá verí tomu, že keď pomáha, tak sa jej to dobro vráti. Zatiaľ sa jej to v živote vždy podarilo. „Keď aj nemám peniaze a pomôžem, tak sa mi to vždy po nejakej dobe vráti. Neviem či je to osud, či božie mlyny,“ skonštatovala.
