PRIEKOPNÍK SLOVENSKEJ MODERNY A SYMBOLIZMU
V obci Klobúky neďaleko Prahy sa konala nevšedná kultúrno spoločenská udalosť. Ľudia z obce v Čechách vzdali hold svojmu dočasnému obyvateľovi zo začiatku minulého storočia, slovenskému básnikovi Ivanovi Kraskovi. Udialo sa tak počas víkendu v polovici augusta pri príležitosti 145. výročia jeho narodenia. Starostka obce Soňa Ottová, spoločne s veľvyslancom SR v Prahe Rastislavom Káčerom, odhalili pamätnú tabuľu nášmu básnikovi. Umiestnená je na priečelí budovy Obecného úradu. Koncepciu riešenia a keramickú mozaiku znázorňujúcu jeden z typických Kraskových symbolov „topole“ čo navrhol Ján Kudlička. Text na tabuľu navrhol Ján Zambor. O kompletnú realizáciu sa postarala OZ Skalná ruža. Finančne projekt podporil Klub nezávislých spisovateľov a vydavateľstvo Skalná ruža. O priebehu návštevy ďalej redakciu vobraze.sk informoval predseda MO MS Jozef Mitter, bývalý starosta rodnej básnikovej obce Lukovištia, ktorý sa stretnutia zúčastnil spolu ďalšími hosťami.
Toto podujatie si nenechalo újsť veľké množstvo prítomných hostí, medzi ktorými boli: predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí a riaditeľ Slovenského domu v Prahe Vladimír Skalský, riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe Ľubica Krénová, básnik a predseda OZ Skalná ruža Juraj Kuniak, poétka a predsedníčka Klubu nezávislých spisovateľov Judita Kaššovicová, básnik a člen KNS Ján Zambor, poétka a členka KNS Dana Podracká, významný bohemista z Univerzity J.E. Purkyne v Ústí nad Labem Patrik Mitter, za Okresnú radu Matice Slovenskej v Rimavskej Sobote Ivan Hazucha, exstarosta obce Klobúky Vladimír Procházka a ďalší.
Ivan Krasko je zakladajúca osobnosť modernej slovenskej poézie, ktorého dielo rezonuje v tvorbe viacerých generácií dodnes. Narodil sa vo veľmi plodnej oblasti na literárne osobnosti – v Gemeri-Malohonte. Impulz k rozvoju jeho básnického talentu získal počas stredoškolských štúdií, ktoré navštevoval v rumunskom Sibiu a Brašove, kde študoval v rumunskom a nemeckom jazyku a veľký vplyv mal na neho rumunský básnik M. Eminescu.
Jeho novosť sa prejavuje v tom, že prišiel s poéziou, orientovanou na vnútornú problematiku človeka, venuje pozornosť záhadám ľudskej psychiky a bytia, dotýka sa aj temných, priepastných stránok ľudskej duše. Z francúzskych symbolistov má najbližšie k Paulovi Verlainovi, ktorý tiež chápal poéziu ako výraz duše a srdca. Vo vzťahu k českej poézii sú mu blízki modernistickí básnici Antonín Sova, Otakar Březina, Karel Hlaváček a z generácie vstupujúcej do literatúry okolo roku 1900 najmä Karel Toman, rodák z Kokovíc, s ktorým ho spájali priateľské vzťahy. Básnik Ivan Krasko, občianským menom Ján Botto vyštudoval úspešne Chemickotechnologickú fakultu Českého učení technického v Prahe. V roku 1905 si vybral za svoje prvé zamestnanie Spoločný cukrovar v Klobúkoch, kde pracoval ako chemik, neskôr ako technický inžinier a nakoniec ako technický adjunkt.
Dostatok voľného času mu umožnilo venovať sa aj svojmu milovanému koníčku – písaniu básní. Tu vznikla najpodstatnejšia časť jeho básnickej tvorby. Stal sa váženým občanom v obci a bol vysoko obľúbeným u všetkých vrstiev obyvateľov obce. Vrokoch 1912 – 1914 prestúpil do Slaného kde pracoval ako technický vedúci výroby v chemickej továrni v Slanom. Tam skonštruoval dva technicko-chemické aparáty, z ktorých prvý bol aj patentovaný; tretí vynález sa vzhľadom na vyhlásenie mobilizácie roku 1914, keď Krasko musel narukovať, nezrealizoval. Po skončení vojny roku 1918 sa stal poslancom Národného zhromaždenia vzniknutej ČSR, neskôr senátorom. Vzhľadom na politický vývoj bol koncom októbra 1938 na vlastnú žiadosť penzionovaný. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch, kde sa nachádza aj jeho pamätný dom.
Zomrel 3. marca 1958 v Bratislave, pochovaný je v rodných Lukovištiach. V roku 2003, z iniciatívy Ľubice Krénovej, vtedajšej riaditeľke Slovenského inštitútu v Prahe zarezonovala myšlienka, pripomenúť si prínos Jána Bottu, vyhotovením pamätnej tabule na Chemickej továrni v Slanom. Túto myšlienku predniesla vtedajšiemu starostovi mesta Slaný, Ivovi Rubikovi. Od slov k činom nebolo ďaleko, pamätná doska sa vyhotovila a slávnostne sa odhalila pri príležitosti Dní Slovenskej kultúry v roku 2004.
Meno nášho literáta-básnika má vysoký kredit nielen na Slovensku, ale aj v Rumunsku. Literárny fond na Slovensku udeľuje od roku 1955 Cenu Ivana Kraska za najlepší debut. Najnovšie získala prestížne ocenenie Dominika Moravčíková, ktorej debut bol vydaný v Skalnej ruži v roku 2020. To je živý príklad prepojenia Kraskovho mena s prítomnosťou, až k najmladšej básnickej generácii. V Rumunskom Nadlaku vznikla po smrti básnika Vedecká spoločnosť Ivana Kraska, ktorá významne pracuje pre slovenské menšinové obyvateľstvo v Rumunsku. Tlačí veľmi pekné knihy v slovenskom jazyku pre základné a stredné školy i vysokoškolské učebnice.
Zo zvetranej fasády odpadáva omietka, ale z Kraskovho mena čas ani 145 rokov od jeho narodenia nič neubral. Naopak – jeho meno znie ako dobré, overené logo. Vedie nás k zamysleniu, čo je to skutočná blízkosť. S úžasom si uvedomujeme, že prerastá do spriaznenosti – s Kraskom ako básnikom, ale cez neho aj medzi nami, Klobúkmi, Slaným, Prahou, Bratislavou, Lukovišťami, Nadlakom atď…, pretože sa stále presviedčame, že Ivan Krasko nás spája v rovine neobyčajného ľudského porozumenia.
Slávnostnú ceremóniu odhalenia pamätnej dosky uviedla pani starostka Klobúkov Soňa Ottová. Osobnosť básnika predstavil vo svojom hlavnom príhovore Juraj Kuniak. Poetickú časť programu vyplnili prednesy kraskových básní v podaní Jána Zambora, Dany Podrackej a Judity Kaššovicovej. V príhovore veľvyslanec Rastislav Káčer vyzdvihol príkladný príbeh stredoeurópského vzdelanca, hovoriaceho mnohými jazykmi, pohybujúceho sa po veľkej časti europského územia a všade si zachovával svoju hrdosť na krajinu a svoj národ, z ktorého vyšiel. Je to pre každého veľká inšpirácia. Vladimír Skalský pripomenul, že Slováci aj mimo svojho územia tvorili významné hodnoty. Medzi nich patril aj Ivan Krasko.
Práve v Klobúkoch vznikali prvé verše slovenskej moderny. Prostredie pre jeho tvorbu bolo veľmi priaznivé, veď mnoho literárnych smerov sa rodilo vo vzájomnom česko-slovenskom dialógu. Vladimír Procházka priblížil celú genézu príprav k realizácii odhalenia pamätnej dosky a pochválil príkladnú spoluprácu so slovenským Klubom nezávislých spisovateľov a OZ Skalná ruža. Následne prišlo vyvrcholenie podujatia – pani starostka a pán veľvyslanec odhalili skvostné umelecké dielo, nádhernú mozaiku kraskových topoľov s informačným textom.
Na záver zástupca rodnej obce Lukovištia Jozef Mitter poďakoval vo svojom príspevku za občanov jeho obce vedeniu obce Klobúky, ako i všetkým, ktorí sa pričinili, že sa tu vytvorila večná spomienka nielen na váženého syna Slovenského národa, ale aj obľúbeného občana Klobúkov.
Po skončení oficiálnej časti odhalenia pamätnej tabule Ivana Kraska mi vzácni hostia poskytli ich dojmy z tohto podujatia. Vladimír Skalský uviedol: „ Som veľmi vďačný, že som sa mohol zúčastniť tejto mimoriadnej udalosti. Ivan Krasko je prvý moderný básnik v tom zmysle (zdôraznil to neskôr aj Milan Rúfus), ktorého dnešný čitateľ môže čítať bez toho, žeby ho vnímal ako čosi historizujúce. Hovorí tým jazykom, s ktorým sa čitatelia vedia stotožniť, Krasko toho nenapísal veľa, len dve zbierky básní, ale stačilo to. Vystihol to aj sám vo svojej básni : blahoslavení sú tí, ktorí nehovorili viac, než mali povedať v dni sviatočné. Tie jeho dni sviatočné boli tu v Klobúkoch. Trúfam si povedať, že jeden takýto deň sviatočný sme zažili v Klobúkoch aj dnes!“
Ľubica Krénová má rada Kraska a veľmi sa potešila, keď si našla na stole pozvánku na toto podujatie. „Veľmi som ho obdivovala aj preto, že vedel skĺbiť svoje technické dispozície s tým citovým vnútorným básnickým vnímaním. Presvedčila som sa o tom, keď sme v Slanom pripravovali obdobný akt, odhalenia pamätnej dosky Ivana Kraska na chemickej továrni v Slanom, v roku 2004. Aj keď sa zdá, že pri jeho technickej erudícii je jeho tvorba tou vedľajšou činnosťou, to umenie a zmysel pre poéziu je v ňom večný. Preto som aj rada prijala toto pozvanie.“
„Veľmi ma potešil tento akt v Klobúkoch“ hovorí veľvyslanec SR Rastislav Káčer a dodáva „mám len ten najlepší dojem. Príbeh básnika Kraska je mimoriadne inšpiratívny. Je to síce starý príbeh, ale pre dnešok veľmi aktuálny v tom, že ide o človeka, ktorý pochádzal zo Slovenska, z prekrásneho kraja Gemera-Malohontu, a stal sa z neho vzdelanec ovládajúci niekoľko cudzích rečí. Naviac, jeho poézia je zrozumiteľná dnešnému čitateľovi a inšpiratívna pre mnohých do budúcnosti. Vážim si ho i v pozícii politika, keď sa stal významnou osobnosťou po vzniku prvej ČSR. Bol veľkým podporovateľom slovensko-českých vzťahov a to čo sme tu dnes zažili si plne zasluhuje.“
A na záver sa mi vyznala aj starostka, ktorá sa už zbavila trémy a obavy, ako to všetko dopadne. Dopadlo to na výbornú a Soňa Ottová dodala: „Sme radi že sa nám to podarilo pripraviť. Vzhľadom ku kovidovým opatreniam to nešlo skôr, hoci tabuľu sme mali pripravenú už pred rokom. Sme na ňu nesmierne pyšný. Je to kus umeleckého diela na budove nášho obecného úradu. S nápadom prišiel už pred 5 rokmi Ján Zambor, keď prišiel ku nám na návštevu. Obrátil sa na svojich priateľov z Klubu nezávislých spisovateľov a riaditeľa OZ Skalná ruža Juraja Kuniaka a myšlienka sa stala skutočnosťou. Som šťastná, že to bolo dôstojné a krásne. Tým sme skompletovali náš dlh voči všetkým štyrom významným osobnostiam našej obce, ktorým sme odhalili pamätné tabule, a na ktorých sme právom hrdí.“
Zdroj: Mgr. Jozef Mitter (redakčne upravené)
