Na javisku stojí už 45 rokov, no sama hovorí, že divadlo jej dalo oveľa viac ako len potlesk divákov. Prinieslo jej priateľstvá, druhú rodinu a dôvod zostať aktívnou aj vo veku, keď mnohí ľudia zostávajú doma. „Keby som nemala divadlo, tak už v súčasnosti nikam nechodím. Je to moja srdcová záležitosť. Budem hrať a pomáhať súboru dovtedy, kým budem vládať. Len aby sa to nerozpadlo,“ hovorí pre vobraze.sk zakladajúca členka ochotníckeho divadla OPONA Edita Klembasová (78) z Poltára. Ako dodáva, je presvedčená, že pokiaľ jej zdravie dovolí, opona sa pre ňu ešte dlho nezatiahne.
Ochotnícke divadlo sprevádza prakticky celý jej dospelý život. So súborom nacvičili viac ako 35 divadelných hier, roky písala kroniku Opony a dodnes patrí medzi jeho najaktívnejších členov. Pred mesiacom mali premiéru novej komédie Nízkotučný život, s ktorou chcú opäť vyraziť medzi divákov.
Radosť jej urobili aj noví členovia. „Dlhé roky sme boli stabilný herečky kolektív, pribudli nám však roky. Niektorí členovia nás opustili a nastala generačná výmena. Teraz prišli dvaja muži a máme aj jedného vysokoškoláka. Veľmi nás to potešilo,“ hovorí. Skoro všetci členovia sú z Poltára, no mladší už majú rodiny, stavajú domy či naplno pracujú. „Nikto nechce odísť. Len majú viac povinností a menej času.“
Život je dosť veľká dráma
OZ OPONA v Poltári patrí medzi najdlhšie nepretržite pôsobiace ochotnícke divadelné súbory v regióne Novohradu. Ochotníkov z Poltára poznajú diváci najmä vďaka komédiám. Vystupujú nielen doma, ale aj v okolitých obciach od obcí Sihla po Malý Krtíš a od Rátky po Kriváň. „V Novohradskom osvetovom stredisku nás nahovárajú nás, aby sme nacvičili nejakú drámu a išli na súťaž. Ale načo? Život je dosť veľká dráma aj bez divadla. My chceme ľudí rozosmiať. Robíme to pre nich, ale aj preto, aby sme sa zabavili sami.“
Ročne odohrajú desať až osemnásť predstavení. Najväčšou odmenou sú pre nich diváci. „Keď sa blíži jar, stretávam ľudí a pýtajú sa ma: Kedy bude divadlo? Už cvičíte? Raz ma dokonca spoznali aj na kúpalisku v Maďarsku,“ hovorí s úsmevom. Na začiatky súboru spomína s nostalgiou. „Pri založení Opony sme mali veľkú podporu JRD. Bolo nás veľa, mali sme kulisy, priestory aj všetko potrebné. Verili sme, že divadlo vydrží dlho.“
Ak by si mohla zopakovať jednu premiéru, bola by to veselohra Šťastná staroba. „Tá sa nám vydarila asi najviac.“ Za najväčšiu hodnotu však nepovažuje úspešné predstavenia, ale vzťahy. „Veľmi dávno som si uvedomila, že Opona je moja druhá rodina. Keď sa stretneme, nerozprávame sa len o divadle. Vieme o sebe, pomôžeme si, zasmejeme sa. To je najviac.“
Práca s ľuďmi bola jej poslaním
Aj keď je dnes známa najmä ako ochotnícka herečka, celý život pracovala s ľuďmi. Dvadsaťtri rokov pôsobila v podniku Zdroj v Lučenci. Začínala v administratíve, neskôr sa stala majsterkou odborného výcviku, vychovávateľkou učňov a neskôr aj obchodnou inšpektorkou. Vyštudovala ekonomickú nadstavbu aj doplnkové pedagogické minimum. Ako hovorí, najradšej spomína práve na prácu s mladými. „Najviac ma napĺňalo robiť s učňami. Učila som predavačky aj mäsiarov a mala som na starosti mimoškolskú činnosť.“
Dodnes ju bývalí žiaci zastavujú na ulici. „Nie všetkých si už pamätám, ale vždy ma poteší, keď sa ku mne niekto prihlási.“ Popri zamestnaní sa venovala aj kultúre. Tridsaťtri rokov spievala v spevokole, recitovala a desaťročia pôsobila v Zbore pre občianske záležitosti.
Sobášila mladomanželov, pripravovala pohrebné obrady, vítanie detí do života aj slávnostné podujatia. Počas jej pôsobenia získal poltársky ZPOZ dvakrát prvenstvo v celoslovenskej súťaži. „Práca s ľuďmi ma sprevádzala celý život. Či už v obchode, pri učňoch, v ZPOZ-e alebo v divadle. Všade išlo o to isté – vedieť sa s ľuďmi rozprávať a niečo im odovzdať.“
Po vzniku samospráv prijala ďalšiu výzvu. Stala sa poslankyňou mestského zastupiteľstva a potom ju zvolili za hlavnú kontrolórku. Do roku 2005 pôsobila ako hlavná kontrolórka mesta Poltár, neskôr bola ešte dve volebné obdobia mestskou poslankyňou. „Nikdy som sa nebála povedať pravdu do očí. Mali sme šťastie, že som nemusela riešiť vážne nezákonnosti a prokuratúru. Vždy som bola za férovosť,“ hovorí Klembasová.
Dobré spomienky zostávajú
Edita Klembasová tvrdí, že tajomstvo spokojného života spočíva v rodine tom. „To, čo robím, robím aj vďaka tolerantnému manželovi. Tajomstvo môjho spokojného života spočíva možno v tom, že človek sa nesmie dlho trápiť tým zlým. Snažím sa pamätať si najmä dobré veci. Každá skúsenosť človeku niečo dá, či je dobrá alebo zlá a čas všetko posunie ďalej.“ Aj dnes je skôr nočná sova, rada si uvarí kávu v tradičnom koťogóve a ešte dlho číta alebo premýšľa nad novými plánmi divadelného súboru. Mrzí ju iba to, ako sa podľa nej zmenila komunikácia medzi ľuďmi. „Najviac si vážim, keď mi človek povie pravdu priamo do očí. Na sociálnych sieťach sa dnes mnohí skrývajú za anonymitou a ubližujú druhým.“
Mladým ľuďom preto odkazuje to, čo hovorí aj z javiska. „Neberieme nikoho nasilu. Príďte medzi nás, skúste to. Uvidíte, aká sme partia. Divadlo nie je len o hraní. Je o priateľstvách, radosti a o tom, že človek môže urobiť niečo pekné pre druhých.“
Zdroj: vobraze.sk
