Už viac ako dvadsať rokov pomáha pacientom v rimavskosobotskej nemocnici. Ošetrovateľ Róbert Balog z Rimavskej Soboty si počas dvoch desaťročí služby získal rešpekt kolegov aj pacientov, ktorí ho dodnes zastavujú na ulici a spomínajú na jeho ochotu. Hoci sa pôvodne vyučil za cukrára, napokon našiel svoje životné poslanie v zdravotníctve. Ako pre vobraze.sk hovorí, práve možnosť pomáhať ľuďom považuje za najväčšie naplnenie svojej práce. „Od cukrára mi zostalo biele oblečenie,“ hovorí s úsmevom Róbert Balog (43).
Rodák z Rimavskej Soboty. Po vyučení sa zamestnal iba na krátky čas v niekdajšom rimavskosobotskom cukrovare, kde počas kampane obsluhoval stroje na čistenie cukrovej repy. Práce po skončení strednej školy bolo málo, veľa študentov islo rovno na úrad práce. Róbert potom absolvoval civilnú službu a to práve v nemocnici. Popri práci si potom urobil zdravotnícku školu.
„Ráno som prišiel do práce a po službe som cestoval autobusom do Lučenca na vyučovanie. Nebolo to jednoduché, ale dalo sa to zvládnuť,“ spomína.
K zdravotníctvu mal blízko už od detstva. Jeho stará mama pracovala ako zdravotná sestra na internom oddelení a jej sestra pôsobila v nemocničnej kuchyni. Dnes je tretím členom rodiny, ktorý pracuje v nemocnici. „Možno mi po nich zostal vzťah k tejto práci. Mal som ich veľmi rád a stále mi veľmi chybajú,“ hovorí. Dodnes je hrdý na to, že fotografia jeho starej mamy s kolektívom zdravotníkov je súčasťou výstavy o histórii nemocnice a bola použitá aj pri príležitosti jej 140. výročia.
Začínal na onkologickom oddelení, kde sa denne stretával s ťažkými životnými príbehmi. Práve tam si podľa vlastných slov uvedomil, aké vzácne je zdravie. „Najťažšie je vidieť utrpenie ľudí a vedieť, že sa im už nedá pomôcť, aj keby sme veľmi chceli,“ priznáva. Spomína aj obdobie, keď popri službách na onkológii vypomáhal na chirurgii čo bolo časovo náročnejšie. Dnes je však doba iná a pracuje v 12-hodinových službách.
Počas rokov prepravil tisíce pacientov na vyšetrenia, pomáhal pri sadrovaní, na chirurgickej ambulancii aj na lôžkových oddeleniach. Pri príležitosti 20 rokov práce v nemocnici získal za svoju dlhoročnú službu aj ocenenie.
K rozhodnutiu zostať v zdravotníctve ho povzbudil aj otec. Pripomínal mu, že jeho stará mama zasvätila život pomoci chorým. Aj vďaka tomu našiel silu vytrvať v profesii, ktorá je často fyzicky aj psychicky náročná. „Táto práca ma naučila pozerať sa na život inak. Človek si oveľa viac váži zdravie a bežné veci, ktoré predtým považoval za samozrejmé,“ hovorí. Najväčšou odmenou sú pre neho pacienti, ktorí ho po rokoch spoznávajú na ulici. „Zastavia ma a povedia, že si ma pamätajú z nemocnice. To ma vždy poteší. Ja si už po toľkých rokoch všetkých zapamätať nedokážem, ale je príjemné vedieť, že na vás spomínajú.“
Vo voľnom čase si najradšej oddýchne v prírode. Chodí na huby, bicykluje, venčí psa a čas trávi s rodinou. S manželkou, ktorá pracuje ako kozmetička, vychovávajú 13-ročného syna. Občas sa vráti aj k svojmu pôvodnému remeslu a upečie koláče, ktorými poteší kolegov v práci. Róbert Balog sa netají ani svojou rómskou identitou. „Nehanbím sa za svoj pôvod, nemám sa za čo,“ hovorí. Podľa neho však nie je správne posudzovať ľudí podľa národnosti či pôvodu. „Sú rôzni ľudia. Niektorí robia problémy a potom ich mnohí hádžu do jedného vreca.“
Za rozhodujúce považuje výchovu v rodine a vzdelanie. „Veľa závisí od rodičov. Ako vedú svoje deti, či ich podporujú v škole a motivujú, aby niečo dosiahli. Bez vzdelania je dnes život oveľa ťažší.“ Aj preto má jasný odkaz pre mladých Rómov.
„Nevzdávajte školu. Učte sa a získajte vzdelanie. Keď človek študuje, má väčšiu šancu nájsť si dobrú prácu a splniť si svoje ciele.“
Za vzor sa nepovažuje. „To by museli povedať ľudia okolo mňa,“ usmieva sa. Verí však, že jeho príbeh môže byť povzbudením pre mladých ľudí, ktorí hľadajú svoje miesto v živote. Priateľov má medzi Rómami aj Nerómami a nikdy podľa vlastných slov nerobil medzi ľuďmi rozdiely. „Rozprávam sa s každým. Aj s ľuďmi bez domova sa zastavím a porozprávam. Nikdy mi nerobilo problém komunikovať s kýmkoľvek.“
Na záver dodáva, že mu chýba súdržnosť, ktorú si pamätá z minulosti. „Kedysi sa ľudia viac poznali, viac si pomáhali a rodiny držali spolu. Dnes si skôr závidia, ako by si dopriali. O to dôležitejšie je zostať človekom a pomáhať druhým, keď je to potrebné.“
Zdroj: vobraze.sk
Projekt finančne podporil Kultminor fond na podporu kultúry národnostných menšín
