Katarína Procházková, rodáčka z Fiľakova, je sólistkou Štátnej opery v Banskej Bystrici, kde od roku 2005 stvárňuje popredné operné a operetné postavy. Koncertne vystupuje nielen na Slovensku, ale aj v Česku, Rakúsku, Nemecku a Japonsku, kde sa predstavila už 27-krát. Napriek úspešnej zahraničnej kariére zostala úzko spätá so svojím rodným mestom a tento týždeň si vo Fiľakove osobne prevezme čestné občianstvo. „Prijmem ho s pokorou, radosťou a obrovskou vďačnosťou,“ vyjadrila sa pre vobraze.sk Katarína Procházková (47), ktorá ocenenie vníma ako hlboký záväzok voči ľuďom, medzi ktorými vyrastala a ktorí ju formovali. „Je to dôkaz, že cesta, ktorou kráčam, má zmysel nielen vo svete, ale predovšetkým doma.“
Spevu sa venuje od troch rokov. Vyštudovala operný spev na Konzervatóriu Dezidera Kardoša v Topoľčanoch a učiteľstvo hudobnej výchovy na UKF v Nitre. Už počas štúdia na strednej umeleckej škole jej poskytol dôležitú podporu docent Peter Koppál. Neskôr tri roky študovala pod vedením profesorky Jany Bílovej v Bratislave a vo Viedni, kde si ďalej budovala spevácku techniku v spolupráci s Annou Ryan.
Zásadný zlom v technickom pochopení spevu priniesla profesorka Vlasta Hudecová. „Pomohla mi naplno pochopiť dýchanie, správne vedenie tónu, frázovanie a fungovanie hlasu v ľudskom tele,“ spomína umelkyňa. K jej profesijnému rastu prispel aj Šimon Svitok, umelecký riaditeľ a operný sólista. „Je môj podporovateľ, priateľ, akoby taký otec.“
Je zakladateľkou speváckeho kvarteta 4 L´amour. Okrem pôsobenia v Štátnej opere sa venuje aj sólovej koncertnej činnosti. Jej kariéra ju zaviedla na javiská viacerých európskych krajín aj do Japonska. Jej najobľúbenejšou postavou je Violetta z Traviaty.
V Japonsku vystupovala 27-krát
Práve Japonsko patrí medzi krajiny, ku ktorým má Katarína Procházková mimoriadne silný vzťah. V krajine vystupovala už 27-krát a zažila tam významné umelecké aj osobné momenty „Dosiahnuť úroveň operného umenia v Japonsku je veľmi drahá a náročná záležitosť,“ ozrejmuje umelkyňa. „Japonské publikum si operné umenie nesmierne váži. Pred každým predstavením nás, účinkujúcich, vrelo víta a vyjadruje nám obrovskú úctu a vďačnosť.“
V roku 2008 tam vystupovala v úlohe Violetty, keď sa dozvedela o úmrtí svojho otca. Po návrate teda už svojho otca živého nestihla. O niekoľko rokov neskôr jej však Japonsko prinieslo aj radostný osobný moment. Práve tam sa v tomto roku dozvedela, že jej bude udelené Čestné občianstvo Fiľakova.
Kariéru prispôsobila rodine
Úspechy na javisku so sebou prinášali aj obrovskú zodpovednosť a trému. Katarína Procházková prešla obdobiami, keď pred vystúpeniami bojovala so silnými emóciami a strachom. „Ja som veľmi emocionálny a ohnivý typ človeka. Začala som sa preto intenzívne venovať psychológii, duchovným veciam a práci na vlastnom osobnostnom rozvoji,“ hovorí s tým, že sa snažila nájsť korene svojich obáv a pochopiť, prečo vystúpenia prežíva s takou mierou napätia. Vďaka vzdelávaniu v oblasti psychológie, štúdiu odbornej literatúry a práci s vlastnými strachmi dnes na javisko prichádza so zodpovednosťou, ale už bez ochromujúceho strachu. Svoje skúsenosti zároveň využíva pri práci so študentmi a dospelými, ktorým pomáha pracovať so strachom a vlastnými vzorcami správania. „Dokonca som sa zbavila strachu z lietadla. Beriem to s veľkou pokorou a vďačnosťou, že mám takýto dar.“
Rodina je pre ňu na prvom mieste. Keď sa jej narodila dcéra, výrazne jej pomáhala mama, aby sa mohla venovať kariére. Katarína však nechcela potláčať svoje materské povinnosti ani túžbu byť s dieťaťom, a preto sa rozhodla zmierniť svoje zahraničné aktivity a uprednostniť domácu scénu i rodinné zázemie. „Niekto sa rozhodne pracovať na svetovej kariére, ja som sa rozhodla pre naše, domáce prostredie.“
V Banskej Bystrici pôsobí v Štátnej opere od roku 2005, kde cíti veľkú podporu publika. Napriek bohatým zahraničným skúsenostiam zostáva Slovensko jej domovom.
Operu treba približovať deťom
Katarína Procházková vníma operu ako výnimočné umenie z dvoch pohľadov. „Z pohľadu speváka je technické spievanie zvláštna forma rezonancie tela, ktorá vás dostáva mimo realitu. Z pohľadu diváka sa tá rezonancia dokáže dostať aj do hľadiska. Je to živé vystúpenie bez mikrofónu.“
tancuje, hrá na husliach, recituje, má jazykové nadanie.
Záujem o operu podľa nej trochu klesá, no dôležitú úlohu zohráva výchova. Deti by sa podľa nej mali s operou stretávať už v mladom veku a postupne si k nej vytvárať vzťah. Ak sa už v detstve stretávajú s ľahšími formami opery a chodia na výchovné koncerty, podľa nej si k nej ľahšie nájdu cestu, než keby boli v dospelosti „hodení“ na náročné operné predstavenie. V takom prípade by si z neho pravdepodobne nič neodniesli.
V tejto súvislosti hovorí s láskou o svojej dvanásťročnej dcére, ktorá má výrazné umelecké cítenie. V rodine má k umeniu blízko viacero členov – Katarína je operná speváčka, jej manžel dirigent a svokor bol hlavný zbormajster v SND a viedol SĽUK. „Dcérka tancuje, hrá na husliach, recituje, má jazykové nadanie, je vlastne veľmi všestranná, v tomto roku vyhrala Hviezdoslavov Kubín. Okrem umeleckého má aj technické nadanie.“ Katarína by bola radšej, keby si dcéra zvolila všestrannejšiu cestu, keďže podľa nej sa umenie v súčasnosti dosť dehonestuje. „Hlavne, aby bola šťastná,“ hovorí ako matka.
Fiľakovo zostáva miestom, kam sa rada vracia
Obzvlášť silný význam má pre umelkyňu domov, čo sa odrazilo aj v podobe výnimočného ocenenia – titulu čestnej občianky mesta Fiľakovo. „Vnímam to ako obrovskú česť, hlboké gesto a záväzok voči ľuďom, medzi ktorými som vyrastala a ktorí ma formovali,“ vyznáva sa s úprimnou vďakou k domovu Katarína Procházková (rodená Perencseiová), odkiaľ neustále čerpá životnú i tvorivú energiu. „Získať ocenenie v meste, kde máte korene, je niečo neopísateľné. Je to dôkaz, že cesta, ktorou kráčate, má zmysel nielen vo svete, ale predovšetkým doma.“
Do rodného Fiľakova sa vracia veľmi rada a teší sa z každého pozvania. Viackrát pre svojich rodákov spievala a z ich reakcií cíti, že ju stále považujú za „svoju“. Svoj osobný pokoj nachádza aj na chalupe v Šiatorskej Bukovinke, ktorú s manželom postupne prerábajú. „Manžel síce pochádza z Bratislavy, ale náš kraj ho fascinuje, cíti sa tu ako doma.“
Láska k prírode, stromom, kvetom a fyzickej práci v záhrade je pre ňu najlepšou protiváhou k umeleckému vyťaženiu. „Mám veľmi rada prácu so zemou. Musím sa stále hrabať v zemi. Sadím, polievam, kopem, toto je môj relax.“
Katarína sa venuje aj štúdiu taoizmu, filozofie a čínskej astrológie. „Vnímam to ako fascinujúci prienik medzi hudobným umením a vnútorným duchovným svetom.“
Dva sny do budúcnosti
V najbližšom období ju čakajú ďalšie vystúpenia. Koncom septembra sa predstaví v Banskej Bystrici v muzikáli Hello, Dolly! v úlohe Ireny Molyovej. Začiatkom septembra ju čaká koncertné vystúpenie s piesňami Mikuláša Schneidra Trnavského.
Do budúcnosti má veľké sny. „Mám dva sny. Chcela by som v speve vytvoriť niečo blízke k ľuďom, koncepciu ešte nemám presne premyslenú, projekt, ktorým by som vedela operný spev ešte viac priblížiť ľuďom, a druhý je otvoriť si svoju psychologickú prax, aby som vedela ľuďom dokázať, že život nie je taký ťažký, ale väčšinou nás obmedzujú tie vzorce, ktoré si nesieme z detstva,“ priblížila Procházková. Verí, že každý človek je v niečom výnimočný. Záleží len na tom, na čo upriamime svoju pozornosť a akú energiu okolo seba šírime.
Pre nastupujúcu generáciu mladých umelcov má preto jasný odkaz: starostlivo si vyberať kvalitných pedagógov, overovať si informácie, zachovávať pevné odhodlanie a vzájomný rešpekt.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Katarína Procházková
