Cestovateľka Veronika Enache z obce Čiž v okrese Rimavská Sobota trávila roky Vianoce v zahraničí a v teple. Aj keď navštívila 88 krajín sveta, videla celú Severnú a Južnú Ameriku, Európu, i časť Ázie a Afriky, stále je podľa jej slov kam cestovať. Ako pre vobraze.sk Veronika Enache uviedla, kým sa nestala mamou, zemiakový šalát počas Vianoc nahradili morské plody. Na výletnej lodi počas štedrého večera ponúkali vraj pochúťky všetkého druhu, okrem tých našich tradičných. V tom čase jej tradície nechýbali, ale po narodení syna svoje priority nastavila inak. Vysvetľuje, že deťom chce ukázať, aké sú krásne Vianoce doma. „Aby nezabudli, odkiaľ pochádzame popri tom cestovaní čo s nami zažívajú. Plynule rozprávajú po anglicky, maďarsky, slovensky aj rumunsky, a tak sa u nás miešajú tradície z každej strany,“ hovorí.
Počas Vianoc spolu ako rodina zdobili stromček, krájali jablko, podávali si oplátky, na stole nemohli chýbať zemiakový šalát i ryba. „Na morské plody a cestovanie máme ešte čas,“ spomenula. Stráviť Vianoce v cudzine ju stále láka a ako hovorí, verí, že ten správny čas ešte príde. Aktuálne si podľa nej deti nevedia predstaviť, že by Vianoce trávili kdekoľvek inde ako doma.
„Sú vo veku, kedy veria, že Ježiško ich môže nájsť len doma pri stromčeku. V hoteli, alebo na pláži by k nim netrafil,“ podotkla s úsmevom Veronika, ktorá sama cíti, že takto je to teraz správne, aby deťom vštepili lásku k svojmu pôvodu. I keď ako zmiešaná rodina musia rešpektovať tradície všetkých predkov. Okrem slovenských, sa pri sviatočnom stole objavujú aj rumunské, či maďarské prvky. Snáď spoločným zvykom je bozk pod imelom.
„Už keď som bola prvý krát s rodičmi pri mori, tak som cítila, ako by ma more volalo,“ spomína dnes už skúsená cestovateľka na svoju prvú skúsenosť. Prvý výlet osamote podľa nej však nebol najlepší. Šla do Londýna, aby sa nalodila na prvú plavbu výletnou loďou. Podotkla, že stres čo prežívala jej natoľko utkvel v pamäti, že dodnes nemá k Londýnu blízky vzťah.
Skúsenosti má aj s prácou na výletnej lodi. Bola podľa Veroniky skutočne náročná, zvažovala aj, že skúsi niečo iné. Vtedy však prišla ponuka letieť do Kanady a na Aljašku, neodolala a napokon na lodi odpracovala takmer päť rokov. Začínala ako čašníčka dvanásť hodín denne, osem mesiacov bez jedného dňa voľna. Ako spomína, skončila ako restaurant hostess, ktorá usádza viac ako 800 ľudí za noc. „Robila som si aj tréning za future cruise sails. Chcela som predávať plavby,“ dodáva.
Boli však aj svetlejšie pracovné dni. „Štedrý večer na lodi sme mali k dispozícii hocičo, najlepšie jedlá od stejkov, len sme nemali náš zemiekový šalát ani bubáky. Bez toho som bola niekoľko rokov, ale osobne mi to nechýbalo,“ poznamenala. S manželom žili neajkú dobu aj v Rumunsku, ruch veľkomesta im však nesadol a rozhodli sa prísť bývať na Slovensko.
Práve Kanada a Aljaška sú pre ňu srdcovka. „Nikdy nezabudnem, ako som nevedela prestať dýchať zhlboka ten čerstvý vzduch,“ opisuje svoje pocity Veronika, ktorá túži ukázať tieto miesta aj svojim deťom, keď na to budú pripravené.
Cestovanie však majú deti v génoch zdedených po rodičoch a syn bol pri mori prvý krát keď mal sedem mesiacov. Vďaka tomu, že manžel naďalej pracoval na lodi, mali ako rodina možnosť byť tam s ním a keď mal syn osem mesiacov, trúfla si odvážna mamička aj na cestu do Ázie, kde strávili tri mesiace.
„Cestovať a vidieť svet vám nikto už nezoberie,“ vysvetľuje a dodáva, že svoje deti sa snaží učiť, že materiálne veci nie sú najdôležitejšie. Priznáva, že spomienky na všetky krajiny a zážitky sú pre ňu hodnotnejšie, ako prevážať sa po meste v luxusnom aute.
Svoje skúsenosti a zážitky využíva aj pri svojom terajšom povolaní v rimavskosobotskej cestovnej agentúre. Klientom tak môže priblížiť cudzinu vďaka jej bohatým skúsenostiam z prvej ruky. Vraj ich najviac zaskočí informácia, že bola aj na Antarktíde.
Veronika pri cestovaní uprednostňuje prírodu, more, pláž a slnko. Navštívila však aj pamiatky, či mnohé metropoly. Myslí si, že každé miesto má svoju atmosféru v inom ročnom období. Podľa vlastných skúseností však odporúča využiť možnosť cestovať v zime, kedy sú letiská pokojnejšie, nie sú také horúčavy a kvôli menšiemu náporu nie je tak často problém s meškajúcimi letmi.
Na záver však podotýka, že cestovať sa dá v každom ročnom období. Láka ju však neustále. „Môj sen v cestovaní je Austrália, Nový Zéland. Nemôžem zomrieť bez toho, že tam nevstúpi moja noha,“ dodáva zanietená cestovateľka.
Zdroj: vobraze.sk
