Anna Mária Homoliaková je mladá lekárka z obce Mokrá Lúka pri Revúcej. Medicínu študovala na Univerzite Karlovej v Prahe. Absolvovala nezabudnuteľnú stáž v Turecku. Pracuje v českom Sokolove. „Každý hľadá chirurgov a nie chirurgičky. Môj primár mi dal rovnaké možnosti, aké má muž v tomto povolaní, čo si veľmi vážim. Mojou najväčšou prioritou bolo, aby som sa mohla od niekoho učiť a aby mi to vôbec bolo umožnené,“ uviedla pre vobraze.sk dvadsaťsedemročná Anna Mária Homoliaková.
Je to síce veľké klišé, ale na lekársku dráhu sa vydala kvôli túžbe pomáhať ľuďom. Videla v tom nádej i možnosť odbremeniť ich od zdravotných trápení. Hovorí, že časom sa lekár stane racionálnym, ale ona nechce dopustiť, aby stratila svoju empatiu, ktorú cíti k pacientom. K tomu, aby sa stala lekárkou, ju motivovala aj situácia nemocníc v našom regióne.
Pred štátnicami ležala v nemocnici
Homoliaková študovala na 2. lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a zamerala sa na ortopédiu a traumatológiu. Pri jej voľbe zavážila úroveň poskytovaného vzdelávania, prístup pedagógov, možnosti stáže, či vizitka českej univerzity, čo boli jej priority. Rozhodnutie študovať v českej metropole nikdy neoľutovala. Týždeň pred minuloročnými štátnicami ležala v revúckej nemocnici so zápalom slepého čreva. Štátnice však úspešne zvládla. „To bola asi najväčšia skúška, zdravotne sa zotaviť natoľko, aby som dokázala odštátnicovať všetky predmety a aby tých šesť rokov nevyšlo nazmar, teda bez toho, aby som si štúdium predlžovala. Spomenula som si na všetko, čo som musela obetovať, aby som sa dostala tam, kde som,“ hovorí teraz už s úsmevom Homoliaková.
V priebehu štúdia medicíny absolvovala stáž v pražskej nemocnici i v Revúcej, ale najväčšou výzvou pre ňu bola tá v Istanbule. Sama si zabezpečila univerzitu a nemocnicu v Turecku, v ktorej stážovala. Dokopy strávila v krajine polmesiaca deväť mesiacov, na ktoré nezabudne. „My na naše zdravotníctvo nadávame, ale nie je to až také zlé, ako si myslíme. Vo verejnej nemocnici v Istanbule bol veľký chaos a množstvo ľudí, ktorí čakali na chodbe bez slova či sťažností, len aby ich lekár vyšetril,“ priblížila.
Stáž v Turecku
„Na pediatrii vo verejnej nemocnici v centre Istanbulu lekári nemajú sestričky. Pacient príde často s päťčlenným sprievodom a lekár môže byť rád, ak pacient rozpráva po turecky, pretože väčšinou rozprávajú po arabsky. Doktor bez sestričky nemôže robiť odber krvi či naordinovať lieky. Pozrie sa na pacienta a odhadne diagnózu, pošle ho do inej budovy, kde mu urobia odbery. Výsledky odberov prídu za pár dní, kedy sa pacient má k doktorovi vrátiť a ak bude treba, predpíše mu lieky. Pacientovi teda nevie pri prvom kontakte vôbec pomôcť, kým nemá výsledky z vyšetrení. To bol pre mňa prvý šok. Na Slovensku sa hneváme, že čakáme štyri hodiny, kým nás vezme lekár a predpíše nám lieky. Tam sa čaká pár dní, aby pacientom lekár lieky vôbec predpísal,“ podelila sa o poznatky mladá lekárka. Tá v Istanbule stážovala aj v súkromnej nemocnici, kde bola na oddelení ortopédie a traumatológie. Najväčší rozdiel videla okrem lekárskych postupov v prístupe pacienta k lekárovi. Ako ozrejmila, pacient cítil v Turecku k doktorovi hlbokú dôveru a úctu, čo podľa nej často v Česku či na Slovensku chýba.
Ako jednu z najdôležitejších skúseností si Anna odniesla z tureckej stáže prácu s pacientami, ktorí jej boli zverení. V Prahe bol nad ňou vždy nadriadený, ktorý kontroloval jej prácu. V istanbulskej nemocnici jej boli pridelené izby, a teda pacienti, ktorých mala na starosti. „Naučila som sa väčšej precíznosti, sebestačnosti a práci v laboratóriu. Nikto po mne tých pacientov už neskontroloval.“ Dohovorí sa po anglicky i turecky.
Od chirurgie ju odhovárali
Od povolania chirurgičky ju mnohí odhovárali. Od jesene minulého roka pôsobí v Sokolovskej nemocnici v Sokolove pod vedením primára ortopedického oddelenia Filipa Veselého. „Umiestniť ženu v takomto povolaní je veľmi ťažké. Príležitosti sa však v tejto nemocnici vytvárajú rovnomerne pre všetkých, či už ide o učenie, alebo prístup na operačnú sálu. Neviem, či sa mu budem niekedy môcť dostatočne poďakovať za to, že mi dal túto príležitosť,“ vyjadrila sa Homoliaková.
Pracuje pod dozorom primára, kým si neurobí atestáciu. Značná časť pacientov ju vzhľadom na vek považuje za sestričku. „Väčšina lekárov u nás sa na ženu chirurgičku pozerajú tak, že si povedia, veď aj tak pôjde o tri roky na materskú a nič nedosiahne, čo je veľmi smutné v Česku i na Slovensku. Každý doktor a pedagóg ma od chirurgie odhováral a hovoril, že ako mladá chirurgička nemám šancu. Jediný, kto mi dal šancu, bol náš primár, ktorý pôsobil v Nemecku a Francúzsku a videl, že aj žena to môže ako chirurgička dotiahnuť ďaleko,“ priblížila ambiciózna lekárka.
Pomáhala odídencom z Ukrajiny
V jej rodine je prvou lekárkou. Príbuzní ju veľmi podporovali počas štúdia i v súčasnosti. „Povolanie lekára je veľkou zodpovednosťou a posolstvom,“ skonštatovala. Keď si urobí atestáciu, zvažuje možnosť, že zamieri opäť do Turecka, odkiaľ dostala už po škole pracovnú ponuku. „Viem si predstaviť, že odídem pracovať do zahraničia. Mentalita ľudí je tam diametrálne odlišná, rovnako aj kultúra, spôsob života a nebudem hovoriť o úplne iných platových podmienkach,“ povedala Anna, ktorá pochádza z Mokrej Lúky.
Kondíciu si udržiava vo fitnes centre a latinsko-americkými tancami. Uvedomuje si, že musí byť v dobrom fyzickom stave, aby mohla zvládať ťažké situácie na operačnej sále, kde zákroky trvajú častokrát hodiny.
Keď ešte bola študentkou, poskytovala v spolupráci s Českým Červeným krížom zdravotnú starostlivosť odídencom z Ukrajiny, čo bola pre ňu veľká skúsenosť.
Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album A.M. Homoliakovej
