Silné svedectvá, autentické príbehy, filmové spracovanie skutočných udalostí a hudba, ktorá umocňovala emócie. Taký bol kultúrno-vzdelávací program Prežili sme holokaust, ktorý sa v stredu uskutočnil v rimavskosobotskom kine Orbis. Podujatia sa zúčastnili študenti viacerých stredných škôl z regiónu i žiaci deviatych ročníkov základných škôl. Podujatie zorganizovala spoločnosť Tauris.
Hlavnou hostkou bola Denisa Nikodémová (90), jedna z posledných žijúcich pamätníčok holokaustu na Slovensku. Prostredníctvom osobných spomienok priblížila mladým ľuďom osud svojej rodiny počas druhej svetovej vojny a obdobia prenasledovania židovského obyvateľstva.
Program moderovala novinárka Dagmar Mozolová zo Slovenského rozhlasu, ktorú poslucháči poznajú aj z relácie Opri sa o mňa. Dlhé roky sa venuje mapovaniu osudov ľudí, ktorí počas vojny zachraňovali Židov alebo sami prežili vďaka pomoci odvážnych jednotlivcov. Od roku 2013 pripravovala rozhlasový cyklus Encyklopédia spravodlivých a za svoju prácu získala prestížne ocenenie Krištáľové krídlo.
Projekt Prežili sme holokaust vznikol práve na základe tejto rozhlasovej relácie a počas uplynulých rokov navštívil viac ako tridsať slovenských miest.
Dva roky v úkryte
Denisa Nikodémová počas stretnutia rozprávala príbeh svojej rodiny z pohľadu malého dievčaťa a jej staršej sestry, ktorá mala nastúpiť do základnej školy. Ako Nikodémová uviedla, až pri príprave dokumentárnych materiálov sa postupne nachádzali archívne záznamy dokazujúce, že ich rodina bola pôvodne zaradená na zoznam určený na deportácie do vyhladzovacích táborov. „Našli sme dokumenty, kde sme boli vyškrtnutí zo zoznamu. Tí ľudia, ktorí tam zostali, sa už nikdy nevrátili,“ spomínala.
Rodina získala výnimku, ktorá im na určitý čas zachránila život. Nepomohol ani krst, ktorý v tom období podstúpili mnohí Židia v nádeji, že sa vyhnú prenasledovaniu. Po niekoľkých mesiacoch sa však museli opäť obávať deportácie.
Útočisko našli v hájovni v horách. Miestni obyvatelia im pomohli zabezpečiť ubytovanie a nosili im potraviny. Neskôr však prišli prísne zákazy pomoci Židom a situácia sa stávala čoraz zložitejšou. „Mama chodievala skoro ráno do dediny, aby sme mali čo jesť. My deti sme nemohli vychádzať von. Ani som nevedela, ako ten les vyzerá,“ spomínala Nikodémová. V úkryte prežili takmer dva roky. Nemali hračky ani knihy. Otec sa preto rozhodol vytvoriť pre deti vlastné vyučovanie.
„Mali sme matematiku, hudbu, kreslenie, dostávali sme úlohy. Keď som po vojne prišla do školy, ovládala som všetky predmety. Za to vďačím svojmu otcovi,“ povedala.
Strach, hlad a strata matky
Podmienky v úkryte boli čoraz náročnejšie. V okolí sa pohybovali ozbrojené skupiny, pripravovalo sa Slovenské národné povstanie a v lesoch sa skrývali ďalší ľudia. „Prišli aj takí, ktorí nám s puškou v ruke zobrali jedlo. Často sme hladovali,“ spomínala. Najťažšie chvíle však ešte len mali prísť. Matka trpela depresiami a žila v neustálom strachu. Počas jednej z ciest stretli nemeckú vojenskú jednotku. V beznádeji chcela ukončiť život sebe aj svojim deťom. „Do fľaše s mliekom dala jed. Napila sa len mama. Otec jej fľašu vyrazil z ruky a rozbil ju. Zachránil nás,“ rozprávala Nikodémová.
Neskôr sa rodina dostala do nemocnice v meste Levoča, kde im pomáhali známi. Tam sa však s matkou rozlúčili naposledy. „Nikdy sme ju už nevideli.“ Po vojne museli deti identifikovať jej telo. Na tieto okamihy podľa vlastných slov nikdy nezabudla. „Dohodli sme sa, že o tom nebudeme hovoriť. Približne šesťdesiat rokov som o tom mlčala,“ priznala.
Po skončení vojny sa rodina dozvedela, že zahynulo viac ako štyridsať ich príbuzných. Otec sa vrátil z koncentračného tábora v katastrofálnom zdravotnom stave. „Nemal ani štyridsať kilogramov. Boli sme z neho vystrašení. Všetci sme boli traumatizovaní.“
Napriek všetkému sa snažila nájsť silu žiť ďalej. „Zabudnúť sa nedá, odpustiť sa musí a žiť sa musí,“ odkázala študentom.
Pocit viny preživších
Nikodémová otvorene hovorila aj o pocite viny, ktorý si mnohí preživší niesli po celý život. „Dlho som sa pýtala, prečo práve ja som mala právo prežiť. Mala som pocit, že musím dokázať, že si to zaslúžim.“
Práve preto sa naplno venovala štúdiu a práci. Vyštudovala jadrovú fyziku a neskôr pôsobila ako hlavná radkyňa ministra zdravotníctva pre oblasť ochrany pred ionizujúcim žiarením a radiáciou. Za celoživotné zásluhy získala v januári tohto roku aj významné štátne vyznamenanie – Pribinov kríž.
Film aj hudba
Súčasťou programu bolo premietanie filmu Mamička, ktorý rozpráva jej skutočný príbeh záchrany, ako dvojročného dievčatka počas vojny. Film vznikol na základe autentických spomienok ľudí, ktorí neváhali riskovať vlastný život, aby zachránili iných.
Emotívnu atmosféru podujatia umocnili hudobné vstupy speváčky Kataríny Koščovej a klaviristu Daniela Špinera.
Na podujatí sa zúčastnili aj viacerí zástupcovia spoločnosti Tauris vrátane jej riaditeľa ľudských zdrojov spoločnosti TAURIS, a.s, Ivana Treľa. Vo svojom príhovore zdôraznil, že program Prežili sme holokaust bol pripravený „zo srdca a úprimne“ s cieľom priniesť mladým ľuďom nielen historické fakty, ale predovšetkým ľudské príbehy a hodnoty.
Obrátil sa najmä na študentov a vyzval ich, aby nezostávali ľahostajní voči nespravodlivosti vo svojom okolí. „Poprosil by som vás všetkých, aby ste zostali ľudskí. Aby ste nezabudli, že netreba zostať ticho. Ak máte v triede spolužiakov a vidíte, že sú obeťami šikany alebo možno čelia problémom pre svoj rómsky pôvod, zastante sa ich,“ povedal Treľo.
Pripomenul, že medzi mladými ľuďmi často vznikajú rozdiely pre sociálne pomery, oblečenie či školské pomôcky, no práve v takých situáciách sa ukazuje charakter človeka. „Možno počúvate poznámky o tom, kto má aké oblečenie alebo pomôcky. Chcel by som vás poprosiť, aby ste vždy stáli na strane ľudskosti a zastali sa tých, ktorí to potrebujú. Práve tak sa dá predchádzať tomu, aby sa chyby minulosti opakovali,“ dodal člen predstavenstva spoločnosti Tauris Ivan Treľo.
Silné svedectvo Denisy Nikodémovej zanechalo v publiku hlboký dojem. Sama ocenila organizáciu podujatia a poďakovala spoločnosti Tauris za podporu projektu. „Som veľmi rada, že firmy ako Tauris sú ochotné organizovať a podporovať takéto podujatia. Je nesmierne dôležité, aby sa do podobných tém zapájal aj súkromný sektor. Teší ma, že Tauris podporuje viacero takýchto nemainstreamových projektov, ktoré majú veľký spoločenský význam. Verím, že si študenti z dnešného stretnutia niečo odnesú a zachovajú vo svojich srdciach aj do budúcnosti,“ povedala spevaáčka Katka Koščová.
Podujatie oslovilo aj samotných študentov. Mnohí priznali, že osobné rozprávanie človeka, ktorý prežil vojnu, v nich vyvolalo silné emócie. „Bolo to aj dosť smutné. Mali by sme si vážiť to, čo máme. Som rád za túto príležitosť, že sme sa mohli naučiť niečo nové a počuť skutočný príbeh človeka, ktorý si tým všetkým prešiel,“ povedal študent Denis.
Emotívne vnímala program aj študentka Sabina. „Bolo to veľmi silné. Myslím si, že by sme nemali súdiť ľudí podľa obalu ani podľa toho, odkiaľ pochádzajú. Mali by sme držať spolu. Nezáleží na tom, akí sme, ale na tom, že sme všetci ľudia,“ uviedla Sabina.
ZDROJ : PR- Článok, Tauris, a.s
