Mariana Byssová je žena, ktorá zasvätila svoj voľný čas tradíciám, náročnej práci a udržiavaniu kultúrneho dedičstva. Vyšíva kroje, tká ľanové plátna a s láskou predvádza starodávne remeslá. „K ručným prácam som sa dostala cez folklór. Spievala som, tancovala a postupne som sa začala zaujímať aj o tradičné odievanie,“ uviedla pre vobraze.sk Mariana Byssová (53).
Narodila sa v Hnúšti, detstvo prežila v Revúcej a neskôr sa presťahovala do Tisovca. „Ocino robil v Lubeníku v Magnezitových závodoch a pár rokov sme bývali v Revúcej. Tam sa začala moja láska k folklóru. Spieval s ľudovou hudbou a chodil na slávnosti napríklad do Rejdovej. Bola to pre mňa inšpirácia, pretože som od detstva vídala jeho lásku k piesni a tradíciám. Táto vášeň ma nikdy neopustila,“ hovorí Byssová, ktorá chodila do Základnej umeleckej školy v Revúcej a tam začala aj tancovať. Bližšie sa stretla s folklórnou ľudovou hudbou až Tisovci.
Po Strednej odbornej škole textilnej v Košiciach sa jej talent rozvíjal prirodzene. „Vždy som tvorila. Už ako dieťa som mame prešívala šaty, čo ju teda vôbec netešilo. Pamätám si, ako som jej prestrihla jednu z obľúbených rób. To však bolo ešte bez výšiviek. Možno mi vtedy odpustila len preto, že videla moju vášeň pre ručnú prácu,“ priblížila s úsmevom tkáčka. Prácu s textilom berie vyslovene ako koníček a nezameriava sa napríklad na výrobu desiatich rovnakých kusov odevu, ktoré by chodila predávať na jarmok.
K tkaniu a vyšívaniu krojov sa dostala cez potrebu vyrábať autentické odevy pre folklórne vystúpenia. „Tisovec nemá svoj autentický kroj, tak sme sa inšpirovali Podpoľaním. Ženský kroj ovplyvnila Terézia Vansová, ktorá pôsobila vo Zvolenskej Slatine. Košele rubášky, ktoré sa zapínajú z boku a majú vyšívaný predok, zas k nám priniesol Samuel Daxner z oblasti Turca,“ poznamenala.
Hoci sa Mariana nikdy nevenovala hre na hudobný nástroj, rytmus ju sprevádza celý život. „Najbližší mi je pravidelný zvuk kolovrátka. To je moja hudba. Keď sa točí, pripomína mi to život našich predkov a viem, že robím to, čo mám robiť aj budúcnosti. A to je ten najlepší pocit,“ dodala.
Jej vzťah k folklóru a ručným prácam vychádza z obdivu k starým časom. Mariana si doma zriadila izbu s potrebami na spracovanie ľanu. „Mám tam kolovrátok a viem ukázať, ako sa spracúva ľan. Najväčším zdrojom poznatkov pre mňa bola tkáčka Ľubica Žilková z Kokavy nad Rimavicou. Je to úžasný človek a vždy ochotne poradí. Práve vďaka nej som sa naučila veci, o ktorých som predtým ani netušila,“ povedala a dodala, že túto záľubu si nepamätá ani u starých rodičov. „Mali kone, kravy. Chodila som hrabať na lúky pod Hradovou. Doteraz ma láka takýto spôsob života,“ poznamenala Byssová. Sníva o malej farme, kde by mohla byť samostatnejšia. „Rada by som si chcela vyrobiť výrobky z mlieka – pareničky oštiepky, alebo upiecť domáci chlebík. Byť jednoducho sebestačná. Asi som sa narodila do zlého storočia,“ hovorí s úsmevom. „Ale možno práve preto si to tak vážim a chcem, aby sa tieto tradície zachovali,“ povedala.
Láka ju spracovanie ľanu
Hodlá sa dopracovať do takéhoto štádia, aby vedela zrealizovať všetky úkony, od zasiatia ľanových semiačok až po spracovanie ľanu. To je moja ambícia. Všetko to už ovládam teoreticky, ale chcela by som to aj vedieť urobiť, ako niekedy,“ hovorí Mariana Byssová.
Dnešný vzťah k tradičným remeslám vníma pozitívne. „Veľmi sa to začína prebúdzať, ale musíme sa ako remeselníci dostať na takú úroveň, ako bol ľan dakedy utkaný. Štruktúry sú tam rôzne. Ľanová látka má viacero kvalít. Tá najhrubšia sa používa na vrecia, ďalšie na nohavice, ale zatiaľ som nevidela, že by sme sa dopracovali až k takému jemnému, že by ľanová košieľka viala vo vetre,“ povedala. Doplnila, že ľan je veľmi tvrdý a neforemný materiál a pri spracovaní hrá všetko svoju rolu, aby nadobudol požadovanú kvalitu.
Jej prvý utkaný výrobok si pamätá dodnes
„Na krosná sme natiahli lanovku osnovu a myslela som si, že budem tkať aj ľanové priadze. Nakoniec sa mi nite párali, bolo to hrozne chlpaté a trápila som sa. Nevzdala som to, utkala som si meter a mám ho odložený. Možno na to niečo vyšijem a budem to mať ako prezent. To bol môj prvý kontakt s tkaním na krosnách, ktoré dnes milujem,“ spomenula Byssová. Dnes si pri krížikovom vyšívaní košieľ rada vytvorí pohodu a relax. Trpezlivosť musí byť pri práci s ľanom podľa nej maximálna. „Musíte to robiť s láskou a mať aj zručnosť, ktorá zaručuje želaný výsledok. Ľudia obdivujú, že niekto sa ešte vôbec tomuto venuje a na niečo také sa dal, keď v obchodoch si môže kúpiť čokoľvek,“ podotkla.
Mariana miluje deti a dlhé roky pôsobila vo folklórnom súbore Čížiček. „Po rokoch ma oslovili, či by som im pomohla s choreografiou, čo ma veľmi teší. Je mi to vlastné, pretože som tancovala celý život. Keď vidím deti, ako sa učia kroky, cítim obrovskú radosť a dobíjajú má energiou,“ priblížila bývalá folkloristka, ktorá sa snažila o záchranu folklórneho súboru v Tisovci, no neúspešne.
Aj keď v súčasnosti pracuje v zahraničí ako opatrovateľka, vždy sa teší domov, kde sa môže venovať svojim koníčkom. „Keď si sadnem ku krosnám a pustím si ľudové pesničky, okamžite vypnem a relaxujem. To je môj únik, môj čas len pre seba,“ skonštatovala Tisovčanka, ktorá má stále veľmi pozitívny vzťah k Revúcej. „Zažila som tam krásne detstvo. Možno aj kvôli tomu, že nám rodičia dopriali také krásne detstvo,“ uviedla Byssová a dodáva, že v Revúcej má naďalej kamarátky. Podporuje ju jej priateľ Miroslav Lukáš, bývalý futbalista v Tisovci. „Je maximálne tolerantný, a keď potrebujem pomôcť, je ochotný a naklonený aj prácam v záhrade na našom kúsku raja.“
Folklór, remeslá a láska k tradíciám jej zostali naďalej blízke. „Všetko sa dá, keď je v tom láska a odhodlanie. A ja viem, že toto je môj život,“ hovorí Byssová, ktorá svoje skúsenosti odovzdáva ďalším generáciám, pretože tieto hodnoty nesmú vymiznúť.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Mariana Byssová
