Branislav Sviežený je vyštudovaný baník, ale väčšinu profesného života strávil výstavbou tunelov. Vo voľnom čase sa venuje kováčstvu. Jeho vášeň neostala bez povšimnutia a diela, ktoré vytvoril sú súčasťou Revúcej.
Branislav Sviežený sa narodil v Rimavskej Sobote, žil však v Revúcej, pár rokov strávil aj u starých rodičov v Gemerskej Panici.
Kováčstvu sa vyštudovaný baník venuje vo voľnom čase niečo vyše štyri roky. „Vždy som chcel mať vyhňu. Začínal som vyrábať iba maličkosti pre rodinu a známych. Nože a dekorácie. Potom nás oslovilo mesto a už nejaký čas robíme aj pre interaktívne múzeum príbehov Littera. Sú to veci, ktoré sa nedajú zohnať. Oni si navrhnú a ja vyrobím,“ hovorí pre vobraze.sk 52-ročný Revúčan, ktorý je autorom aj 3,5 metrovej sochy na Hrádku pri magnezitových závodoch. Socha sa nachádza pri vstupe do magnezitovej bane, ktorá bola verejnosti sprístupnená minulý rok.
Vyštudovaný mechanik banských strojov a baník sa tomuto povolaniu venoval len pár rokov. „Štyri roky, možno päť. Potom sa zakladal útvar v Martine a odišiel som tam. Teraz je to Jedenásta mechanizovaná armáda. Tento rok oslávia tridsiatku,“ prezradil Sviežený, jeden zo zakladajúcich členov. Po skúsenostiach s armádou sa vrátil k pôvodnému povolaniu. Už nie ako baník, ale zamestnal sa v zahraničí pri stavbe tunelov. Teraz už pomaly piaty rok pracuje opäť na Slovensku, kde sa podieľa na budovaní mostov. „Teraz staviame aktuálne ten pri Kriváni. Už čoskoro ho odovzdáme a pôjdeme na východ stavať železničný most. Týždeň pracujem a týždeň som doma,“ hovorí. Práve kvôli práci mimo domova bola aj výroba rozprávkových postavičiek náročná. „Som doma sedem dní aj s cestou, takže sme so synom často robili po večeroch. Každá socha trvala aj 3-4 mesiace.“
Nedávno Sviežený získal Cenu primátora mesta Revúca. Ocenenie si vyslúžili spolu so synom Matejom za rozprávkové postavy, ktoré robia radosť miestnym, aj návštevníkom Revúcej.
„Človeka to poteší, ale ja by som to doprial aj iným ľuďom,“ prezradil v rozhovore pre Sviežený, pre ktorého bolo zadanie zo strany samosprávy výzvou. Prvý nápad bola lavička s rozprávkovým motívom, neskôr vznikli pstavičky. Veľa času však strávil prípravami. Rozprávka o Loktibradovi mu bola z detstva známa, Popolvára si pamätal i vo filmovej verzii. „Ale napríklad príbeh o Krutohlavovi som si musel aj prečítať, to som nepoznal. Najprv som sa pokúšal pohľadať, či už niečo nevytvoril iný umelec. Veľa času som tiež strávil študovaním rôznych techník. Napríklad aj pre výrobu brnenia,“ spresnil autor sôch.
Dodal tiež, že sa snažil udržať rovnováhu medzi reálnym a rozprávkovým svetom. Pri Loktibradovi si vraj spomenul na bývalého kolegu a práve jeho brada mu bola inšpiráciou pre túto postavu. Išlo však o prvé takéto skúsenosti. „Niektoré veci by som už teraz robil inak. Som na seba veľmi kritický. Išiel som vtedy metódou pokus omyl. Nemal som sa s kým poradiť,“ hovorí Sviežený, ktorý každým jedným dielom však zdokonaľoval. Neskôr vytvoril aj nápis mesta. Jeho dielom je aj dekorácia pri Mestskom úrade v Revúcej, kde sú v plechu vypaľované pamätihodnosti okolia.
Zo syna Mateja túžil mať umeleckého kováča. Kvôli problémom s dochádzaním do Banskej Štiavnice napokon vybrali strednú školu drevársku vo Zvolene. „Syn je šikovný, naučil sa zvárať, aj brúsiť a zvládol to výborne. Bral som to celé ako príležitosť niečo si vyskúšať, naučiť sa a aj niečo dokázať,“ prezradil dvojnásobný hrdý otec. Dcéra je záchranárka, nevydala sa teda ani v šľapajách otca, ani mamy, ktorá pracuje ako pedagogický asistent v základnej škole a venuje sa aj deťom v Happy dance v Revúcej.
Popri práci podľa jeho vlastných slov ostáva len malú času na iné záľuby. „Keď prídem po týždni domov, tak neviem kde mi hlava stojí. Akurát si s manželkou radi zájdeme na turistiku, alebo na hríby. Rimavskú Sobotu, v ktorej sa narodil pozná veľmi dobre a časom ju navštevuje. Prezradil tiež, že obdivuje najmä staré budovy a ich architektúru. Dobre pozná aj futbalový štadión. Syn Matej hrával futbal za dorastencov.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Branislav Sviežený
