Tanečník a pedagogický pracovník Jakub Čonka má za sebou bohatú umeleckú i súťažnú kariéru. Rodák z Hnúšte dosiahol výrazné úspechy aj na svetovej i európskej scéne. Zdobí ho niekoľko titulov majstra Slovenska. Po rokoch pôsobenia vo vrcholovom tanci a v školstve sa vrátil späť do svojho rodného mesta, aby svoje skúsenosti odovzdával najmladšej generácii. V Základnej umeleckej škole v Tisovci je od minulého mesiaca učiteľom tanca. Tancovanie pre neho znamená viac než len fyzický výkon či zbieranie medailí. „Tanec mi prináša do života voľnosť a možnosť prejaviť sa v tom, kto som. Je to súčasť môjho tela, duše a celého môjho ja,“ povedal pre vobraze.sk čoskoro tridsaťjedenročný Jakub Čonka.

Jeho cesta k tancu začala už v útlom detstve prirodzeným pohybovým nadaním. „Ako malé dieťa som stále doma tancoval pred televízorom, a tak sa rodičia rozhodli prihlásiť ma do Základnej umeleckej školy v Hnúšti,“ uviedol Čonka. „Bolo to veľmi vtipné, keďže ako každé neposedné dieťa som bol veľmi živý. No odmalička tam bolo vidieť talent a cit pre tanec. Ale všetko išlo veľmi pomalým krokom, precízne a dokonale získať základy,“ ozrejmuje.

Po štúdiu na Gymnáziu Mateja Hrebendu v Hnúšti jeho kroky smerovali na Konzervatórium Jozefa Adamoviča v Košiciach. Od začiatkov inklinoval najmä k modernejšiemu poňatiu tanca. „Odmalička som bol vedený k modernému tancu, čiže hip hop a disco dance v tanečnom súbore Bzučo a v ZUŠ-ke modern & contemporary, a to všetko pod vedením pre mňa osobne najlepšej učiteľky Ivetky Hrivnákovej. Všetky tieto štýly sú mi najbližšie a všetky priniesli nejaké úspechy,“ dopĺňa tanečník.

Umeleckú dráhu Čonka rozvíjal vo viacerých známych súboroch a inštitúciách. Ešte počas štúdií nastúpil do Poddukelského umeleckého ľudového súboru (PUĽS), ktorý sa profesionálne venuje štylizovanému folklóru. Spolupracoval tiež s Divadlom Jonáša Záborského, v ktorého produkcii účinkoval v rôznych muzikáloch a predstaveniach. Mimoriadne dôležitú kapitolu v jeho živote tvorilo účinkovanie v Súkromnej základnej umeleckej škole GRIMMY, jednej z najlepších tanečných škôl na Slovensku, ktorá vychováva reprezentantov SR na najvyššej úrovni. Od nástupu na konzervatórium v nej tancoval a neskôr dvanásť rokov pôsobil ako pedagóg.

Jakub Čonka je 15-násobným majstrom Slovenska v disciplínach hip hop, disco dance, modern & contemporary a street show. V celkovom bodovaní Svetového pohára v roku 2018 obsadil vynikajúce druhé miesto. Okrem toho je štvornásobným majstrom sveta a finalistom majstrovstiev sveta v disco dance a street dance show v kategóriách sólo i skupina, ako aj šesťnásobným majstrom Európy a finalistom v rovnakých disciplínach. Významné finálové umiestnenia dosiahol aj v skupinových hiphopových kategóriách na majstrovstvách sveta a Európy.

Medzinárodné súťaže ho zaviedli do mnohých kútov sveta vrátane komplexu Sun City v Južnej Afrike. Na vybrané šampionáty má spomienky dodnes. „Najviac sa mi páčili majstrovstvá sveta na Sardínii. Bol tam neskutočne krásne vybudovaný športový komplex aj s ubytovaním a celkovo s wellnessom. Bola tam neskutočne krásna aj príroda a pláže mimo areálu, kde sme bývali.“ Niektoré ocenenia pre Jakuba znamenajú viac ako iné: „Najviac si cením svoj prvý titul majstra Slovenska, lebo to bol taký najväčší krok, ktorý som chcel dosiahnuť spolu so svojou trénerkou.“

Po dosiahnutí osobných súťažných cieľov sa rozhodol odovzdať nadobudnuté vedomosti ďalej. „Nakoľko som svoje ciele v živote dosiahol, hľadal som nový smer, čo ďalej. Tak som sa rozhodol, že chcem pomôcť splniť sen deťom rovnako, ako sa splnili mne. A môžem povedať, že to bol pre mňa ešte emočne väčší zážitok, ako keď som vyhral ja sám. Vtedy človek pochopí, akú lásku a úctu dostane naspäť od svojho zverenca,“ vysvetľuje Čonka dôvody príchodu k pedagogickej kariére.

Práca s deťmi si podľa neho vyžaduje značnú dávku citlivosti a porozumenia. „Náročné na výučbe je to, že každé dieťa je iné a musíte vedieť, čo to dieťa dokáže, aké sú jeho limity a kam môže dôjsť. Neprekročiť tú hranicu a v neposlednom rade naučiť ich robiť tanec s láskou k umeniu. Najradšej naopak mám, keď vidíte tie šťastné oči, keď sa naučia nové veci a keď ich naučíte mať úctu jeden k druhému a pomáhať si navzájom.“

Po rokoch úspešného trénovania v SZUŠ GRIMMY prišla zmena miesta aj životnej etapy. Po návrate do rodnej Hnúšte začal od septembra vyučovať tanec v tisovskej ZUŠ-ke. Popri pedagogike sa naďalej angažuje v oficiálnych štruktúrach – pôsobí ako národný rozhodca v Slovenskom zväze tanečných športov – sekcia módnych tancov a disciplín IDO. S aktívnym súťažením sa vlani rozlúčil vo veľkom štýle, keď v kategórii nad 30 rokov vybojoval na majstrovstvách Európy finálové piate miesto.

Mimo tanečného parketu trávi Jakub voľný čas športom a kultúrou. Rád hráva volejbal, tenis a venuje sa plávaniu. V letných mesiacoch sa vydáva na turistiku do hôr. Radosť mu robí aj kultúrne vyžitie: navštevuje filharmóniu, výstavy a vyhľadáva umenie vo všetkých jeho formách.

Do budúcnosti si vytýčil jasný cieľ, ktorým chce pozdvihnúť kultúrne a vzdelávacie zázemie v domovskom regióne. „Do budúcnosti by som rád zaujal miesto vo vedení ZUŠ-ky a v našom regióne vybudoval kvalitné miesto či školu, kde môžu deti získať vzdelanie v oblasti umenia všetkého druhu,“ uzatvára Jakub Čonka.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album J. Čonku

<p>The post Tanečník Čonka z Hnúšte zaznamenal výrazné úspechy. Skúsenosti odovzdáva ako pedagóg v tisovskej ZUŠ-ke first appeared on vobraze.sk.</p>

Keď ako novorodenec dostal do ruky sláčik, nikto netušil, že raz bude stáť na červenom koberci pri premiére hollywoodskeho filmu Sherlock Holmes: Hra tieňov a spolupracovať s legendárnym skladateľom Hansom Zimmerom. Huslista Martin Horváth z Rimavskej Soboty dnes učí mladých hudobníkov, no za sebou má bohatú kariéru doma i v zahraničí.

Pochádza z rodiny s bohatou hudobnou tradíciou, kde hudba nebola len záľubou, ale životným štýlom. „Moji starí rodičia z oboch strán boli hudobníci a po otcovej strane bol starý otec huslista – primáš, u nás to bolo také tradičné. Keď sa narodí dieťa v rómskej rodine, hlavne chlapec, už v perinke dostane do ruky sláčik. Je to rómska tradícia a u nás sa to tiež tak stalo,“ spomína Martin Horváth (43). Hoci vyrastal v prostredí plnom tónov, rozhodnutie venovať sa hudbe profesionálne podľa neho prišlo postupne. Navštevoval Základnú umeleckú školu v Rimavskej Sobote, kde ho formovalo viacero pedagógov.

„Mal som tam troch učiteľov. Najskôr to bol Ján Kökenyi, potom ma učil Jozef Vladár a posledné roky pani učiteľka Eva Szabóova,“ priblížil Horváth, ktorého výrazne ovplyvnilo ďalšie pôsobenie na Konzervatóriu v Košiciach. Spočiatku si nebol istý, či sa chce hudbe venovať naplno, no rodina ho podporila v rozhodnutí pokračovať.

„Na strednej škole som pochopil, čo chcem robiť, a doteraz sa tomu venujem. Mal som tam veľmi dobrých učiteľov a profesorov, hral som v školských orchestroch a chodili sme po rôznych súťažiach.“

Počas štúdia zaznamenal aj významný úspech. So školským orchestrom zvíťazili na medzinárodnej súťaži orchestrov na Akadémii múzických umení v Prahe, kde boli jediným stredoškolským orchestrom spomedzi vysokoškolských telies. V piatom ročníku začal pracovať ako asistent učiteľa a po absolvovaní konzervatória už pôsobil ako pedagóg. Neskôr vyštudoval hudobnú pedagogiku a hru na husliach na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.

Počas svojej kariéry prešiel viacerými hudobnými zoskupeniami a žánrami. Dlhých 15 rokov pôsobil v kapele Sendreiovci, s ktorou precestoval celé Slovensko aj zahraničie. Koncertoval v Česku, Poľsku, Maďarsku, Taliansku, Holandsku, Francúzsku, Rusku či v Spojených štátoch amerických.

Najsilnejší zážitok však prišiel pri spolupráci na hollywoodskom filme Sherlock Holmes: Hra tieňov režiséra Guya Ritchieho. „Hudbu robil skladateľ Hans Zimmer. Počul nás hrať na Slovensku, pretože hľadal rómsku kapelu do filmu. Zapáčili sme sa mu a vybral si nás. Nahrávali sme vo Viedni a v decembri 2011 bola premiéra filmu v Londýne, kam nás tiež pozvali. Hrali sme na červenom koberci počas príchodu hercov. Bol to pre mňa najväčší zážitok, pretože Hans Zimmer je svetoznámy skladateľ filmovej hudby.“ Spolupráca so skladateľom Zimmerom sa tým neskončila. Neskôr ich pozval ako hostí na svoj veľký koncert v Bratislave a následne aj do nemeckého Frankfurtu.

Martin Horváth má hlboký vzťah k tradičnej rómskej hudbe, na ktorej vyrastal. Zároveň si uvedomuje, že hudba aj vkus publika sa postupne menia. Vo svojich vystúpeniach preto spája klasickú hudbu, filmové melódie, tanečné žánre i ľudovú tvorbu.

„Na tom som vyrastal, sám som Róm. Ale doba napreduje a mladšia generácia sa už nevie zabávať na takej tradičnej rómskej hudbr. Dnes už máme v kapele aj syntetizátory, elektrické gitary či saxofón a snažíme sa ju priblížiť modernejšiemu poslucháčovi. Veľmi zaujímavé bolo napríklad vystúpenie na festivale Pohoda, kde sme spolu so Žilinským komorným orchestrom hrali rómske piesne v upravených aranžmánoch. Bohužiaľ, rómska kultúra, ako kedysi znela, postupne ustupuje.“

V súčasnosti pôsobí ako pedagóg na Základnej umeleckej škole v Rimavskej Sobote a zároveň vyučuje na Súkromnom hudobnom a dramatickom konzervatóriu. Práca s mladými ľuďmi ho napĺňa, no zdôrazňuje, že hra na husliach si vyžaduje veľkú disciplínu a odhodlanie. „Najdôležitejšie je deti motivovať, aby to chceli robiť a mali vzťah k nástroju. Husle sú veľmi náročný nástroj. Keď sa dieťa rozhodne hrať od šiestich či siedmich rokov, musí mnohé iné záľuby odložiť bokom a naplno sa tomu venovať.“

Do budúcnosti by si želal vytvoriť väčšie hudobné zoskupenie. „Kapela by mohla mať 12 až 15 členov. Chodili by sme spolu hrávať, ale v Rimavskej Sobote je to veľmi ťažké.“ Za jednu z najväčších odmien považuje úspechy svojich žiakov na celoslovenských súťažiach, ktoré potvrdzujú, že jeho práca má zmysel.

Na otázku, kto ho v živote najviac ovplyvnil, odpovedá bez váhania – boli to jeho rodičia. „V živote sú mojím vzorom moji rodičia. Oni ma tlačili k vzdelaniu. Moja mama si robila vysokú školu popri nás, pracovala v komunitnom centre, pri príležitosti Dňa Rómov bola ocenená ako predseda Združenia za Integráciu Rómov na Slovensku. Pracovala aj ako predsedníčka Klubu rómskych žien na Slovensku v Rimavskej Sobote a riaditeľka Informačného a poradenského centra a je tam ešte vela aktivít, ktorým sa venovala.“

Svoje hudobné skúsenosti dnes odovzdáva aj svojim synom. Starší sa hudbe venoval len krátko, no mladší, 11-ročný syn, navštevuje základnú umeleckú školu a možno sa raz vydá v otcových šľapajach.

Hoci si Martin Horváth rád oddýchne od náročných celonočných svadieb a čoraz viac sa prikláňa ku komornejším či klasickým koncertom, hudbe zostáva verný celým srdcom. Mladým talentom, ktorí by sa chceli vydať jeho cestou, odkazuje: „Vybrať si svoj štýl, neustále sa v ňom zdokonaľovať a pracovať na sebe s plným nasadením.“

Zdroj: vobraze.sk, foto; archív Martin Horváth

Projekt finančne podporil Kultminor fond na podporu kultúry národnostných menšín

<p>The post Huslista Martin z R. Soboty sa dostal až k spolupráci s Hansom Zimmerom. Vychováva mladé talenty first appeared on vobraze.sk.</p>

Neďaleko Rimavskej Soboty, v obci Čerenčany, finišujú prípravy výstavby a zariadenia nového zariadenia sociálnych služieb rodinného typu. Moderný areál, ktorý vznikol s cieľom vytvoriť príjemné a komunitné prostredie pre seniorov. V týchto dňoch prebiehajú posledné práce na zariadení interiéru aj okolia. Svoje brány otvorí 1. septembra.

„Vonku ešte dokončujeme oporné múriky, kvetináče, trávnik so závlahou a oplotenie. Už sa blížime do úplného finále. Prichádzajú doplnkové veci, televízory, obrazy, zrkadlá, dekorácie a ďalšie vybavenie,“ hovorí riaditeľ zariadenia Juraj Nosáľ zo spoločnsoti WiseCare n.o., ktorá zariadenie prevádzkuje. O klientov sa podľa jeho slov bude nepretržite starať tím 16 zamestnancov. Tvoria ho opatrovateľky, zdravotné sestry, sociálny pracovník, sociálna inštruktorka, upratovačky a ďalší personál. „Máme obsadené všetky pracovné miesta. Veľmi nás potešil záujem ľudí z regiónu. Sedem zamestnancov je priamo z Čerenčian, ostatní sú z okolia,“ doplnil. 

Súčasťou poskytovaných služieb nebude len nepretržitá opatrovateľská starostlivosť, odborné a obslužné činnosti, ale aj aktívny program pre klientov. Práve ten má byť jedným z dôležitých prvkov života v zariadení. „Každý mesiac chceme venovať inej téme. Sociálna inštruktorka bude pripravovať program tak, aby sa ľudia stretávali, zapájali a aby neboli len zatvorení na izbách. Chceme robiť rôzne aktivity, kultúrne vystúpenia, muzikoterapiu, spoločenské posedenia či ďalšie programy,“ povedal Nosáľ.

Nové zariadenie ponúkne bývanie pre 24 klientov. Rozdelené je do štyroch samostatných bytových jednotiek, pričom v každej bude bývať šesť ľudí. Spoločné priestory v jednotlivých častiach majú slúžiť na stretávanie a trávenie spoločného času. „Chceli sme vytvoriť rodinné prostredie, nie veľké anonymné zariadenie. Menšie skupiny ľudí si k sebe prirodzene nájdu cestu a vytvoria si bližšie vzťahy,“ priblížil Nosáľ.

Prijímací proces nových klientov už prebieha a prvých záujemcov evidujú už teraz. „Máme už takmer polovicu kapacity obsadenú. Rodiny sa nám priebežne ozývajú, komunikujeme spolu a vybavujeme všetky potrebné náležitosti. Stále však máme voľné miesta a budeme radi, ak sa ďalší klienti stanú súčasťou nášho zariadenia,“ hovorí. 

Budova je vybavená modernými technológiami. Súčasťou zariadenia je podlahové kúrenie, stropné chladenie, rekuperácia, exteriérové žalúzie, francúzske okná, Wi-Fi pripojenie v celom objekte či smart televízory na izbách aj v spoločných obývacích priestoroch. Klienti budú mať k dispozícii aj moderný lôžkový výťah.

V areáli vzniklo osem parkovacích miest pre zamestnancov a návštevy, pričom pripravené sú aj dve nabíjacie stanice pre elektromobily. Elektrickú energiu budú pomáhať zabezpečovať fotovoltické panely na jednotlivých budovách.

Na chode a živote zariadenia sa chce aktívne podieľať aj rodina, ktorá bude prichádzať s novými nápadmi na aktivity pre klientov. „Chceli by sme, aby sa u nás stále niečo dialo. Aby klienti mali možnosť stretnúť sa, porozprávať, zaspievať si alebo sa zapojiť do nejakej aktivity. Chceme, aby sa tu cítili ako doma a aby sa nenudili,“ povedal Juraj Nosáľ.

Hudba bude mať v zariadení svoje miesto aj vďaka samotnému riaditeľovi, ktorý sa v minulosti venoval folklóru a hrá na akordeóne. „Určite by som bol rád, keby sme si spolu zaspievali a zahrali. Hudba dokáže ľudí spojiť a priniesť pekné spomienky,“ poznamenal Juraj s úsmevom.

V zariadení plánujú aj duchovné aktivity. Radi by organizovali sväté omše v spolupráci s miestnym farárom. Súčasťou programu budú aj rôzne doplnkové služby, napríklad masáže. Areál ponúkne klientom aj možnosti trávenia času vonku. Budovy majú pergoly pri spoločenských miestnostiach, kde sa budú môcť konať posedenia a aktivity. Zachovaná zostala väčšina pôvodných stromov a pribudli aj vyvýšené záhony. „Každý klient bude mať k dispozícii vlastný záhon, kde si môže niečo vypestovať. Už pri prijímacom procese sa pýtame na koníčky a záľuby. Chceme, aby ľudia mohli pokračovať v tom, čo ich bavilo počas života,“ vysvetlil Nosáľ.

Do budúcnosti chcú rozšíriť možnosti voľného času aj o vonkajší petang, šach a ďalšie aktivity. Zariadenie má k dispozícii aj deväťmiestnu dodávku, ktorú plánujú využívať na výlety pre klientov, ktorým to zdravotný stav dovolí. „Nechceme, aby boli ľudia zatvorení len medzi štyrmi stenami. Ak budú mať záujem a bude to možné, radi s nimi vyrazíme aj mimo zariadenia,“ dodal.

Rodina Nosáľovcov chce byť súčasťou každodenného života zariadenia. Od objektu bývajú približne 500 metrov. „Ja sa budem venovať manažmentu a budeme tu veľmi často. Chceme sa tomu venovať naplno. Naším cieľom je vytvoriť miesto, kde sa ľudia budú cítiť bezpečne, príjemne a kde budú mať pocit domova,“ uzavrel Juraj Nosáľ.

Slávnostné otvorenie zariadenia je naplánované na 25. augusta. Účasť už prisľúbili zástupcovia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Banskobystrického samosprávneho kraja aj Národnej implementačnej a koordinačnej agentúry. 

Zdroj: PR-článok, WiseCare n.o.

<p>The post V obci Čerenčany finišujú prípravy nového zariadenia pre seniorov. Prvých klientov privítajú od septembra + foto first appeared on vobraze.sk.</p>

Na poste riaditeľky Základnej školy Janka Francisciho Rimavského v Hnúšti dochádza k zmene. Po dvoch funkčných obdobiach na ňom končí Barbora Földiová. V kresle riaditeľky ju vystrieda Martina Slimáková. Tá zvíťazila v druhom kole výberového konania, ktoré sa konalo minulý týždeň. O funkciu šéfky školy sa v ňom uchádzala aj Földiová. O výsledkoch výberového konania informovala škola na svojej webovej stránke. Primátor Hnúšte Martin Pliešovský pre vobraze.sk uviedol, že Martinu Slimákovú vymenuje za riaditeľku školy, ktorou sa stane od prvého júla. „Uspela vo výberovom konaní. Rozhoduje o tom samosprávny orgán rada škola – výberová komisia. Menovací dekrét mám už pripravený na stole. Každá personálna zmena urobí svoje a zasiahne do života. Na novej riaditeľke záleží, akú si urobí organizačnú štruktúru. Tá dosluhujúca bola na tomto poste desať rokov,“ priblížil Pliešovský.

Nie je prekvapený, ako dopadlo výberové konanie a že dochádza k zmene v kresle šéfky školy? „Určite nie. Sme v malom meste, všetci sa poznáme, stretávame sa, komunikujeme. Myslím si, že je to tak, ako to má byť. Je prirodzené, že dochádza k zmenám na rôznych postoch. O tom je život. Niekto odchádza do dôchodku, niekomu končí funkčné obdobie. Sú to prirodzené veci,“ odvetil primátor mesta.
Martina Slimáková bola doteraz učiteľkou na ZŠ J.F. Rimavského. Prvé kolo výberového konania na obsadenie riaditeľskej funkcie bolo v máji neúspešné. Prihlásila sa do neho iba Barbora Földiová. „Kandidát nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov členov výberovej komisie,“ ozrejmila vtedy pre vobraze.sk prednostka mestského úradu Michaela Hroncová.

Riaditeľka Základnej umeleckej školy Jána Valacha v Hnúšti Anna Černáková sa vzdala funkcie k 30. júnu. Končí v nej predčasne. Druhé funkčné obdobie jej začalo plynúť od júla 2024 a malo trvať do konca júna 2029. „Pani riaditeľka nepokračuje, potrebuje si oddýchnuť, preto bolo vyhlásené výberové konanie,“ povedal primátor Martin Pliešovský. Výberové konanie na obsadenie riaditeľského postu však nebolo úspešné. Konalo sa minulý týždeň. „Bol jeden kandidát a nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov členov výberovej komisie. Išlo o zamestnanca základnej umeleckej školy. Budem musieť poveriť niekoho vedením školy do ďalšieho výberového konania,“ uviedol včera hnúšťanský primátor. Podľa našich informácií sa o post šéfa školy uchádzal Peter Majoroš.

Doplnené o 11:50 h
Miroslav Bračo bol poverený vedením základnej umeleckej školy od začiatku júla. Pre vobraze.sk to povedala prednostka mestského úradu Michaela Hroncová. Bračo bol v minulosti riaditeľom ZUŠ-ky. Ako prednostka mestského úradu dodala, bolo už opäť vyhlásené výberové konanie na obsadenie riaditeľskej funkcie. Hroncová uviedla aj to, že Anna Černáková zostáva v ZUŠ-ke ako učiteľka.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív vobraze.sk, archív A. Černákovej

<p>The post Földiovú vystrieda na poste riaditeľky hnúšťanskej školy Slimáková. Černáková končí vo funkcii riaditeľky ZUŠ-ky first appeared on vobraze.sk.</p>

Zuzana Kojnoková vychováva novú generáciu tanečníkov v Revúcej. Učiteľkou na Základnej umeleckej škole v rodnom meste je už vyše desať rokov. To, že sa vydá cestou pohybu, bolo jasné už od najútlejšieho detstva. „Hneď ako sa dalo, asi od štyroch rokov, som začala chodiť do ZUŠ-ky. Vychodila som ju celú,“ uviedla pre vobraze.sk Zuzana Kojnoková (34). Neskôr objavila športy a najviac si zamilovala hádzanú. „Ja som to mala vždy tak, buď tanec, alebo šport. Zvažovala som aj športové gymnázium, ale ten tanec ma celý život sprevádzal,“ hovorí.

Matematika ani chémia počas štúdia Kojnokovej nerobili výraznejšie problémy, no podľa jej slov zároveň nepatrili medzi najsilnejšie stránky. „Oveľa bližší mi bol svet umenia, pohybu a tvorivosti, kde som dokázala naplno rozvíjať svoj potenciál,“ približuje svoje rozhodnutie zvoliť si konzervatórium. Po štúdiu sa uchádzala o miesto v ZUŠ-ke, v ktorej odvtedy pôsobí.

Pedagogickej práci sa však venuje šestnásť rokov. Prvé skúsenosti získala už počas štúdia na konzervatóriu. Tri roky vyučovala na súkromnej umeleckej škole v Košiciach. Práve tu si osvojila a vypracovala tréningový plán, ktorý úspešne využíva aj dnes. „Od päťročných detí mám podchytené všetky kategórie až po deviatakov,“ vysvetľuje.

Najväčšiu radosť jej však prináša práca s najmenšími. „Im ešte fantázia pracuje naplno. Akurát je to aj vyčerpávajúce, lebo treba dávať oveľa väčší pozor,“ hovorí. Pri najmenších sa zameriava prevažne na pohybovú prípravu. V praxi sa jej osvedčilo, že ideálne je podchytiť deti odmalička a postupne si vychovať vlastnú generáciu tanečníkov. Deti okolo desiateho roku nasávajú vedomosti ako špongie. „Tam ich už niekedy treba krotiť, lebo veľmi chcú niečo dosiahnuť,“ dodáva Kojnoková.

Venuje sa pohybovej príprave, klasike, scénickému aj súčasnému tancu. „Ten súčasný je krásny v tom, že sa dá robiť na efekt – zdvíhačky, také šialenejšie veci. Scénika je zase prepojená s klasikou, tam vieme ukázať techniku,“ približuje rozdiely.

So žiakmi každoročne pripravuje záverečné predstavenie, v ktorom sa prezentujú v rôznych choreografiách a tanečných technikách. „Pred dvomi rokmi som uviedla predstavenie s názvom Tancuj srdcom a tento rok pripravujem nový projekt s názvom Keď pohyb rozpráva. Tieto predstavenia sú pre mňa symbolom celoročnej práce, pokroku a radosti z tanca, ktorú sa snažím v žiakoch neustále podporovať,“ priblížila tanečníčka dušou i srdcom.

Tanečné súťaže ešte podľa vlastných slov len začínajú rozbiehať. V minulom roku pripravovala veľký muzikálový projekt Alica v krajine zázrakov, preto súťaže vynechali. Avšak pred dvomi rokmi v Nových Zámkoch absolvovali Zlatý kľúčik. Na Pódiu mladých tanečníkov v Hnúšti mali dvoch laureátov, tri zlaté a jedno druhé miesto.

Úspešná bola aj video súťaž v Brezne. „Súťaží je dosť, ale sú finančne náročné. Keď chcete vziať viac detí, stojí to veľa. Cesta, poplatky, kostýmy, strava, musíme selektovať, aby sme celý rozpočet neminuli na jednu skupinu,“ vysvetľuje realitu umeleckého školstva. Za pozitívum však považuje stúpajúci záujem o tanečné odbory a tiež silnú podporu rodičov a ochotu zapájať sa. „Stále sa mi prihlasujú nové deti. Už len ZUŠ-ku by sme potrebovali väčšiu, aby sme sa pomestili,“ dodáva s úsmevom. Sama o sebe hovorí, že je prísna učiteľka. „Ale myslím si, že to potom stojí za to a vidieť to na výsledkoch.“
Z detstva si na účasť na súťažiach nespomína. „V tom čase neviem či nebolo toľko súťaži, alebo sme my nechodili, ale o to viac sme mali vystúpení,“ hovorí Zuzana Kojnoková. Práve jedno z veľkých vystúpení jej utkvelo v pamäti dodnes.

„Keď sme robili Mrázika, mali sme nádherné baletné šaty. Pani učiteľka každej maminke nabalila kamienky, ktoré museli na šaty našiť. Vystupovali sme na ľadovej ploche, na obrovských saniach prišiel Mikuláš a strašne husto snežilo. Toto si doteraz pamätám,“ hovorí s úsmevom. „Bol to krásny zážitok. Myslím si, že aj pre rodičov.“

Počas štúdia na konzervatóriu už pribúdali aj väčšie projekty. Vystupovala v Prahe, tancovala počas módnej prehliadky, kde sa pohybovali známe tváre ako Rytmus či Filip Túma. Pravidelne účinkovala aj v priestoroch štátneho divadla, kde mala možnosť skúšať aj vystupovať.

„Aj som uvažovala, že by som sa tancu venovala profesionálne, ale v tom období ešte nebolo toľko tanečných škôl a boli ďaleko. Sama som sa neodvážila,“ priznáva úprimne. „Vo chvíli, keď som sa rozhodla pre učenie, sústredila som sa už na to. Už som ani nesledovala, ako postupne začali tanečné kurzy pribúdať,“ dodáva učiteľka.

V priebehu rokov sa podieľala na tvorbe choreografií k viacerým muzikálom, medzi ktoré patria Putá, Chains, Malý princ či Vianočná koleda. „Každý z týchto projektov bol pre mňa jedinečnou skúsenosťou a príležitosťou priniesť na javisko emóciu, príbeh a pohyb v ich prirodzenom prepojení,“ prezrádza Kojnoková.

Voľné chvíle trávi aj doma. Nedávno dokončili rekonštrukciu rodného domu. „Robota sa tu stále nájde. Teraz ide jar, tak už aj okolo záhradky.“ Pestujú zeleninu, ale skromne priznáva, že pri kvietkoch sa ešte učí. I keď vyrastala v rodine chovateľov sliepok, doma majú len psa. „Od detstva som videla liahnuť kuriatka. Vyberala som ich zo škrupinky a počítala. Ale keď to rodičia začali robiť vo veľkom, ja už som mala hádzanú a tanec,“ spomína Revúčanka.

Ešte pred pár rokmi sa aktívne venovala thajskému boxu. Dnes športové aktivity prispôsobuje deťom. „Kedysi som lyžovala, aj som korčuľovala, ale kvôli riziku úrazov som sa počas konzervatória športom vyhýbala. Teraz korčuľujeme s deťmi na rybníku, alebo sa bicyklujeme, či zájdeme na spoločnú turistiku.“

Na pripravovanú novú sériu tanečnej súťaže Let’s Dance sa teší. Odsledované má aj všetky predošlé diely. A hoci sa považuje za akčnú ženu, na niečo podobné by si netrúfla. „Aby som mohla vystupovať, to by som musela poriadne zamakať. Keď som nemala deti, často sme s manželom chodili zabaviť sa a pretancovali sme aj celú noc,“ hovorí Zuzana Kojnoková. Príležitosť spoločne si zatancovať využili aj počas tohtoročnej plesovej sezóny.

Sna o vlastnej tanečnej škole sa ale nevzdala. Nateraz má v živote iné priority. Ako mama dvoch chlapcov sa snaží skĺbiť vlastné povinnosti s ich aktivitami. „Dva dni v týždni som v škole do pol siedmej. A synovia majú tiež toho dosť. Mladší chodí na hudobnú prípravku a starší na plávanie a hrá na gitaru,“ vraví. Nezáujem synov o tanec ju vôbec nemrzí. „Doma si zatancujú. Aj sa pohybujú okolo mňa. Vidia ma, ako učím, ako deti tancujú, ale zatiaľ sú pozorovatelia. A ja nič nesilím,“ dodáva na záver.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Zuzany Kojnokovej

<p>The post Zuzana Kojnoková formuje mladých tanečníkov v Revúcej. Učiteľka v ZUŠ-ke sa vo svete pohybu a tvorivosti cíti byť doma first appeared on vobraze.sk.</p>

Dlhoročná učiteľka hudby, speváčka a dirigentka Ágnes Kuraliová z Tornale svojou prácou viac ako tridsať rokov obohacuje kultúrny život regiónu. Celý svoj profesionálny život zasvätila výchove mladých hudobníkov ako učiteľka a 12 rokov ako riaditeľka Základnej umeleckej školy v Tornali. Vedie spevokol Andante. „Pochádzam z malej dedinky Konrádovce a v našom dome hudba nikdy nechýbala. Moje detstvo bolo plné radosti,“ hovorí pre vobraze.sk Ágnes Kuraliová. Jej mama pôsobila vo Fiľakove ako učiteľka huslí a spevu, otec zasa pekne spieval a hrával v miestnom divadle.

V Tornali žije už 36 rokov. Prisťahovala sa sem v roku 1989. Toto obdobie zmien zásadne ovplyvnilo aj jej profesijný život. „Pôvodný plán bol učiť s mojou mamičkou vo Fiľakove, ale miesto bolo pre mňa len tu v Tornali,“ povedala. Napriek tomu neváhala a pustila sa do práce. Začínala s vyučovaním klavíra a spevu, no pôsobila aj v Jesenskom či Rimavskej Seči. „Učila som skrátka kdekoľvek, kam ma dali.“ Po čase prišla životná ponuka, ktorá ju prekvapila. „Navštívila ma vtedajšia riaditeľka Umeleckej školy v Tornali s tým, že pozícia riaditeľky je pre mňa.“ Skromne ju prijala a túto funkciu vykonávala 12 rokov. No napriek úspešnej kariére na riaditeľskej stoličke mala jasno v tom, čo ju napĺňa najviac. „Omnoho viac ma napĺňa pozícia učiteľky. Učím tu doteraz a milujem spojenie hudba a učenie.“

„K hudbe som mala vzťah odjakživa. Už ako štvorročná som spievala na javisku ľudové piesne,“ dodáva. Ako dieťa navštevovala hudobnú školu vo Fiľakove, kde sa venovala klavíru aj spevu. „Odkedy si pamätám, chcela som byť slávna speváčka,“ hovorí a so smiechom spomína na svoje idoly. K prekvapeniu mala skôr mužské vzory ako Freddie Mercury a The Beatles. Jej talent a odhodlanie ju neskôr priviedli až na konzervatórium v Košiciach.

Kuraliová je okrem pedagogickej práce už 25 rokov súčasťou zmiešaného spevokolu Základnej organizácie Csemadoku Andante, ktorý dnes tvorí osemnásť spevákov. „Mládež sa postupne prestáva zapájať do takýchto aktivít, čo je veľká škoda. Ale kombinácia práce s ľuďmi a spevu je nádherná,“ vysvetľuje. Hoci spočiatku zbor nikdy neviedla, takáto tvorba si ju okamžite získala. Do zborovej práce sa doslova zaľúbila. Spievajú skladby od renesancie po moderne ladené piesne, pričom repertoár sa snaží vyberať tak, aby sa páčil spevákom aj publiku. „Dokonca sa pri tom naučili aj trochu angličtiny,“ dodáva.

Zbor pod jej taktovkou dosiahol množstvo úspechov a stal sa neodmysliteľnou súčasťou kultúrneho života mesta. Popri vystúpeniach v regióne sa spevokol pravidelne prezentuje aj v zahraničí, najmä v Rumunsku a Maďarsku. Aj preto ju prekvapilo ocenenie za celoživotnú činnosť. „Ocenenie som nečakala, robila som si len svoju prácu. Ale všetci ma podporovali a tešili sa so mnou. Cenu mesta som prijala so skromnosťou a veľmi si ju vážim,“ hovorí Kuraliová. V roku 2003 jej bola udelená Cena primátora mesta.

Spevokol Andante nedávno oslávil významné jubileum a to 50. výročie vzniku. Oslavy boli podľa Kuraliovej krásne a emotívne. Teší sa však najmä na novú generáciu. „Prihlásili sa nám teraz aj mladší speváci, budúci rok určite plánujeme vystúpenia aj v zahraničí, na ktoré sa publikum môže tešiť,“ avizuje. Práve to považuje za najväčší dar pre budúcnosť zboru. Hudba pre ňu nie je len práca alebo hobby. Je to jej celý život. Miluje učenie detí a vedenie ľudí k hudbe. Z hodín, ktoré vyučuje sa vždy vracia s úsmevom na perách a plná energie. „Pokiaľ žijem, budem žiť hudbou,“ dodáva .

Zdroj: Eliška Líšková, foto: vobraze.sk, archív Andante

<p>The post Učiteľka hudby Kuraliová vedie spevokol Andante a desaťročia obohacuje kultúru regiónu first appeared on vobraze.sk.</p>

Viktória Kubaliak Nováková je učiteľkou hry na klavíri v rimavskosobotskej Základnej umeleckej škole. Hudba ju sprevádza celý život. Svoje vedomosti a skúsenosti odovzdáva jednak deťom, ale tiež dospelým, ktorí hľadajú v tomto hudobnom nástroji nielen noty, ale aj pokoj a radosť.

Pochádza z Rimavskej Soboty, kde sa aj začala jej cesta s klavírom. „Môj otec ma priviedol k hudbe, dal mi na výber nástroj a ja som si vybrala klavír,“ uviedla pre vobraze.sk Viktória Kubaliak Nováková. ZUŠ-ku začala navštevovať ako sedemročná. Ako dodala, jej prvé roky neboli vôbec jednoduché, no postupne si aj cez slzy osvojila základy. V štúdiu pokračovala na žilinskom konzervatóriu, kde sa stretla s profesionálnejším prístupom pedagógov. Zlom v jej živote nastal, keď sa ocitla pri profesorke Darine Švárnej v Žiline, jednej z uznávaných osobností klavírneho umenia na Slovensku. „Prišla som k nej ako slepé kura k zrnu. Až tam som pochopila, že sa musím učiť všetko úplne odznova,“ priznáva Viktória. V Žiline študovala šesť rokov, čo považuje za kľúčové obdobie svojho hudobného rastu. Na Žilinskej univerzite zároveň vyštudovala kombináciu učiteľstvo hudobného umenia a klavír.

Po skončení vysokoškolského štúdia začala učiť v Bytči, kde pôsobila niekoľko rokov ako učiteľka i korepetítorka. Hrou osudu sa ocitla na ZUŠ v Hnúšti a potom nasledovalo pôsobenie v poltárskej ZUŠ-ke. Nakoniec sa vrátila do Rimavskej Soboty, kde je od roku 2021 súčasťou pedagogického zboru v ZUŠ-ke.

Učenie detí vníma ako povolanie, ktoré si vyžaduje trpezlivosť a individuálny prístup. „Keď sa objaví problém, viem ho vyriešiť, pretože som ich zažila ako dieťa niekoľko a viem, čo pomáha,“ vysvetľuje Viktória Kubaliak Nováková (44). Spomína, že v detstve jej chýbala odborná pomoc, a preto dnes dbá na to, aby jej žiaci technické prekážky prekonávali efektívnejšie. Radosť jej robí, keď vidí, že žiaci napredujú a dokážu zvládnuť postupne náročnejšie úlohy.

Zaujímavou časťou jej práce je učenie dospelých, ktorí sa k hudbe vracajú po rokoch alebo sa ju rozhodnú spoznávať prvýkrát. „Mám žiačku – milú pani dôchodkyňu, ktorá po dlhej dobe začala opäť hrať na klavíri. Je to pre ňu terapia a obrovský zdroj radosti,“ hovorí. Práve v takýchto momentoch si uvedomuje, že hudba nie je len o dokonalosti, ale aj o emóciách a napĺňaní osobných snov.

Okrem vyučovania hry na klavíri v ZUŠ, Viktória už niekoľko rokov spolupracuje aj so Súkromným hudobným a dramatickým konzervatóriom v R. Sobote, kde sprevádza spevákov či iných hudobníkov na koncertoch alebo vernisážach. „Je to príjemná zmena, lebo sa dostanem k vážnejším skladbám, než s akými bežne pracujem na vyučovaní v základnej umeleckej škole,“ doplnila. Okrem korepetícií učí povinný klavír a mimo zamestnania vypomáha tiež v kostoloch – najmä evanjelických, nielen v Rimavskej Sobote, ale napríklad aj v Hnúšti či v Kokave nad Rimavicou.

Rodinný život je pre Viktóriu prioritou. Je matkou štyroch detí, jej najstarší syn Alexander študuje herectvo v Banskej Bystrici. Dcéra sa niekoľko rokov venuje divadlu podobne ako jej starší brat. Navštevovala hru na bicie nástroje i tanečný odbor, no hľadá svoj ďalší smer. „U nás doma je hudba stále prítomná, ale deti majú možnosť vybrať si, čomu sa chcú venovať,“ podotkla Kubaliak Nováková. Napriek tomu, že hudba tvorí veľkú časť jej života, tvrdí, že rodina zostáva na prvom mieste. To potvrdzuje aj ocenenie Matka roka, ktoré si tento rok prevzala v R. Sobote. „Najskôr som váhala, či ho prijať, ale nakoniec to bolo milé uznanie,“ reagovala.

Vo voľnom čase siaha po knihách z oblasti spirituálnej a populárno-filozofickej literatúry zamerané na vedomú prítomnosť, vnútorný pokoj a duchovný rozmer človeka. „Nečítam romány, sci-fi, či krimi tematiku. Skôr publikácie, ktoré mi dávajú hlbší zmysel, nútia premýšľať a posúvajú ma ďalej,“ ozrejmila Viktória, ktorá je príkladom toho, ako sa dá spojiť profesijný rast s rodinnými povinnosťami a osobnými hodnotami.

Zdroj: Nina Bíliková, foto: album V. Kubaliak Novákovej

<p>The post Hudba ju sprevádza celý život. Viktória Kubaliak Nováková z R. Soboty je učiteľkou hry na klavíri first appeared on vobraze.sk.</p>

Titul Matka roka získala Viktória Kubaliak Nováková z Rimavskej Soboty. Ocenenie a kyticu kvetov jej dnes odovzdali na javisku v rimavskosobotskom kine Orbis pri príležitosti osláv Dňa matiek. Na čestný titul ju navrhla Okresná organizácia Únie žien Slovenska (ÚŽS) v R. Sobote. Ako pre vobraze.sk ďalej uviedla predsedníčka republikovej ÚŽS Helena Husárová, Matkou roka 2025 je štyridsiatnička a vychováva štyri deti. Hrá na klavíri a učí na Základnej umeleckej škole v R. Sobote, na čiastočný úväzok na Súkromnom hudobnom a dramatickom konzervatóriu.

„Dnes už neplatí to, že škola, svadba, dieťa. Európa starne, starne aj Slovensko,“ hovorí Husárová. Dve deti má podľa nej 34 percent rodín, tri a viac 11 percent, jedno dieťa 30 percent a bez detí zostáva 15 percent rodín. „Dnes je veľkou cťou, keď má žena štyri deti,“ podotkla Husárová s tým, že je titul Matka roka odovzdávajú mladej, aktívnej žene, ktorá vyštudovala hru na klavíri, je pedagogičkou či korepetítorkou.

Dve deti má s bývalým manželom Viktorom Novákom, tiež hudobníkom. „Ale ako to v živote chodí, nie všetko sa v manželstve vždy vydarí. Pomoc jej poskytli jej nenahraditeľní rodičia,“ priblížila Helena Husárová s tým, že rada by bola pre mnohé ženy príkladom v tom, že sa netreba vzdávať a nie je nič stratené, aj keby to tak mohlo vyzerať.

Popri deťoch Viktória vyštudovala hudbu a klavírnu hru na Univerzite v Žiline, ukončila ho štátnou skúškou a klavírnym recitálom s červeným diplomom.

„Ďakujem veľmi krásne za nádherné ocenenie,“ povedala Viktória Kubaliak Nováková a zdôraznila, že bez ich úžasných mužov, starostlivých, obetavých, milujúcich by to určite nebolo také jednoduché. „Mohlo by sa zdať, že mať štyri deti je veľmi náročné, ale verte mi, že mať vedľa seba manžela, ktorý je vám oporou, tak to je iba zdanie, že by to mohlo byť náročné,“ povedala Kubaliak Nováková. Rada sa aktívne zúčastňuje na rôznych hudobných podujatiach, a keď treba, tak rada poskytne pomoc pri zastúpení kantorov pri službách Božích, či svadobných obradoch v evanjelickom kostole v Kokave nad Rimavicou, ale v poslednej dobe hlavne aj v R. Sobote.

Únia žien Slovenska navrhla primátorovi mesta na ocenenie aj ďalšie matky, ktoré pracujú na úseku školstva, štátnej správy, knižnice či v zdravotníctve.

Ocenenými boli: Oľga Ďurková, Irena Tankóvá, Mária Švoňavová, Elena Tóthová, Eva Zubová, Klára Baloghová (nezúčastnila sa, ocenenie jej odovzdajú osobne), Ľubomíra Balciarová, Helena Borlašová, Gizela Miháľová, Elena Belanyová.

Únia žien oceňuje matky od roku 1994, čiže 31 rokov. V príhovore to pripomenul rimavskosobotský primátor Jozef Šimko, ktorý spolu s Helenou Husárovou rozdali ocenenia matkám aj tento rok. O kultúrny program sa postarali mladí tanečníci Čisté duše, na ľudovú nôtu zahrala a zaspievala FSk Hráči. Záver podujatia patril dvojici Magdaléna Ráková a Jozef Mikulec.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Titul Matka roka získala učiteľka, klaviristka Viktória Kubaliak Nováková. Únia ocenila i ďalšie ženy + foto a video first appeared on vobraze.sk.</p>

Ján Csízi pôsobí na Základnej umeleckej škole v Rimavskej Sobote ako učiteľ drevených dychových, ale aj bicích nástrojov. Je rodákom z Tornale, no jeho povolanie ho priviedlo na mnohé iné miesta.
Ako mladší sníval o tom, že sa sa stane policajtom, no jeho nadanie a talent rozhodli inak. Už od útleho veku sa venoval hre na hudobných nástrojoch, a to mu nepochybne išlo. Začínal v ZUŠ-ke v Tornali. „Rodičia zo mňa chceli mať hudobníka,” hovorí pre vobraze.sk a dodáva, že jeho ďalšie kroky tak boli jasné.

Štúdium na konzervatóriu v Bratislave predstavovalo akési dvere, ktoré sa pre neho otvárali do sveta hudby. Dva roky už aktívne hrával v dychovom orchestri Gemerská Hôrka. Po doštudovaní krátkodobo pôsobil ako zastupujúci učiteľ na umeleckej škole, ktorú sám v detstve navštevoval. No učiteľom ho byť nelákalo. “Odkedy som vyštudoval hudbu, chcel som hrať v zahraničí,” uviedol s tým, že je rád, že sa mu to aj splnilo. “Stal som sa členom jednej hudobnej skupiny, s ktorou sme išli hrať do Španielska na ostrov Menorca,” priblížil saxofonista. Malý ostrov ho očaril, nielen svojou atmosférou, ale aj hudbou.

Po návrate na Slovensko hral v Sobotienke, vtedajšej dychovej hudbe v Rimavskej Sobote. Onedlho sa však naskytla ďalšia príležitosť vycestovať, a to konkrétne do kúpeľného mesta Bad Tölz v Nemecku, pričom súčasne hrával aj v Rakúsku. V mestečku, v ktorom rozvíjal svoju kariéru, sa dokonca natáčal známy seriál Der Bulle von Tölz. Po pár rokoch v zahraničí sa opäť vrátil do svojho rodného regiónu. “Vrátil som sa do Sobotienky, ktorá sa premenovala a pretransformovala na tanečný orchester – TORS,  hral som aj v Retro music band v Rožňave,” spomenul.

Na celej jeho kariére ho podľa jeho slov bavilo najviac to, že spolu so spoznávaním nových kútov sveta mohol zároveň spoznávať aj nové žánre a štýly hudby. “Najviac inklinujem k džezovým štandardom by sa dalo povedať. Tento štýl ma baví najviac.” Momentálne od roku 2011 vyučuje v Rimavskej Sobote a od roku 2023 sa tiež stal študentom, a to na bicích nástrojoch na Súkromnom hudobnom a dramatickom konzervatóriu v Rimavskej Sobote, kde pôsobí aj ako pedagóg drevených dychových nástrojov. “Chcel som bližšie pochopiť problematiku výučby na týchto nástrojoch, aby som mohol byť lepším učiteľom,” hovorí Ján Csízi. Byť učiteľom nebol jeho sen, no možno okolnosti ale aj osud ho k tomu doviedli. “Keby som nezačal učiť, asi by som nikdy nespoznal svoju ženu, učiteľku výtvarnej, a nemali by sme dve krásne deti,” povedal s úsmevom Csízi.

Ako pedagóg, ale aj otec vie, že pozitívny vzťah k deťom je kľúčový. Vzťah, ktorý sa snaží s deťmi budovať, preto podľa neho nie je založený na hierarchii učiteľ – študent, no má byť skôr priateľský. “Hra na nástroji vyžaduje veľa času, trpezlivosti, ale aj odopierania.” Aj preto je dôležitý ten vzájomný vzťah, pretože keď dieťa nechce, nikto ho neprinúti. Práca s deťmi je podľa neho krásna, ale aj veľmi náročná. Ako najväčší pocit zadosťučinenia vníma to, keď dieťa uspeje na nejakej súťaži, je teda šťastné, pretože vidí výsledok svojej tvrdej práce a učiteľ rovnako. Častokrát vystupuje so študentmi i ostatnými učiteľmi aj na koncertoch v kostole či iných podujatiach organizovaných ZUŠ. Väčšina ľudí relaxuje práve pri hudbe, ako učiteľ to má však náročnejšie. “Po príchode domov by som najradšej mal kus ticha, čo je s malými deťmi takmer nemožné, no aj oni sú mojím oddychom,” zdôraznil Csízi.

Medzi jeho obľúbené voľnočasové aktivity, okrem času stráveného s rodinou, ktorý je preňho najdôležitejší, patria rybárčenie a takisto chov nesmierne zaujímavých jašteričiek. Jašterice, ktorým sa venuje ako chovateľ, pochádzajú z Novej Kaledónie, pagekón riasnatý je exotický druh, ktorý aj predáva. “Na svoje koníčky popri práci mi však neostáva veľa času.” V ZUŠ-ke dokonca založil aj kapelu, ktorá žne úspechy. Má z toho, samozrejme, radosť, aj napriek obrovskému vyťaženiu.

Zdroj: vobraze.sk, Nina Bíliková, foto: album J. Csíziho

<p>The post Csízi hrá na saxofóne, učí v rimavskosobotskej ZUŠ-ke a založil kapelu first appeared on vobraze.sk.</p>

Tanečníci zo Základnej umeleckej školy v Rimavskej Sobote majú za sebou medailovú žatvu. Z ôsmich pripravených choreografií sa na najvyššie stupne víťazov postavili sedemkrát a získali zlaté pásma. Na súťaži Pódium mladých tanečníkov v Hnúšti ich ocenili aj jedným strieborným pásmom.

Pod vedením učiteliek Gabriely Gazdovej a Júlie Molnárovej Dobrockej mal Juga Tanečný odbor nacvičené choreografie veľmi dobre. Zhodujú sa, že táto nedávna bola pre nich úžasným úspechom ich spoločnej práce v konkurencii 60 choreografií detí z okolitých Základných umeleckých škôl. Súťaž tento rok organizovala ZUŠ Jána Valacha a okrem domácich talentov sa jej zúčastnili aj tanečníci zo ZUŠ vo Veľkom Krtíši, Lučenca, Revúcej, Poltára, Tisovca či Jesenského. V Dome kultúry sa stetlo približne štyristo tanečníkov.

„Tešíme sa takému veľkému úspechu. Deti si medzi sebou pomerali sily čo je pre nich stále motivačné. Tieto súťaže ich ženú dopredu, aby na sebe stále viac pracovali a zistili čo sa dá ešte zlepšiť,“ povedla pre vobraze.sk učiteľka tanca Gabriela Gazdová. Ako doplnila, súťaž je pre nich výzvou a je dôležitá pre staršie i pre maldšie žiačky.

Tento rok sa ich dievčatá zúčastnili štyroch súťaží. „Vpodstate celý tento rok bol úspešný,“ hovorí tanečníčka a učiteľka odboru, o ktorý je poslednou dobou najväčší záujem v rámci ZUŠ RS. Podľa Gazdovej ich tento školský rok ich ešte čaká vystúpenie dvoch tanečníčok v Senci. Na súťaž s nimi pôjde Julka Molnárová Dobrocká. Záverom školského roka ich čakajú ešte absolventské skúšky a potom veľký júnový koncert.

Zdroj: vobraze.sk. foto: ZUŠ Rimavská Sobota, ZUŠ Jána Valacha

<p>The post Rimavskosobotská ZUŠ-ka zažiarila na Pódiu mladých first appeared on vobraze.sk.</p>